Channeling s Gabrielom z 3. 12. 2020:

Veliký, nemám pohodu, ale poďme na to. Mám spojenie? … Veliký?

A na čo čakáš? Na pozvánku?

🙂 Něco na ten způsob.

Máš riešenie?

No, na niečo som prišla… Môj príbeh teraz vyzerá nasledovne. Je potrebné stanovovať si ciele – nie kvôli tomu, že až ich dosiahneme, budeme hepi, ale preto, lebo keď máme cieľ, hýbeme sa a nesedíme na zadku.

🙂 Poniektorí.

😀 Neskáč mi do reči… ehm, písania! No tak si nejaký cieľ stanovíme. Je jedno, aký bude, len nás potrebuje rozhýbať. A ideme za ním a dávame pozor na náš pocit. A keď sa dostaví pocit „v toku“, že nás situácia vzala a nesie nás a dáva nám určité možnosti a okamžitú podporu, treba sa pustiť smerom, ktorým nás nesie – a stanoviť si nový cieľ daným smerom. Je to tak správne?

🙂 Toto nie je písomka. Je to správne pre teba.

Len pre mňa?

A pre všetkých s podobným nazeraním na vec, teda na podobnom stupni rozvoja.

Auč.

🙂 A čo čakáš? Že sa ráno zobudíš a budeš mať všetky odpovede? Že budeš poznať všetky tajomstvá Univerza?

Ty, Veliký – ale kto je to Univerzum?

Univerzum nie je „kto“, ale „čo“.

OK, to som si mohla povedať aj sama.

Zjavne si to neurobila. 😉

Nebuď zlý… Mám problém skĺbiť Život, Univerzum a vás.

To preto, že dve z týchto troch vecí neznášaš.

🙂 Ščiléjki si ma dostal… Nie je to „neznášať“. Nedôverujem Univerzu; zatiaľ mi nedalo veľa dôvodov, aby som si ho vykresľovala ako aspoň trochu priateľské…

Počkaj! A prečo by Univerzum malo byť „priateľské“? To potrebuješ kamaráta, ktorý by ti držal chrbát, až budeš kradnúť kone? Univerzum je sústava zákonov a zákonitostí.

Je v tom rozdiel?

Zákon je zákon a nepustí ťa. Zákonitosť je niečo, proti čomu sa dá pôsobiť, ak poznáš dobre zákony. Zákon je nemenný a zákonitosť je jeho prejav vo vzťahu k iným zákonom.

Ufff… Hodina filozofie. To nemusím.

🙂 A ja preto budem ticho?

Už si bol niekedy ticho? 😛

Mám?

Nie!

🙂 Tak vidíš. Daj si pozor, pretože „zákon Univerza“ a naplní sa ti to…

Ale nefunguje to takto bezprostredne.

🙂 Nie. Pridá sa to k ostatným starým dlhom, pekne sa to zráta a dostihne ťa to v okamihu, kedy s tým už prestaneš rátať.

To je zákonitosť alebo zákon?

To je zákonitosť. Všetko má svoju vibračnú hodnotu, ktorá je suma vibračných hodnôt tvojho balastu a nádejí. No a tvoje nádeje sú nula, takže rátaj s tým balastom.

A môžem sa ho nejako zbaviť vopred?

Zastaň a dovoľ, nech ťa dobehne. Vezmi ho na vedomie a konaj podľa neho.

To mám ako vyskočiť z okna?

🙂 Neskáč z okna – mohli by ti narásť krídla… a čo by si robila potom, keď stále odmietaš existenciu zázrakov?

Myslíš? Mám pocit, že ich pripúšťam…

Ale nie v svojom živote. Takže všetko to „pripúšťanie“ ti je nanič… a nehľadaj písmená. Píš automaticky, opravíš potom.

Ale ak budem písať automaticky tie kraviny, ako budem vedieť, o čom to bolo?

No… ako?

🙂 Ďalšia domáca úloha?

Nehnevaj sa, ale na toto musíš dať okamžitú odpoveď…

Už som zabudla otázku.

Ale vieš, o čom sme hovorili.

Podľa pocitu?

🙂 Predsa len dávaš.

Booohovské… Po koľkých rokoch? 12?

🙂 No a? Niekto potrebuje celý život, aby na konci pochopil, že mohlo byť inak. Ty si to pochopila v strede.

Že mohlo byť inak? 😉

🙂 Že môže byť inak.

Došla mi nejako téma.

Nemusíme za každú cenu… Dôležité je, aby si dostala odpoveď na to, čo ťa trápi.

No napríklad, či mám ísť odhadzovať sneh.

Na to nemusím odpovedať. Na to si si vytvorila už plán.

Kto? Ja? Alebo vy?

