Predvianočná čelindž, týždeň 4

V štvrtom týždni čelindže sa stali dve veci: 1. takmer som umrela a 2. na čelindži to nebolo vidno, pretože články sú vopred naplánované až do jej konca.

Tomu prvému sa netreba venovať – od istého veku vám smrť dýcha na krk a nenarobíte s tým ale že vôbec nič (niekedy ani otrčené prostredníky nezaberajú). No a to druhé, celý štvrtý týždeň, bol venovaný prechodu od chcenia k umožňovaniu Čítať ďalej

Preč od konkrétností k umožňujúcim myšlienkam

Kedykoľvek cítiš to vnútorné napätie či tlak, jednoducho prejdi z veľmi špecifickej roviny na rovinu všeobecnejšiu a povedz niečo, čo je menej špecifické, napríklad:

“Mám potenciál dosiahnuť čokoľvek, čo chcem.” Toto nevytvára odpor.

“V tomto som čoraz lepší.” To nevytvára odpor.

“Už cítim zlepšenie.” To nevytvára odpor.

Abraham Čítať ďalej

Povedz mi, Otec…

Rozmýšľala som, čím nahradiť Gabrielove prechody. Prechody boli písané pre iných, čím som sa odchýlila od svojej cesty, takže nastáva čas začať písať zasa informácie určené pre mňa.

A ako som tak uvažovala, že čo by to mohlo byť, odrazu som si spomenula na staručkú pesničku, ktorú som ako decko mala nesmierne rada a na ktorú som už dávno zabudla: Povedz mi, otec:

A mala som svoju tému pre budúcnosť. Znova rubrika, menej pravidelná ako Prechody, kde sa porozprávam vždy s nejakým aspektom Otca a vždy o niečom, čo ma zaujalo alebo čo ma trápi. Čítať ďalej

To najlepšie a najvyššie v nás

Minule som našla na fejsbúku popis “eklektickej spirituality”, ktorý mi hodne pripomenul prístupy pathworkingu:

Eklektická spiritualita značí študovať mnoho rôznych ciest a systémov presvedčení a vybrať si z každého to, čo funguje pre nás – a pohnúť sa k nasledujúcemu.

Na každom kroku zavádzam niečo z daného učenia do svojho života.

Verím, že zmyslom spirituálnej cesty je nájsť to najlepšie a najvyššie v nás.

To, čo si vyberám z každej knihy, z každého učenia, mi pomáha hýbať sa ďalej a pomocou princípov z daného učenia objavovať to najvyššie a najlepšie v sebe.

Ľudia, čo praktizujú eklektickú spiritualitu, obvykle:

  • považujú sa skôr za spirituálnych ako za príslušných k určitému smeru (“religióznych”)
  • študujú rôzne spirituálne učenia, rovnako nové ako aj staré, a vyberajú si z nich to, čo im pomáha nájsť odpovede pre veci ich vlastného života
  • zaujímajú sa o iné spirituálne cesty a nezastreľujú sa na jediné spirituálne učenie s predstavou, že im poskytne všetky odpovede na čokoľvek
  • snažia sa spirituálnym hľadaním nájsť svoje vlastné odpovede miesto toho, aby akceptovali, že im niekto iný povie, čo majú veriť
  • sú v pohode s ľuďmi, ktorých spirituálne presvedčenia a cesty sú iné ako tá ich
  • veria, že sa môžu od iných ľudí niečo naučiť miesto toho, aby oni rozprávali iným, v čo veriť
  • pohybujú sa radi v spoločnosti ľudí s otvorenou mysľou, ktorí rešpektujú inakosť.

Ako som to čítala, došlo mi, že je to vlastne o pathworkingu – vziať každú situáciu, poštvať na ňu všetko to, čo vieme (a tušíme), a snažiť sa ju ošetriť tak, aby nás rozvinula. Na konci pathworkingového snaženia je byť tou najlepšou možnou verziou zo seba. A preto pathworking nemá problém s odlišnými spirituálnymi smermi – čo pomáha, to použijem. 🙂

Obyčajný človek spiritualitu vyhľadáva preto, aby si vniesol do chaosu poriadok. Vezme jedno učenie, vrhne sa naň a pomocou neho vysvetľuje všetko. A ak vysvetlenie nie je evidentné, siahne po predstave vyššej moci (každá organizovaná spiritualita ju má) – “Boh tak chcel”. A ty, synu, si trhni nohou, pretože niekto iný povedal, ako to bude. 🙂

Kedysi som u Krishnamurtiho našla jeden citát, ktorý si – ako aj inak – už nepamätám 😛 (čimčarára, čím, čím, čím?), ale hovoril niečo v tom zmysle, že príznakom najvyššej inteligencie je udržiavať v mysli súčasne dve protichodné predstavy a neprihlásiť sa k žiadnej z nich.

Môžem potvrdiť, že to, čomu ja hovorím Otec alebo “systém”, funguje presne tak. Má naše hlavy s často celkom protichodnými predstavami a nezaujato skúma, ktorá z tých predstáv dokáže čo vytvoriť a nakoľko to iné predstavy budú udržiavať nažive, rozvíjať a posilňovať.

Hovorí sa tomu “princíp umožnenia” a ak my ten princíp uplatníme na seba, potrebujeme si umožniť vidieť sa zo všetkých možných uhlov pohľadu, aby sme zo seba vyhrabali to “najlepšie a najvyššie v nás”, teda verziu, kedy sa cítime dobre vo vlastnej koži a v pohode so svetom okolo nás.

Poviem vám – ľahšie sa to hovorí ako dosahuje. 😉 Z vlastnej skúsenosti. 😛

Oznam

Na nedeľu 25. 6. 2023 pripravujem Mastermind na tému Ako zrušiť svojho vnútorného kritika a nájsť svoju mantru sebalásky.

Mastermind začne o 21:00 a bude trvať 60-90 minút (podľa miery diskusie). Bude interaktívny, teda odídete z neho so svojou mantrou a tipmi, ako zastaviť prílev vnútornej negativity vo vašom živote. To značí, že ak sa naň dáte, nezabudnite na papier a ceruzu.

Mastermind stojí 10 €. Ak máte záujem, vyplňte prihlášku:

Naspäť

Your message has been sent

Upozornenie
Upozornenie
Upozornenie

Varovanie!

Umožnenie

Včera som mala na seminári s Michaelom Beckwithom dosť mocný aha-okamih… Idem sa oň podeliť.

Kto ma čítate už dlhšie, viete, že budhizmus veľmi nemusím. Nejako mi niečo na ňom nesedí (čo môže byť buď chyba budhizmu alebo signál, že tam práve mám ja nejakú svoju “rozvojovú potrebu” 😛 ). A najmenej mi sedí tá budhisticko-newageistická koncepcia “vzdávania sa” (surrender). Všeličo som už dostala dole gágorom – ale toto nie. 🙂 Čítať ďalej