Na Belangelo sa objavila nová, v poradí už tretia kapitolka románu na pokračovanie Elvíra: Smrť bosorky, tentokrát s názvom Každý máme svoje tajomstvá.

Zasa sa to priam hemží súladom 😉 medzi Zuzou Frištákovou a Andrejom. Na ochutnávku tento rozhovorček:

“Idem sa obliecť. Sľúbil som Márii a Števinovi, že ich odveziem do kostola.”

Vyvalila som oči. “Odkedy ty chodíš do kostola?”

“Odkedy treba. Čo sa mykáš? Teba do kostola predsa neťahám…”

“Nevedela som, že si veriaci,” zamračila som sa. “Alebo si sa preonačil v base?”

Podráždene sa odvrátil. Staré historky ešte boleli. /…/

“Nijako som sa nepreonačoval,” odvrkol. “Som, čo som bol odjakživa. Nie som veriaci.”

“Ale potom tam prečo chceš ísť?” opáčil zvedavo Feri.

Andrej pokrčil plecami. “Basa ma naučila, že nesmierne záleží na tom, či máš okolo seba nejakú komunitu… a ak jediný spôsob, ako zapadnúť do tejto komunity, je chodiť s nimi do kostola, tak to urobím. Potrebujem niekam patriť.”

“Patríš k Zuzke,” vyhŕkla Marianna.

“To by najprv Zuza musela dovoliť,” odsekol.

“Páni, ty máš zlú náladu…” Feri potriasol hlavou. “Čo ste sa dnes zasa tak chytili?”

“Dnes, včera, zajtra… Stále sa dozvedám, ako som tu trpený. Aspoň niekde nechcem byť ‘trpený’! Števino a Mária ma nepotrebujú trpieť – oni sa z mojej spoločnosti tešia!”

“A preto sa ideš pretvarovať a chodiť s nimi do kostola,” vyhŕkla som.

Marianna divoko zagestikulovala, nech som ticho, ale Andrej sa už podráždene otočil a otvorene na mňa zagánil:

“Je mi jedno, čo si o mne myslíš! Viem, že to nebude nič lichotivé… Ísť do kostola je moje rozhodnutie a nemienim ho s tebou ďalej diskutovať!”

Takže ste pozvaní čítať si, ako taký partnerský súlad nemusí vyzerať! 😛

A ak nechcete prísť ani o ten zvyšok, až už prestane byť verejne prístupný, mám pre vás malý formulárik 😛 :