“Okamih nie je drobnučký časový úsek… Okamih je miesto, kde čas neexistuje – miesto mimo času.
Keď si zavrznutý v minulosti a budúcnosti, fascinovaný všetkým tým, čo “musíš urobiť”, sústredený na vzdialené ciele, zdá sa ti, ako keby času nikdy nebolo dosť. Čítať ďalej
V Pathworkingovom klube Boslaalu sa rozpútala zaujímavá diskusia. Idem kúsok z nej prehodiť aj sem, aby si ju mohli prečítať viacerí.
Vyštartovalo ju cvičenie Mám ťa rád a odteraz sa podľa toho budem aj správať:
Pozrite sa dnes do zrkadla a povedzte si: “Mám ťa rád a odteraz sa podľa toho budem aj správať.” Je dôležité správať sa pekne k iným, ale ešte dôležitejšie je správať sa pekne k sebe. Keď sami k sebe začnete pristupovať s láskou a rešpektom, priťahujete si do života spokojnosť a šťastie. Keď ste spokojní a šťastní, stávajú sa z vás lepší ľudia, lepší partneri, lepší priatelia… a v konečnom dôsledku lepšia verzia vás samých.
Ďalší z článkov o čase. Táto téma ma teraz akosi zaujíma:
Podle španělských fyziků se z vesmíru ztrácí čas. Možná zmizí úplně
Ve 20. století jsme zjistili, že vesmír je časoprostorové kontinuum. Podle nového (a značně kontroverzního) výzkumu španělských fyziků z něj však čas mizí. A jednou se z něj možná vytratí úplně… Radikální teorie by mohla vysvětlit řadu problémů, s nimiž se teoretická fyzika už desítky let marně potýká.
Vědci se doposud domnívali, že se rozpínání vesmíru stále zrychluje. Rozpínání vesmíru lze pozorovat nepřímo na velmi vzdálených objektech a jejich světelných spektrech, známý je takzvaný rudý posuv. Čím jsou například galaxie vzdálenější, tím větší je jejich rudý posuv a tím rychleji se od nás také vzdalují. Čítať ďalej
Vďaka Tenshi a jej zdieľaniu cez fejsbuk som sa dopracovala k tomuto článku. Nejaký fyzik prišiel na niečo, čo ja už akosi viem – ale s tým rozdielom, že kým moja teória je pocit/obraz (a zakladá sa čiastočne na zážitku, kedy som v sne mala spomienky na minulosť a brala som ju ako realitu), jeho teória bude asi oveľa lepšie teoreticky fundovaná 😛 :
Čas neexistuje. Všechno probíhá najednou, tvrdí respektovaný fyzik
Čas – existuje snad záhadnější a podivnější fenomén našeho vesmíru? Přestože se s ním každý z nás setkává každý den a fyzici ho usilovně zkoumají už sto let, vlastně jeho podstatu pořád nechápeme. Čítať ďalej
Máme nový článok od Groovera:
Vše, co se děje v čase, který sestává z minulosti, současnosti a budoucnosti, je pouhý sen. To je skrytý význam veškeré védské literatury.
(SB 4.29.2B)
Čo je čas a ako na nás pôsobí v tomto svete ?
Kto vládne času ?
Čas je veľmi zvláštny
Čas ktorý naša myseľ totiž delí na minulosť, súčasnosť a budúcnosť sa týka len hmotného sveta. A my živé bytosti nie sme hmota, ale vedomie.
Jakmile se živá bytost navrátí do svého přirozeně slavného postavení, začne se těšit z transcendence mimo čas a hmotnou energii, ihned se vzdá dvou druhů mylného životního pojetí (“já” a “moje”), a projeví se v plné míře jako čistá duchovní duše.