Teraz robíš chybu… Správaš sa, akoby sme boli oddelení a akoby to, čo ti poviem, bolo niečo lepšie ako to, čo si vymyslíš ty. Lenže takto to nefunguje… Vieš, že si stiahneš len to, čo si pripravená počuť. Nie preto, že by som ti to hovoril; preto, že si pripravená.

A viem sa pripraviť aj na viac?

Istotne… Ako?

🙂 To mala byť moja otázka!

Nie. To je moja otázka.

Máš nejaké „moje“?

A ty nie? Lenže tvoje „moje“ je aj naše „moje“, kým nie všetko z môjho „môjho“ je aj tvoje „moje“.

😀 A sme doma. Tieto tvoje myšlienkové pochody baštím.

A zabúdaš na svoje otázky. 🙂

Hehe, prečítala som si… Takže posledná „seriózna“ otázka bola, ako sa viem pripraviť na viac.

A odpoveď je na tvojej strane.

Očakávaním?

Nie celkom… Dovolením si. To je počiatočný krok. Dovolíš si očakávať a potom si dovolíš prijať. Jediné, čo ťa drží v tej zóne, kde si teraz, je, že si si nedovolila z nej vyjsť.

Kým mám nohy, môžem vyjsť?

A keby si nohy nemala, tak sa vyplazíš – ak si dovolíš vyjsť z nej.

A ako si to môžem dovoliť?

Že na to pôjdeš spôsobom „aj ja“. 🙂 Vidím, že sa ti otvára nožík vo vrecku… „Aj ja“ je postup. Nič viac a nič menej. Môžeš ho uplatniť v rôznych situáciách. Niekedy vedie k opičeniu sa po iných, inokedy vedie k dovoleniu. … Počkaj, nechaj ma dohovoriť…. Vieš, čo je iné slovo pre dovolenie? Umožnenie. A vieš, čo je umožnenie?

Jeden zo základných zákonov Univerza?

Presne.

Dobre, Veliký, ale teraz mám Univerzum… a čo je potom to, čo označujem „Život“?

🙂 Tvoja odpoveď… už tušíš…

Tie zákonitosti?

🙂 Vidíš, funguje to! Dovolila si si neprehliadnuť myšlienku – a myšlienka sa premenila na poznanie. Inak by si ju zavrhla ako „to len ja“… Lenže nie je „len ja“ – je iba „aj ja“. Ja som aj ty. Univerzum je aj ty. Život je aj ty. Len ty si „len ja“. A potom si ešte aj ja, aj Univerzum, aj Život.

🙂 A čokoládová torta.

Nepechor sa; nedáš si.

Nepechorím sa; nedám si. 😉 Strácam sústredenie… Končíme?

Bez domácej úlohy?

A potrebujem nejakú?

Potrebuješ sa zastaviť a nechať ten hnus, nech sa prevalí.

Nechcem tomu čeliť…

To je jedno. Raz tomu čeliť budeš musieť… tak prečo nie teraz?

Ozýva sa depresia…

Daj jej po papuli. Nemáš čas na depresie.

Čoho prejavom je táto depresia? Chémia? Nedostatok svetla?

To, že neošetruješ veci, ale unikáš pred nimi. Čo myslíš, aké uvoľňujúce je vedomie, že pred niečím unikáš?

Ale zatiaľ som ešte vždy zdrhala rýchlejšie…

🙂 Večne v pohybe. Je jedno, akým smerom, len nech sa hýbeš. Celkom ako spermia.

O_O Váu… to bolo anjelské „popapuli“?

🙂 To bola pravda. Čo z toho urobíš ty, bude tvoja reakcia na pravdu. A tvoja reakcia vypovedá o tebe, nie o tej pravde… takže si daj pozor, či sa chceš naozaj zavzdušniť.

Ale dnes nie si veľký kamarát, čo?

🙂 Bol by som väčší kamarát, keby som ťa udržiaval v tvojom blude?

Pozor… mám dosť. S depkou ešte tieto rozhovory – to nikam nevedie.

🙂 Neblbni. Nikam to nevedie, ak si povieš, že to nikam nevedie.

Tak kam to povedie?

Že by k zmúdreniu? 🙂 Si ticho? Chceš skončiť?

Radšej áno.

…

o 5 minút:

Veliký, načo to bolo dobré?

🙂 Naštval som ťa. Prestala si mať depku a začala si sa hnevať.

🙂 A to si mi nemohol len povedať?

🙂 Nemohol. Mal som povedať „naštvi sa“? Bola by si to urobila?

🙂 Nie. Ale manipuloval si ma.

🙂 A ty si mi to dala vyžrať a prerušila si komunikáciu. Všetko po starom. 🙂