Samostatná skutočnosť a stalkovanie

Podľa dona Juana existuje “tam vonku” samostatná realita, ktorá existuje paralelne s naším bežne vnímaným svetom. A jednou zo základných úloh toltéckeho bojovníka je preniknúť do tejto samostatnej reality, pretože len takto dokáže vnímať svet v celej jeho komplexnosti.

Samostatnú realitu vieme dosiahnuť jediným spôsobom – posunutím nášho kotviaceho bodu. Kotviaci bod mávame obvykle zafixovaný na jednom mieste počas celého nášho života. Ak ním nepohneme, zostávame trvalo zakotvení v našej bežnej realite, ktorej don Juan hovorí “tonal”.

Samostatná realita (Separate Reality) ponúka nové svety plné tajomstiev, v ktorých bojovník môže sám seba skúmať a zažívať úplne novým spôsobom. Čítať ďalej

Ako zastaviť svet: ne-robenie

“Teraz nastal čas, aby si nerobil to, čo vždy robíš. Seď tu, kým neodídeme, a ne-rob.”

Týmto vyhlásením don Juan uvádza v Castanedovom živote novú kapitolu a jednu podstatnú bosorácku zručnosť – ne-robenie. 🙂

Priznám sa, keď som sa o ne-robenie potkla prvýkrát (čo nebolo až tak dávno, keďže knihy čítam neporiadne a na preskáčku), pomýlila som si ho s taoistickým princípom wu-wei, nezasahovaním. Ale nie je to to isté. Kým wu-wei nám pomáha začleniť sa do vyššieho celku, ne-robenie buduje celkom inú zručnosť – borí našu fixáciu na svet tonalu a uvoľňuje energiu pre vnímanie nagualu. Čítať ďalej

O sebadôvere a bezchybnosti

Don Juan rozpráva Castanedovi:

“Sebadôvera bojovníka nie je to isté čo sebadôvera obyčajného človeka. Obyčajný človek hľadá istotu v súhlase toho, kto naňho pozerá, a volá to sebadôvera. Bojovník hľadá bezchybnosť v svojich vlastných očiach a volá to pokora. Obyčajný človek je upätý na ostatných ľudí v svojom okolí, kým bojovník je upätý len na seba. Možno štekáš na nesprávny strom. Snažíš sa o sebadôveru obyčajného človeka, keď by si sa mal snažiť o pokoru bojovníka. Rozdiel medzi týmito dvoma je podstatný. Sebadôvera znamená vedieť niečo naisto; pokora znamená byť bezchybný v svojom cítení i konaní.” Čítať ďalej

Tiene a ne-robenie

O zízaní do tieňov som už písala. V ďalšej Castanedovej knihe  som sa znova stretla so zízaním do tieňov pri ne-robení (dostaneme sa k tomu neskôr). Castaneda tam popisuje svoj zážitok s donom Juanom zo sonorskej púšte (ono je to skôr planina ako púšť, ale nazývajú to púšť). Boli na výšľape a don Juan ho učil o ne-robení. Nnáhle poznamenal, že Castanedu sleduje nejaký tieň. Castaneda sa prekvapil, ale don Juan povedal, že Castanedovo telo to už dávno vie – keď mu to oznámil, mykla sa mu pravá ruka a to značí, že jeho telo vedelo, že “tieň” je vpravo. Išlo o tieň spojenca.

Castaneda sa pýtal, prečo ho don Juan nazýva “tieňom”, keď je to niečo celkom iné ako tieň balvanu.  Don Juan odpovedal, že tieň kameňa i spojenec majú tie isté silové vlákna a preto sú “tiene”. Čítať ďalej

“2 v 1″: tonal a nagual, dve vrstvy našej reality

Tonal a nagual sú dva rozdielne svety. Podľa dona Juana “v jednom hovoríme, v druhom konáme”.

Tonal a nagual sú prítomné vo všetkom, ale kým tonal je vo všetkom vnímateľnom fyzickými zmyslami, nagual je vo všetkom, čo je prístupné očiam bosoráka. Napriek tomu tak tonal ako aj nagual sú prítomné vždy vo všetkom. Ak bosorák povie “pozerám”, vzťahuje sa to na vnímanie tonalu, ktorý je vo všetkom. Ak bosorák povie “vidím“, týka sa to vnímania nagualu, ktorý je vo všetkom. Ak bojovník pozoruje svet ako človek, tak “pozerá”, ak ho pozoruje ako bosorák, tak “vidí” – a to, čo “vidí”, je nagual. Čítať ďalej