Čo je naša myseľ? Mnoho ľudí sa so svojou mysľou identifikuje. Ale tak, ako máte ruku, no nie ste svoja ruka, tak máte aj myseľ, no nie ste svoja myseľ – inak by ste si ju nedokázali uvedomovať. Inak by nemala podobu nejakého “objektu”, veci, o ktorej sa dá hovoriť. Preto majú ľudia taký problém, keď majú vysvetliť, čo je “ja”…

Ale prečo teda máme myseľ? Ruku máme kvôli niečomu – dokážeme ňou babrať veci. Kvôli čomu teda máme myseľ?

Tu sa potrebujeme pozrieť najprv na to, ako naša myseľ vzniká. Alebo si myslíte, že ste sa s ňou už narodili? Že keby ste v troch dňoch vedeli po človečensky, dokázali by ste okoliu porozprávať o teórii relativity alebo vzájomnom prepojení medzinárodných vzťahov a ekonomických záujmov?

A ešte než začneme skúmať “prečo”, poďme sa pozrieť na “čo”. Čo teda naša myseľ je?

Čo je myseľ?

Veľmi pekné prirovnanie som počula včera u T. Harva Ekera (ktorý keby menej vrieskal, bol by rozhodne mojím obľúbeným učiteľom 😛 ): hovorí, že naša myseľ je čosi ako registratúra, v ktorej je množstvo súborov o všetkom, čo sme zažili, počuli, videli. Každý z týchto súborov je istá informácia, ale súčasne aj jej vyhodnotenie z hľadiska toho, čo pre nás znamená. A všetky informácie a ich interpretácie dokopy tvoria našu myseľ.

Takže naša myseľ je zmeska postojov, presvedčení, povier, pozorovaní, skúseností – a hlavne interpretácií všetkého tohto. Ako sa vytvorila? Nuž, vovychovávali ju do nás. Ako malé dieťa, keď sme o svete ešte nevedeli vôbec nič, počúvali sme, čo nám alebo medzi sebou hovoria rodičia, príbuzní, babysitteri, vychovávatelia a podobne… Ja som ako dieťa napríklad počúvala od detskej lekárky, že som nedomrlá a zaručene chudokrvná – a prsty mi rozpichala do krvava, lenže výsledky krvi boli vždy v pohode… A tak vďaka lekárke, ktorej nešlo do hlavy, že niektoré deti nemusia byť obalené v tukových vankúšoch, som dostala informáciu, že nie som v poriadku, pretože nie som ako ostatné deti (t.j. tlstučká, jednoduchučká, džavotajúca, veselučká; no buďte veselí, keď vás non-stop ďobú do prstov! 👿 ) I zrodil sa programček – informácia odinterpretovaná istým spôsobom a spojená s emóciou bolesti, aby si ju detská dušička v každom prípade zapamätala… 😕

Okej, dosť sebaľútosti. Takže máme svoju myseľ, ktorá je súbor vovychovávaných prístupov a uhlov pohľadu. Od koho ich máme? Už vieme… Hlavne od  rodičov. A aký život mali naši rodičia? Boli superúspešní, superpohodoví, supersebarealizovaní? Hmmm… nie? Takže akú hodnotu majú ich predstavy, ktoré sa výchovou stali aj našimi predstavami? Chápete teraz, prečo nám naša myseľ robí v živote také problémy?

Ona chudinka za to nemôže. Všetci, čo nás vychovávali, to robili v dobrej viere, že nám tým pomôžu. Nič nevedeli o tom, čo raz budeme chcieť a ako kto sa budeme chcieť cítiť… a možno aj keby vedeli, nebudú mať v svojej mysli potrebné programy, ktoré by nám mohli odovzdať.

Na čo máme myseľ?

Takže máme v hlave registratúru praktických i uletenejších predstáv, prevzatých od iných, a hovoríme jej “naša myseľ”. Načo však myseľ potrebujeme?

