“Nemôžeme myslieť bez slov alebo symbolov a naše myslenie je nimi limitované.” — Laurel Elizabeth Keyes

Je prepojenie medzi naším vnímaním reality, naším myslením a naším jazykom. Z jazykovedy viem, že jazyky sa delia na “mužské” a “ženské” (ten pán, čo to vynaliezol, sa tuším volal Jespersen). Mužské sú dobré vo vyjadrovaní priestorových a časových súvislostí (napr. aj súslednosti dejov). Ženské sú bohaté na vyjadrenia vzťahov, napr. kto koho ako vidí a nakoľko ho má rád. Slovenčina patrí k ženským jazykom. Máme “malý”, “maličký”, “malinký”, “malulinký”, ale máme aj náramne “logické” vyjadrenia typu: “počkám, kým sa nevrátiš”. (Azda budem čakať, kým sa ten druhý vráti, alebo mi niečo uniká?) Takisto sme biedni vo vyjadrovaní časových súsledností a priestorovo je to tiež “tak nejako” (po jánošíkovsky “od buka do buka”).

Náš jazyk však ovplyvňuje naše vnímanie sveta. Pretože má lepšiu sústavu slov na pomenovanie vzťahov, majú u nás vzťahy prioritu. Nie je dôležité, čo sa povie, ale kto to hovorí. (A nepresviedčajte ma, že je to inak.) Čítaj zvyšok