Článok napísala Ambala:

Včera som bola u Helar na stretku stalkovacej skupiny. Išla som tam s malou dušičkou, pretože sa spustil môj softvér “strach a panika”, tento raz najmä z nových ľudí a z toho, že pre iných nemám nič podnetné, že im nemám čo povedať. Celé ráno som sa rozhodovala, či ísť alebo nie, potom som sa tak zamotala na prechádzke s Theom, že som si už “úspešne” začala hovoriť, že to aj tak nestíham a prídem neskoro. Lenže niečo vo mne sa ozvalo, že sú to len výhovorky, aby som nemusela niečo riešiť. Takže som zavolala, že prídem neskôr a už aj som cupitala na bus. Poprosila som Eldona, aby mi cesta netrvala pridlho, resp., aby mi bez problémov nadväzovali spoje a čo nevidieť som bola v “mačacom domčeku” (a bez mučenia sa priznávam, že na mačičky som sa veru veľmi tešila, ešte som ich všetky na živo nevidela). Keď som u Helar uvidela pre mňa cudzích ľudí, stiahlo mi rebrá, takže som sa to snažila nejak prekonať a “vrhla” som sa na mačičky, teda hlavne na kocúra Lassiterka, ktorý ma prišiel privítať aj ku dverám. Nebudem to zbytočne naťahovať, sedela som na sedačke ako päť peňazí, pekne tichučko a väčšinou len počúvala ostatných (a z času na čas som sa venovala hre s niektorou z prítomných mačkovitých šelmičiek). Potom prišlo malé cvičenie, mali sme sa ponoriť do svojho vnútra a zistiť ako a čo práve cítime. Čítať ďalej →