Článok od Bibs:

Sediac v parku, pozorujúc stromy a prebúdzajúci sa život v nich. Sediac na lavičke v tichu veľkomesta. Jednoducho sediac a vnímajúc… Kniha odložená bokom, pretože myseľ nechce spracovávať to čo čítam. Počujem štebot vtákov, šumenie lístočkov na stromoch. Mravčeky mi behajú po nohe. Vietor sa pohráva s mojimi vlasmi.

A ja len sedím a vnímam.

Vnímam to ticho. Aj keď za rohom je rušná ulica, tu ako keby zastal čas. Nepočuť žiadne autá, sem – tam iba prebehne nejaké veselé dieťa s pokrikom. Som tu takmer sama, ale som tu s prírodou.

…………

A v tej chvíli sa aj pre mňa zastavil čas. Videla som udalosti posledných dní, kde som sa nechala strhnúť na dno. Udalosti, ktoré mi odčerpávali energiu, lebo som to dovolila. Obrazy mi skákali pred očami ako v nejakej premietačke. A ja som si uvedomila spojitosť medzi všetkým čo sa dialo. Každá z tých udalostí bola iná, ale v danej chvíli správna. Z retrospektívneho pohľadu to boli lekcie, ktoré ma mali naučiť vnímať seba, svoju intuíciu, svoje pocity a nedať sa strhnúť emóciami… Ťažká to lekcia, ešte nie som borec. Neviem povedať, či som sa popálila, lebo to ako popálenie necítim. Poviem toľko, že sa mi zväčšili oči, aby som lepšie videla. Narástli mi uší, aby som lepšie počula. Ruky sa stali citlivejšie aby som lepšie vnímala. A srdce? To bije, cíti a dáva signály kadiaľ ísť. 😀 To že sa mi zlepšili vnemy ešte neznamená že ich už aj viem použivať 🙂 Chce to tréning. Čítať ďalej →