Šípové žaby
To, čo zostáva, keď zomrie nádej
Život nie je vždy príjemný a keď sa nás niečo hlboko dotkne, hrozí nám, že upadneme do sebaľútosti a dožadujeme sa, aby svet okolo nás zjednal nápravu. Nie my; svet okolo nás.
A potom nás druhýkrát zraní, keď zistíme, že svet okolo nás kašle na to, aby miesto nás zjednával nápravu.
🙂
Rany, ktoré si uštedrujeme sami. 🙂
Nasledovný úryvok je z románu Šípové žaby, menovite z kapitoly 7, Ploštica.
Okrem Dušana bol v dome už len jediný človek, na mienku koho by som dala – Vasil Jurčák. Možno za to mohla skutočnosť, že som ho poznala z minulosti. Možno za to mohlo to, že sa mi kedysi páčil; dnes by som sa mu pri prvom pohľade radšej oblúkom vyhla. Ale v očiach mu zostalo niečo z toho živého, sviežeho človeka a jeho úsmev mi dodával pocit istoty. Panovačnosť na ňom ma popudzovala, lenže zjavne som doňho premietala aj niečo, čo som tam vidieť chcela.
Bria.
Zavrela som oči, pretože som sa obávala sĺz, ale cítila som len obrovskú prázdnotu. Tak končíte, keď ste všetku svoju radosť poberali z jedinej jednej veci – a tá zhavaruje.
Prázdnota. Ani nie bolesť, ani nie zúfalstvo. Prázdnota. To, čo zostáva, keď zomrie nádej.
Kým som sa držala doma, v izolácii svojej garsónky, premieňala sa prázdnota na ľahostajnosť. Všetko bolo nedôležité, nič netrápilo, nič nemalo na vás dosah. Život šiel okolo vás a to, čo ste si z neho pripustili, ste mali pod absolútnou kontrolou. Váš život možno nebol veľmi zábavný, ale dal sa zniesť.
Len čo som opustila samotu garsónky, dostavili sa rušenia zvonka – ľudia stláčali vaše spúšťače, o ktorých ste ani netušili, že ich máte! Z upokojujúceho chladu ste sa vnorili do blčiaceho, pohlcujúceho ohňa, kde každý jeden pohyb a každá minúta boleli.
Už som aj zabudla, čo je bolesť.
Teraz zjavne nastáva čas si to poznanie obnoviť.
Strhla som sa a otrela si líce, hoci bolo úplne suché. Môžem tu aj naďalej sedieť a ľutovať sa, alebo sa môžem snažiť zapáčiť jediným dvom ľuďom v dome, o ktorých mienku stojím!
Rozhodla som sa pre to druhé.
Vasil je nechutne pretučnený. Treba s tým niečo urobiť!
Lenže… čo sa ja doňho stariem?
Odpoveď prišla ako náhly záblesk poznania – tým, že sa snažím vrátiť Vasila do jeho pôvodnej formy, tak sa vlastne snažím vrátiť späť čas. Vrátiť ho do podoby, kedy bol Vasil štíhly fešák a Bri a ja sme mali celý svet pred sebou. Do doby, kedy som ešte mala priania a nádeje.
No tak dobre… Snažím sa o nemožné.
Lenže nesnažiť sa bolo rovnocenné so zomrieť.
Ak vás čítanie zaujalo, viac o knihe nájdete vo videu a na linkoch pod ním:
Šípové žaby je román s prvkami thrilleru, ktorý som písala ako román na pokračovanie začiatkom roku 2025.
Prístup ku kompletnej knihe si môžete objednať na https://www.belangelo.sk/sipove-zaby/. Tam nájdete aj verejne prístupnú kapitolu 1.
Na Eprakone si môžete pozrieť citáty a úryvky z knihy: https://eprakone.org/category/sipove-zaby/.
