Materstvo považujem za kvalitnú duchovnú prax už len preto, že šanca vyhnúť sa vlastnému tieňu je priam nulová. Celé je to jeden obrovský spúšťač a spústu sa o sebe dozviete. To je jedna z tých vecí, ktoré vám predtým ani potom nikto na plné ústa nepovie.

Ustáť neprespané noci a tak je jedna vec. Ustáť to, že vám do toho krepčí tieň a robí bordel, je vec druhá.

Prečo robí bordel? No lebo to tiene robievajú, keď sa tvárite, že ich nevidíte, alebo ich celkom na drzovku vidieť odmietate.

A prečo od radosti? Lebo vie, že v strese a vyčerpaní obrany poklesnú, spúšťače sa stanú ľahko prístupné, a on sa bude môcť vyšantiť. Konečne sa dostane k slovu.

Môj Kraken tieto šance miluje. Periférne ho vždy vidím, ako si hovie v bačorine, z ktorej mu radostne svietia vzrušené očká, pripravený vyraziť na povel, že sa konečne ide žrať. (Sme dlhodobo v procese adaptácie na `ľudia = kamaráti, nie žrádlo`; no viete, nátura je nátura.)

Aby ste rozumeli. Ja som všetkými desiatimi za mier, lásku a bratstvo, kde sa všetci navzájom rešpektujeme vo svojej rôznorodosti a spolupracujeme pre dobro celku. Proste široké srdce… pokiaľ ma hodne nenaseriete a nezobudíte Krakena.

Čo ale také `hodne nenaseriete` reálne znamená?

Znamená to, že mi stlačíte spúšťač. Podľa toho aký a ako veľmi, to ofrflem len v duchu, alebo vo výnimočných prípadoch vypustím Krakena.

Nestáva sa to často, ale keď už, stoji to za to. Je to pre mňa jasný signál, že sa mi práve vedomie preplo na tieňový `kanál`, a ide sa odtiaľ.

To, že sa vám práve tieň hlási o slovo, teda spoznáte tak, že máte neprimerane silnú emotívnu reakciu na niečo zdanlivo bezvýznamné. (*Heslo: čokoláda, čítajte ďalej.)

Keď teda tancujem s mojím tieňom, som všetko to, čo si inak nedovolím byť. Hlasná, veľmi hlasná. Nekontrolovaná. Zúrivá. Agresívna. Vulgárna. Hysterická. Útočná.

V odborných kruhoch sa tomu hovorí `raving bitch`, čo sa dá voľne preložiť najskôr ako `uvrieskaná pinda`. 🙂

Je to adrenalínový hit, cíti sa to bohovsky dobre, slobodne a mocne, v tom momente. Keď sa adrenalín odpumpuje z tela,  `coming down`, vytriezvenie, sú bolestivé. Bolí ma tá spúšť.

Prečo teda platí `poznaj spúšťače svoje`? Za jedno preto, lebo mi je sympatická predstava neráňať druhých – čo sa skôr či neskôr nevyhnutne udeje, pokiaľ svoj tieň nepoznám a nevenujem sa mu. Nekrvácajme na tých, čo nás neporezali. Čo nevbudujeme do vedomia a vedomého prejavu, sa bude opakovane spúšťať a prejavovať z (tieňového) podvedomia.

A za druhé – chcem tú osobnú silu, čo je v tom uväznená. Keď sa mi ju podarí integrovať a nasadiť kde je to pre mňa prospešné a zmysluplné, prestane požierať pešiakov.

Pretože je fajn dívať sa na to z pohľadu, kde nie sú zlé a dobré časti v nás, ale energie nasadené v tej-ktorej situácii vhodne alebo nevhodne.

Čo by to však bol za inšpiratívny článok bez šťavnatého príbehu. Nebudem vás ďalej napínať.

Stalo sa približne toto.

Navrieskala som ako zmyslov zbavená na 87-ročného frajera mojej babky (volajme do ďalej Opa), pretože dal môjmu decku kus čokolády. (Vid vyššie: *neprimeraná emotívna reakcia na nepodstatnú vec.)

Môjmu decko čokoládu nedávam. Ani chilli klobásy či šampus, čo sa mu Opa snažil neustále prepašovať. (Opička je našťastie lojálna a učenlivá, vždy mi prišla lup ukázať, a tak nedošlo k odhaleniu, že tie hnedé kocky sa dajú jesť a nechutia zle.)

Pri každom takomto pokuse o čokoládový prevrat som Opiho dôrazne oboznámila s tým, že si to neželám, a že nežartujem. Moja občianska povinnosť vydať varovanie pred tým, než tasím zbrane, bola teda splnená nadmieru.

Ale späť k incidentu.

Odobratie tohoto kúska čokolády už beztak unavenému a urevanému decku nespustilo nič iné, než ďalšiu vlnu srdcervúceho plaču, a ja som vybuchla. Grandiózne.

Jačala som v tom duchu, či je Opa teraz spokojný a či toto chcel; koľkokrát je nutné mu to vysvetľovať; a zakončené to bolo vyslovenou pochybnosťou o jeho duševnom stave a šťavnatým, a predsa elegantným `verdammt`. Poviem vám, Opa sedel a kukal.

To krásne na kamarátstve s tieňom je, že akonáhle Kraki dokončil svoju robotu, obtočil chvost okolo mňa a začal kecať o spúšťačoch, prečo sú fantastické a prečo ho potrebujem.

Všetci teda chápeme, že nejde o to, že by decko neprežilo kus čokolády.

Ide o to, že mi spustil pocit, že som ignorovaná. Neviditeľná. Nedôležitá.

Nerešpektoval a prekročil moju hranicu. Nerešpektuje moju hranicu, nerešpektuje mňa. (Ako si len dovoľuje.)

Neuhrám si svoje. Som bezmocná… ergo zožrať ho. 🙂

Desí ma byť bezmocná, pretože sa mi to rovná byť slabá a neschopná ubrániť sa (ublíženiu). A mám také tušenie, že na to, aby k tomu už nikdy nedošlo, som stvorila Krakena.

Lenže zrejme budete súhlasiť aj s tým, že Opa nepredstavoval zrovna reálne nebezpečenstvo. Môj bezpečnostný systém však jeho prekračovanie hraníc detekoval ako hrozbu prvého stupňa. A patrične zareagoval.

A došlo mi jedno – v prípade čokolády som svoje stanovisko a hranicu vytýčila jasne. Lenže tu sa mi odrazu pripomenuli všetky tie razy, kedy som to nespravila, pretože jeho vek, moja slušnosť, a tak… ale pravda je taká, že  som ho mala všetky tie razy hlasno, a potom ešte hlasnejšie informovať o tom, že chlipnosť a nemiestne poznámky zostávajú nemiestne a neželané  v akomkoľvek (už zdanlivo nevinnom) veku.

Čo z toho vyplýva?

Že sa ešte očividne stále nechám harasovať, ale decko si nedám. A aj s tým harasovanim sa ide spraviť koniec.

Som nesmierne vďačná, že Kraken bráni moje hranice bárs aj ako zúrivý pes. Je to stále lepšie, než byť neschopná si ich brániť vôbec. (Takže Kraki pekne-krásne zostáva kde je, akurát prechádza podnikovým preškolením a reintegráciou. 🙂 )

Mohol by napríklad svojou silou vyživovať môj hlas a prejav, keď sa mi zošnuruje hrdlo alebo keď sa cenzurujem.

Alebo rozdúchať oheň, keď ma prepadne imposter syndróm (`nie som dosť dobrá`).

Alebo ju smerovať do odvahy byť bez ospravedlnení ja.