Včera som mala na seminári s Michaelom Beckwithom dosť mocný aha-okamih… Idem sa oň podeliť.

Kto ma čítate už dlhšie, viete, že budhizmus veľmi nemusím. Nejako mi niečo na ňom nesedí (čo môže byť buď chyba budhizmu alebo signál, že tam práve mám ja nejakú svoju “rozvojovú potrebu” 😛 ). A najmenej mi sedí tá budhisticko-newageistická koncepcia “vzdávania sa” (surrender). Všeličo som už dostala dole gágorom – ale toto nie. 🙂

No a včera Beckwith rozprával presne o tomto. Už sme prešli na štádium “Spolutvorca” (po Obeti a Mágovi tretie štádium vedomia) a tam je “vzdávanie sa” ústredným motívom.

Nebola by som sa chytila, ale pred pár dňami som mala stretnutie, na ktorom sa nejako reč zvrhla na dva základné zákony Univerza tak, ako ich vnímam ja. Jeden z nich je práve “umožnenie” (čo vraj nie je vôbec presné, ale je to tak ďaleko, ako sa momentálne dokážem dostať). Dosť som to tam rozobrala 😉 . A ako teraz Beckwith rozprával o “vzdávaní sa”, uvedomila som si, že to je presne to, čomu ja hovorím “umožnenie”… Nesnažiť sa veci kontrolovať, ale keď sa niečo vnútri začne hýbať a silou-mocou sa to hrabe na svetlo božie,  tak to umožniť. Nebrániť sa, neodvádzať pozornosť na príjemnejšie veci, ale risknúť to a umožniť, aby sa vec udiala.

Odrazu sa mi pre “vzdávanie sa” rozšíril kontext a prestalo mi byť protivné. Už mi z toho netrčí tak to kresťanské “keď ti niekto vrazí, nastav bez reptania druhé líce, nech sa nemusí nebodaj obmedzovať, veď ty to unesieš”, ale skôr čosi, čo ma naučila kedysi kámoška: “Ľuďom netreba pomáhať. Ľuďom treba vyhovieť; oni sa už potrestajú sami.” Inými slovami: “Kto som ja, aby som ti bránil urobiť túto hovadinu?” Surrender par excellence: “prosím, rob si, ja zatiaľ vystúpim z cesty a budem sa zboku prizerať, čo z toho vylezie”. Umožnenie. 😉

Ja som nejako tušila, že tento kurz mi zachráni krk… 😀 Veci odrazu začínajú zapadať jedna do druhej. Minule som písala, že som konečne s Univerzom dobojovala. A teraz sa zjavne ide “bratať”. Čo je potrebné, pretože na budúci týždeň asi preberáme posledné, najvyššie štádium vedomia – Jednotu. (To tiež poznám len ako obchodný reťazec. 😛 )

Nikdy by som nebola verila, že sa len počúvaním iného pohľadu na vec dokážete posunúť z jednej vrstvy do druhej a ukotviť sa tam. Asi naozaj nosíme všetko v sebe a keď príde vhodný hlas, tak to v nás prebudí.