Šípové žaby, 2025 © Sun Belangelo, ISBN 978-80-69077-01-0
Odlišný pohľad ešte nemusí byť zlý
Nie všetko je vždy reálne
Pamätám si, keď som sa dostala prvýkrát do kontaktu s anjelmi. Boli úplne mimo môjho svetonázoru, neverila som na nich – a napriek tomu som ich videla… Vtedy som sa dostala do náramnej krízy a hodne dlho (=roky) som sa nevedela rozhodnúť, či tu sú alebo mi šibe. 🙂
Našťastie som v tom čase mala už skúsenosti s halucináciami. Následkom otravy som asi tak týždeň videla veci, ktoré neboli. Došla som na to celkom náhodou – v autobuse som sa rozprávala s kýmsi, kto tam nebol, a došla som na to až vtedy, keď sa okolo mňa v preplnenom autobuse vytvoril prázdny priestor. 😛
Vtedy som sa naučila overovať a nereagovať, pokiaľ nemám overené. Keby bol vtedy na mňa vyletel hladný lev, asi vezmem palicu a začnem doňho štuchať, ako že či tam skutočne aj je… 😉 Čítať ďalej
Tajná zbraň manipulátorov
Osvietenosť niekedy nepomáha
Kedysi som mala pri niektorých ezoterických výrokoch “kognitívne disonancie” 😉 a aj som ich riešila. Postupom času sa hromadilo poznanie, že každá poučka je závislá od kontextu… teda že neexistujú “absolútne múdrosti” okrem jedinej: si. 😛 Skús spochybniť toto alebo to urobiť závislé od kontextu!
Ale predsa prostredie do nás vychováva nefunkčné vzorce správania, napríklad “múdrejší ustúpi“. Alebo, ako ktorási slovenská ezo-guruka (je to správne prechýlenie?) povedala: “Načo sa zapodievať svojím tieňom, keď je škaredý? Poďme sa radšej venovať pozitivite a pozerať na to pekné!”
Idete po savane a spoza kríka na vás vyletí škaredý hladný lev, lenže vy sa mu otočíte chrbtom a začnete sa nadchýnať peknou kvetinkou pri vašich nohách… Myslím, že ste vyhrali. Čítať ďalej
Zamysli sa znova
Múdrejší ustúpi? A prečo by mal?
Často nás iní upozorňujú na to, že ako múdrejší by sme mali ustúpiť a zachovať sa ako to príslovečné “veľké srdce”. Lenže keď to urobíte, posielate svojej duši signál, že jej pravda je menej dôležitá ako “pravda” hocikoho iného. Že nemá hrdosť a integritu. Že je nepodstatná.
Všimnite si, že Čítať ďalej
Energetická rovnica
Knižka dopísaná, k dispozícii na https://www.belangelo.sk/sipove-zaby/. Čítať ďalej
Keď ti život nadelí citróny… prilej vodku
Tak Šípové žaby už týždeň dopísané… nastal čas dať vám aspoň drobné náhľady do textu. Dnes naráža hlavná hrdinka na manželku svojho zamestnávateľa v najbližších troch týždňoch – a nie je to veľmi srdečné stretnutie:
Len rýchlejšie zažmurkanie svedčilo, že ju moja reakcia zaskočila. V peknej úpravnej tvári sa nepohol ani sval. Neviem, či som niekedy videla takú krásnu ženu… Mala súmerné črty, vysoké lícne kosti, pôvabne preliačené líca a pevnú bradu. Nos bol úzky a rovný a naružovo nafarbené pery boli prirodzené, srdcovito tvarované a výrazné, ale pevne zovreté. Len porcelánovobelasé oči boli ľadové a tenké obočie vyzeralo ako spochybnenie hodnoty hocikoho, kto sa jej krásou nevyrovná.
Takže vlastne spochybnenie absolútne každého.
Premerala si ma s vrúcnosťou Ľadovej kráľovnej a upresnila svoju otázku.
“Čo ste, keď nie ste náhradná gazdiná?”
“Nezamestnaná,” odvetila som milo a úprimne. Čítať ďalej
Eprakone - ezoterika a spiritualita 