Odsudzovanie

judging1

“Odsudzovanie tých, čo sú odlišní, je odsudzovanie seba samého.”

Neviem, či až tak súhlasím. Iste, keď odsudzujem niekoho, hovorím tým, že mám niekde zakorenené očakávanie/predpoklad, ako by veci mali byť inak, než čo mi predvádza tento “ksicht”. Čiže moje odsudzovanie (a všetky silné emocionálne reakcie) je o mne, nie o tom druhom… To by som brala.

Ale potom som sa zamyslela, že teda keď prestanem odsudzovať iných, keď si pre nich vyviniem pochopenie a už ma nevytáčajú, znamená to, že som prijala samú seba? A tu zisťujem, že nie. Som v pohode so svetom, aký je. Nie som v pohode so sebou, aká som. Ľudia ma nevytáčajú, pretože majú právo byť takoví-makoví, proste akíkoľvek. Keď sú v mojich očiach “divní”, tak len preto, že nepoznám ich príbeh. Keby som poznala ich príbeh, chápala by som, prečo sa správajú tak, ako sa správajú. Čítať ďalej

Rozdiel medzi „poradiť “ a „odsudzovať“

sakmisJudge-Trevor-Faber1Každý deň premýšľame o iných ľuďoch a tieto myšlienky sú často sprevádzané aj emóciami. Myšlienky aj emócie sú naše a títo iní ľudia ich nemajú a necítia. Pretože majú vlastné myšlienky a emócie, rovnako o sebe, iných aj o nás. Možno si to ani neuvedomujeme, ale k iným vždy pristupujeme v porovnaní so sebou samým. A preto ak niečo niekomu „vyčítame“, tak preto, že sa to v nás nejakým spôsobom odráža. (Vidím a vnímam len to, čo poznám.)

Stále, ak niekoho posudzujeme, skúsme sa na chvíľu zastaviť a zamyslieť nad tým, čo a prečo sa to v nás odráža. Možno to nepochopíme hneď, lebo si sami pred sebou nedokážeme určité veci priznať. Ak sa to stále týka tých istých vlastností, ktoré sú našim obľúbeným cieľom posudzovania, máme v sebe tento problém my sami a dokážeme ho s trochou sebareflexie a pokory nájsť. Čítať ďalej

Čo som si uvedomila o “zrkadlách”

odraz v jazereZasa som začala chodiť po lekároch a v takom prípade využívam cestu autobusom na to, aby som počúvala Ruiza. Je to s ním ako s Castanedom – vždy zarezonuje niečo iné. Veci, ktoré som doteraz chápala nejako, pretože to chápanie zodpovedalo môjmu stupňu poznania, môžem začať chápať inak, ak mám nové zážitky a nové poznanie.

Tentokrát ma “dobila” pasáž, ktorú som už pred časom spracovávala – o tom začmudenom zrkadle.  Je to veľmi pekná pasáž o tom, že všetko je Svetlo a to, čo vnímame ako “hmotu”, je vlastne len odraz svetla na hustejšej vibrácii (mojimi slovami). Ruiz píše, ako chlapík, čo zažil osvietenie,  pochopil, že ak teda Svetlo je Boh, tak on je stelesnením Boha (pretože je obrazom Svetla) a každý iný človek že je tiež stelesnením Boha… Lenže ostatní to nechápali, pretože ich “zrkadlá” boli začmudené dymom predpokladov a vovychovávaných predsudkov. Čítať ďalej

Ľudia NIE SÚ šablóny!

Na stránke Cesta duše som si všimla článok, čo ma zaujal, a našla som v ňom tento citát zo Sanaye Romanovej:

“Iluze mohou vznikat, když se díváte jen na povrch věcí a nejdete dál, za jejich formu, abyste prozkoumali, co je uvnitř. Je to, jako byste kupovali dům podle toho, jak vypadá zvenku, a nešli se podívat, co je uvnitř. Někdy děláte to samé, když soudíte lidi podle jejich vizáže, aniž byste je poznali. Velcí mistři se mezi vámi klidně procházejí – nepoznáni. Vezmou na sebe podobu člověka, která prostě neodpovídá vaší představě, jak by měla vyspělá bytost vypadat, a tak je nikdy nepoznáte. Učte se vidět lidi v širších souvislostech tím, že se budete dívat za role, které hrají. ” Čítať ďalej

Pravda o našom príbehu – pravda o našich emóciách

Toto je vybraný odsek z knihy Miguela Ruiza Voice of Knowledge (po slovensky zrejme Hlas toho, čo vieme, hoci kedysi som to prekladala ako Hlas poznania, ale teraz korigujem svoje vnímanie). Dospela som k názoru, že Ruiz hovorí o tom, čo “vieme”, berieme za fakt a nespochybňujeme ani neskúmame, či je to skutočne tak.

