“Odsudzovanie tých, čo sú odlišní, je odsudzovanie seba samého.”
Neviem, či až tak súhlasím. Iste, keď odsudzujem niekoho, hovorím tým, že mám niekde zakorenené očakávanie/predpoklad, ako by veci mali byť inak, než čo mi predvádza tento “ksicht”. Čiže moje odsudzovanie (a všetky silné emocionálne reakcie) je o mne, nie o tom druhom… To by som brala.
Ale potom som sa zamyslela, že teda keď prestanem odsudzovať iných, keď si pre nich vyviniem pochopenie a už ma nevytáčajú, znamená to, že som prijala samú seba? A tu zisťujem, že nie. Som v pohode so svetom, aký je. Nie som v pohode so sebou, aká som. Ľudia ma nevytáčajú, pretože majú právo byť takoví-makoví, proste akíkoľvek. Keď sú v mojich očiach “divní”, tak len preto, že nepoznám ich príbeh. Keby som poznala ich príbeh, chápala by som, prečo sa správajú tak, ako sa správajú. Čítať ďalej










