Už som spomínala, že sú dva druhy bosorákov: Snívači a stalkeri. Obvykle im prekladatelia hovoria “stopári”. Asi je to aj správne slovo, ale keď sa potknete o slovo stopár, predstavíte si väčšinou vlasatého hipíka s bendžom, ako stojí pri ceste, či ho niekto zvezie. (Aspoň moja generácia bude mať asi podobnú predstavu.) Preto uprednostňujem anglické stalker. Značí “lovec idúci po stope svojej koristi”. Vlk s nosom pri zemi a vycerenými zubami. (Alebo ako na ilustračke mačka pod kríkom, obzerajúca si mlsne zajaca. 🙂 ) Čítať ďalej
NLP
Meníme svoj vnútorný monológ
Celý deň beháme po svete s tým, že nám vnútri v hlave prebieha vnútorný monológ. Prostredníctvom neho zhodnocujeme situácie, zaujímame k nim stanovisko, prisudzujeme im emócie a ukladáme si ich do pamäti. A súčasne každou jednou vetou vnútorného monológu sa utvrdzujeme v tom, že realita je skutočne taká, ako predpokladáme, že bude, ako očakávame, že bude, a ako vnímame, že je. A ak je realita zlá, berieme isté vnútorné uspokojenie z toho, že sme ju odhadli správne, miesto toho, aby nás trápilo to podstatné – prečo je taká a nie iná?! Čítať ďalej
Hlas a jeho vplyv na iných
Toto mám vybraté z L. E. Keyesovej a moje pozorovania to potvrdzujú: Náš hlas ovplyvňuje iných ľudí. Ten, kto hovorí bojovne, agresívne, doskakovačne a nevľúdne, privoláva si od druhých nepriateľstvo. Ten, kto hovorí z pozície slabosti, priťahuje na seba (vy)zneužívanie a nekonečné problémy. Človek, ktorý hovorí uvážlivo a z pozície rešpektu voči druhým, od nich dostane podobnú reakciu. Teda ako hovoríme, tak ovplyvňujeme iných.
V NLP je to jedno zo zásadných pravidiel a znie: “Význam tvojej komunikácie je reakcia, ktorú dostávaš.” Inými slovami – ak ľudia reagujú na teba nepatrične, robíš niekde chybu a mal by si niečo zmeniť, aby sa zmenila ich reakcia na teba. Jednoducho je to zaväzbené a východiskový bod je vždy u nás.
A ešte jedno pozorovanie: kedysi ma večer v autobuse obťažoval nejaký cucák. Strašne ma to štvalo a nakoniec som si povedala, že mu jednu fúknem, aj keby to malo byť to posledné, čo ešte urobím. Ako som sa s týmto rozhodnutím k nemu obrátila, chlapec sa zľakol a odliezol na opačný koniec autobusu a dal pokoj. Nemusela som udrieť, pretože v mojej tvári bolo vpísané, že to urobím. V tvári máme vpísané, ako sa v danom okamihu cítime, a prostredie na to reaguje – nie na skutočnú hrozbu, ale na to, čo si myslíme, že by sme mohli urobiť.
A preto už viem, prečo prvá vec, ktorú sa bosorky učia, je “deraviť niekoho pohľadom”…
Eprakone - ezoterika a spiritualita 