Úryvok je bližšia sonda do “nášho príbehu” (a miestami upravovaný preklad, takže je v ňom aj kus slovenčiny, pretože to už je veky, čo som dokázala písať po česky):

Jak poznáme, co je pravda, když skoro všechno, co jsme se naučili, je lež? Jak poznáme, co v nás je pravdivé? Ačkoli mi to trvalo dlouho, nakonec jsem na to přišel. Pravdivé jsou naše emoce. Každá emoce, kterou cítíme, je pravdivá, je. Zjistil jsem, že každá emoce přichází z našeho ducha, z naší integrity; je naprosto autentická. Čítať ďalej

Tri pasce nášho ega

Na blogu Aine Belton sa objavil šikovný článoček o troch pascách nášho ega:

1. Perfekcionizmus

Perfekcionizmus je iluzórny svätý grál ega.

Keď sa snažíte byť perfektní, vždy skončíte s pocitom prehry a neúspechu. Je jedno, ako dobre niečo urobíte, ako sa vám darí a čo všetko dosiahnete, nikdy sa to nebude cítiť ako “dosť”, pretože to nikdy nebude dokonalé a tak to nikdy neuhasí nenásytnú túžbu po dokonalosti. Miesto toho sa budete cítiť prázdni a nevyhovujúci.

Perfekcionizmus nás robí slepými voči našej vrodenej hodnote, znižuje naše kladné stránky a nafukuje naše menej kladné stránky. Čítať ďalej

Kľúč k sebaprijatiu

Život je oveľa jednoduchší, ak sami do seba po celý čas nebúšime. Ak sa máme radi, veríme si a trúfame si, aj iní nás budú mať radi, budú nám veriť a dôverovať.

U väčšiny ľudí sa ich pocity voči sebe samým v priebehu dňa menia. Všetci robíme chyby a z času na čas sa kritizujeme. Ale niektorí ľudia sú voči sebe oveľa tvrdší ako iní. Niektorí ľudia nenávidia sami seba aj bez zjavného dôvodu pre nenávisť v danom okamihu. Prečo?

Často pozeráme na ľudí v našom okolí a porovnávame sa s nimi. Niektorí z nich zarábajú viac alebo majú atraktívnejšieho partnera alebo majú šikovnejšie deti. Následkom tohto porovnávania si vytvárame negatívne pocity zo seba samých – do istej miery. Čítať ďalej

Byť človekom #3: Niet omylov, len lekcie… porozumenie

V hlavnom článku o pravidle tri som spomínala porozumenie/súcit, odpustenie, etiku a humor ako lekcie, ktoré pravidlo so sebou prináša. Dnes je na rade prvé z nich – porozumenie.

Porozumenie (compassion – aj “súcit”, ale to ja nepoužívam rada, pretože to v sebe nesie aj čosi ako “pozri, aký dobrý/lepší som”) je akt otvárania svojho srdca. Keď žijeme v stave porozumenia pre iných, značí to, že nemáme okolo seba vybudované emocionálne bariéry a máme neobmedzenú schopnosť nadväzovať kontakty s inými.

No, tak hneď tu vidím svoju výraznú rozvojovú potrebu. Dnes som celý deň mala výmenu názorov s DreamingRaven a DreamingWolfom a môžem povedať – nemám neobmedzenú schopnosť kontaktovať sa s každým. 😦

Porozumenie pre iných robí z našich skúseností univerzálnejšie skúsenosti a spája nás s našou podstatou a podstatou ľudí okolo nás. Čítať ďalej

Bez predsudkov a posudzovania

“Načúvam druhým bez predsudkov a posudzovania. Každý človek má právo veriť tomu, čomu chce veriť; má právo povedať čokoľvek, čo chce povedať. Miesto toho, aby som zaujímal stanovisko k tomu, čo iní ľudia hovoria, počúvam a dávam najavo svoj rešpekt.” — don Miguel Ruiz

(I listen to others without judgment. All people have the right to believe whatever they want to believe; they have the right to say whatever they want to say. instead of judging what other people say, I listen and show my respect. )

Tomuto pravidlu sa v teórii komunikácie hovorí aj aktívne počúvanie – počúvať toho druhého s úmyslom pochopiť, 1. čo chce povedať a 2. prečo veci hovorí tak, ako ich hovorí (v tom aj: čo si myslí o veci, o sebe a o mne a čo odo mňa očakáva ako reakciu).

Zákon recipročnej božskej lásky

Posudzovanie iných je jeden zo spôsobov, akým naše podvedomie v svojom stave permanentnej neistoty udržiava ilúziu, že je nadradené všetkému a všetkým, ktorých postretne. — Guy Finley

(Judging others is one of the ways in which the unconscious self, asleep to its unflagging sense of uncertainty, maintains the illusion of being superior to all that it meets.)

Medziľudské vzťahy sú častý zdroj stresu. A priznajme to, väčšina našich konfliktov s inými ľuďmi je výsledkom toho, že máme pocit, že od nich nedostávame dostatok pozornosti. Často nás trápia myšlienky ako: “Neprejavuje mi dostatok rešpektu.” “Nie je taký láskavý, ako by som chcel.” “Nezáleží mu na mne tak, ako mne záleží na ňom.” Sme nespokojní a nevieme sa toho zbaviť, pretože si nepripúšťame jednu vec: Čítať ďalej