Vezmite si, aké informácie nám v prvých rokoch prostredie sprostredkuje: vysvetľuje nám, čo je čo, kde sú hranice “ja” a ako sa správajú objekty, ktoré nie sú “ja”. Všetko toto slúži na jedno jediné – aby sme prežili v svete hmoty.

Takže naša myseľ je nástroj, ktorého úlohou je zabezpečovať naše prežitie.

A ako to robí? Sleduje nás, ako prechádzame rôznymi životnými situáciami, a všetko, čo je ohrozujúce alebo boľavé, citlivo registruje. A nabudúce, keď sa čo len náznak boľavej alebo ohrozujúcej situácie mihne na obzore, prejde do stavu absolútnej paniky a podsunie nám hocijakú myšlienku, len aby nás odvrátila iným smerom.

Naša myseľ je náš osobný telesný strážca. Hodne panický a supersvedomitý navyše. 😉

Jeho jedinou úlohou je udržať nás v bezpečnom  teréne, kde sa nám nemôže nič stať… pretože sa tam nič nedeje. 😛

Ups. 🙂

Ak nie sme v svojom živote celkom spokojní a chceli by sme niečo iné, môžeme sa spoľahnúť na rady našej mysle? Nie, nemôžeme – myseľ je tu na to, aby nás držala v známom a zabehanom, nie aby nám otvárala nové možnosti, kde možno padneme na zobák… Len čo sa pustíme novým smerom, dostavujú sa pochybnosti. A máš ty vôbec na to? A spomínaš si, že ani minule si to nedal? A prečo si myslíš, že zrovna ty uspeješ? Sú tu predsa toľkí schopnejší ako ty…

Všetko toto slúži len na to, aby sme sa nevystavili ohrozeniu poranenia. A preto nikdy neurobíme ten posledný, rozhodujúci krok, a nevstúpime do terénu, kde by sme mohli vyhrať – ale aj dostať parádne na kožuch. 🙂

Všetko dobré leží z opačnej strany nášho strachu

Lenže… všetko to dobré leží z druhej strany nášho strachu!

Takže v našom vlastnom záujme je začať spochybňovať pindy, ktorými nás naša myseľ riadi. A to dokážeme len vtedy, keď spomalíme – pretože vtedy preberáme kontrolu od autopilota. Pokiaľ okamžite a rýchlo reagujeme, reagujeme bez uvažovania a v súlade s programami našej mysle, ktorej úlohou je nedovoliť nám nič meniť, lebo nebodaj umrieme.

V tom okamihu, kedy medzi udalosť a našu reakciu na ňu vsunieme pauzu, máme šancu položiť si otázku: čo nám hovorí naša myseľ? A je to, čo nám hovorí, podporujúce, povzbudzujúce alebo podnetné – alebo nás to len desí a kritizuje  a porovnáva s inými? Ak nás to desí a kritizuje a prirovnáva a spochybňuje, ide o hyperaktívneho telesného strážcu, ktorý sa o nás bojí.

Poďakujme mu za jeho názor a zamyslime sa, čo skutočne pre seba chceme.

Presne v tomto spočíva prevzatie našej kontroly nad životom: “Myseľ, ďakujem za tvoj názor na vec.”

A potom si urobme, ako sa nám hodí. Pretože ak názor mysle je len to – názor – tak potom je rovnako dobrý ako hocijaký iný názor a rovnako ako hocijaký iný názor nemusí slúžiť nášmu cieľu.

Toto je technika, ktorú odporúčajú T.  Harv Eker i Marisa Peerová. Ja som si kedysi intuitívne vytvorila svoju vlastnú. Volá sa “alebo aj nie”. To som pridávala ku každému stanovisku a názoru, ktoré mi myseľ ponúkala. “To je ale idiot!” — “Hmmm… alebo aj nie.”

Prípadne: “To skončí fiaskom!” — “Alebo aj nie.”

Umožnilo mi to presne to isté – medzi vykríknutie o pohrome a moju reakciu vsunúť okamih, kedy som sa mohla rozhodnúť, ako sa tentokrát zariadim.

Pokračovanie článku: dnes poobede na Belangelo.