(SB 2.9.3) Čítať ďalej
Uvedomenie si nestálosti vecí a používanie smrti ako poradcu sú ústredné stavebné kamene v učení dona Juana a v práci Castanedu. V žiadnom prípade nejde o intelektuálne či filozofické cvičenie. Nestálosť (po česky by to bolo lepšie: “pomíjivost”) treba chápať a cítiť na úrovni buniek. Musí byť skutočne hmatateľná a skutočne prítomná, aby ovplyvnila naše prežívanie. Tým, že potláčame realitu a konečnosť smrti, sami seba programujeme na sen, na virtuálnu realitu, v ktorej nič nie je konečné, kde sa správame, ako keby sme mali žiť naveky, kde slová a skutky v sebe nenesú hrozbu toho, že by mohli byť prípadne naše posledné. Čítať ďalej
Gabriel, nejako som dospela do štádia, že som taká… nijaká… 🙂 Nie je mi zle, ale už sa necítim ako z tohto sveta. Rozmýšľala som o ľuďoch, čo pre mňa boli kedysi „jediní reálni ľudia“ na svete. Keď som ich opustila, cítila som sa chvíľu vykorenená… a teraz už nejako necítim nič. Prestali byť dôležití. Ba dokonca prestalo byť dôležité, že nemám nijakých „jediných reálnych ľudí“… Že moji „jediní reálni ľudia“ ste vy – banda energetických operencov. 😀
No, úcta ti rozhodne nechýba.
🙂 Vieš, ako to myslím… Je to divné. Som človek, ale už som stratila aj to posledné prepojenie s ľudstvom. Vidím ich, vnímam ich, viem odhadnúť, čo sa v nich deje – a nedotýka sa ma to… Ja sa už fakt cítim skôr ako skala. Čítať ďalej
Dnes Mimi do jedného komentára vložila linku na video, ktoré sa mi zapáčilo natoľko, že ho sem dávam ako samostatný článok:
V auguste som sa dostala do bodu, kedy som celkom vážne začala bojovať s vovychovávanou predstavou lineárneho času a trojdimenzionálneho priestoru. Dovtedy som si, priznám bez mučenia, s tými dimenziami nevedela dať rady ani napriek tomu, že mám celkom slušne vyvinutú predstavivosť… Proste nie a nie si urobiť nejaký obraz.
Pritom som si listovala v Lujanovi Matusovi. Už som spomínala, že jeho štýl ma zabíja a už som aj bola rozhodnutá jeho knihu znova odhodiť niekam, kde ju najbližších 724 rokov neuvidím 😦 , ale lákalo ma na ňom jedno: je to snívač par excellence a ja som hľadala zvyšné tri brány snívania. Tak som urobila to, čo v takýchto prípadoch robím – preskočila som vyše polovicu knihy a náhodne som otvorila kapitolu, ktorá znela zaujímavo. A tak, ako to už obvykle býva, obsahovala pre mňa odpoveď… 🙂 Čítať ďalej
Dnes ráno som mala dosť dlhú mentálnu konverzáciu s Gabrielom. Pretože už teraz si nepamätám ani desatinu toho, čo sme pohovorili, idem to pre istotu zapísať. Pre mňa to bolo totiž veľmi dôležité – hovorili sme o čase.
Už neviem, ako ten rozhovor vlastne začal. Sťažovala som sa, že ja čas ešte stále vnímam lineárne a neviem s tým nič urobiť. Gabriel mi povedal, že on ho nevníma lineárne, pretože má otvorené všetky okamihy súčasne. To som kedysi skúšala aj ja – otvorila som dva okamihy súčasne (terajší a jeden minulý život) a skoro ma to zabilo… Gabriel povedal, že som nemala vtedy dostatok energie. Že “okamihy” sú vlastne emocionálne nabité situácie. Tie, ktoré neobsahujú emóciu, si jednoducho nezapamätáme, akoby sa ani nestali. Ale kým naša emócia je večná a nemenná, to, čo v týchto okamihoch prežívame, sú pocity – a tie majú svoj začiatok a koniec. Pripodobil to náhrdelníku z obrovských perál – každá perla je pocitovo nabitá situácia/okamih a tie úzke miesta medzi perlami jednoducho brzdia hladký prietok emócie medzi situáciami. Čítať ďalej
Autor obrázka: Sarah
Eprakone - ezoterika a spiritualita 