“Ľudská duša má dve veľké potreby: potrebu rásť a potrebu prispievať. Potreba prispieť, poslúžiť svetu, je do nás geneticky zakódovaná. Ak sa chceme cítiť vo vlastnom živote komfortne bez toho, aby sme komukoľvek potrebovali čokoľvek dokazovať, musíme sa postarať, aby sme naplnili oboje.”

Už som spomínala, že som sa začiatkom roka nasáčkovala do piatich paralelných vzdelávaní (plus bežná robota). Dve som dala “s odrenými ušami”, ostatné som ponahrávala alebo odsunula na neskôr. Ale keď som pred dvoma týždňami skončila dve vzdelávania a potrebovala som čas vydýchnuť si (a dobehnúť pracovné resty), zostala vo mne podivná prázdnota. Som v diskusných skupinách ku každému z programov, ale ja som ten typ, že ma až tak veľmi nezaujíma to, čo trápi iných…a tak som stratila svoj pocit “surfujem na vlne”.

Dlhej reči krátky zmysel: po dvoch týždňoch som sa pracovne vyrovnala na nulu (=bez nedorobkov) a rozhodla som sa znova si začať púšťať lekcie tých dvoch programov.

A teraz sa dostávame k tomu, prečo som sa vôbec rozpísala – úvodný text je výpisok z jedného z nich.

Ja som taký ten typ, ktorého obrana je postavená na necitlivosti. Väčšina ľudí v ezoterike je hnaná srdcom – kým ja rozumom a vôľou. Preto som vždy na hrane zdvihnutia obočia, zabalenia do hajzláku a hĺbkovej analýzy (ktorej sa hovorí aj vivisekcia 😉 ) . Ale v jednom z tých programov sa na mňa stálym opakovaním čosi nachytalo: poznanie, že aj ja potrebujem “prispieť”.

A vtedy som zistila, čo to so mnou nie je v poriadku. Ako dieťa som chcela byť “slávne čokoľvek”. Aj teraz ma najviac trápi moja “neviditeľnosť” (hoci, povedzme si pravdu, moje obranné programy z detstva sa presne o to starajú). Ale absolvovala som tréning, potom som začala čítať o práci s vnútorným dieťaťom a odrazu mi nepochopiteľné veci začali do seba zapadať…

Ako dieťa som bola chránená pred potrebou čokoľvek robiť. Bola som umiestnená do izby s ceruzkami a papierom a hračkami a buď som sa hrala, alebo som si maľovala. V živote som nemusela priložiť ruku k dielu. Dokonca bolo nežiadúce, aby som pomáhala v domácnosti! Pomáhať – to nie je “pekné detstvo”! (Maminka musela odmalička pomáhať a starať sa o mladších súrodencov a neskôr, keď zarábala, posielala peniaze domov na ostatných.) Keď som sa začala zberať, že “aj ja”, bola som friško zahnaná do izby maľovať si a “mať sa dobre”.

Začínate rozumieť? Lebo ja od včera áno: nebolo mi umožnené prispieť.

V škole som to potom suplovala tým,  že som učila spolužiačky cez prestávku francúzštinu. Namontovala som sa do speváckeho krúžku. Hlások som mala taký slabý, že ma nebolo počuť, ale prispievala som tým, že som držala tón a rytmus aj za ostatných a oni sa ku mne dolaďovali. Vtedy som sa cítila potrebná, viditeľná a hrdá na seba.

A potom sa to pokazilo.

Pred pár dňami, kedy sa toto poznanie začalo lámať, som si o týchto veciach čítala v knižke a pocítila som nutkanie vybrať sa za svojou Helenkou. Stretla som ju v chodbe pred zrkadlom, kadiaľ viem prejsť do mimofyzickej reality priamo z alfa stavu. Mala tak päť rokov, krásne šatôčky a loptu v rukách a vyzerala celkom spokojná.  Aj sa potešila, že ma vidí… Začali sme si hádzať loptu, ale potom mi prišlo, že je to dieťa a potrebovala by okolo seba iné deti. Spýtala som sa jej na to… Potešila sa, že by sa aj hrala s inými. Ukázala mi ihrisko dole na lúke. Tak som ju vzala za ruku a odviedla medzi deti a Helenka okamžite zapadla, našla si kámošku a začali pieskoviskovať.

Odrazu k nej  prišiel taký veľký, pomerne vyrastený a robustný chlapec, tak 10/12-ročný, a začal do nej veľmi surovo dobiedzať. Okamžite ma to naštartovalo, vybehla som s ním a zastrašila som ho, až sa zdekoval… Vedľa mňa sa ktosi objavil – pochopila som, že jeho otec. Bol na rozdiel od chalana taký útlejší a zženstilejší. Už som videla, ako sa strhne rodičovská hádka, že čo si dovoľujem hulákať po jeho ratolesti… keď tu sa mi mierne, veľmi ticho za svojho syna ospravedlnil. Poďakoval mi, že som ho zahnala do medzí, pretože on si s ním už nevie rady… Pamätám sa, ako sa mi rozbehli myšlienky. Prečo je v mojom príbehu odrazu iný dospelý? Kto to je? Nebola som schopná naňho ani len pozrieť, ako som sa bála, koho uvidím… Vnímala som ho len kútikom oka ako siluetu na kraji môjho zorného poľa.

Začal sa ma vypytovať a schyľovalo sa k pozvaniu na kávu. Moja panika nadobudla rozmery dobreže nie Mliečnej dráhy. Bez toho, aby som naňho pozrela, som mu veľmi slušne a otvorene vysvetlila, že táto situácia vysoko prevyšuje moje momentálne schopnosti vysporiadať sa s ňou, že mám z kontaktu hrôzu a preto ho prerušujem. A potom som sa pobrala za chalanom. Všimla som si, aký je zo mňa vydesený, a prišlo mi to ľúto… Ospravedlnila som sa mu, že som naňho navrieskala, a vysvetlila som, že som na Helenku precitlivelá, ale ako ju poznám, ak by sa on chcel s ňou hrať, ona sa neodhodí… Chlapec sa upokojil, šiel so mnou k pieskovisku a keď som ho ukázala Helenke, prejavila sa ako ten najväčší kámo na svete a začala sa s ním bez zlých pocitov hrať a odrazu pieskoviskovali traja. 🙂

Keď som sa trochu spamätala zo šoku a nakoplo sa zasa rácio, začala som špekulovať, že čo ak ten druhý dospelý nebol iný dospelý, ale len iná časť zo mňa… Ktorá by to mohla byť? (Ešte chvíľku predtým som špekulovala, či sa neozvem človeku, ktorého mi scénka pripomenula 😉 – ale našťastie som racionálna beštia a tůůůůůdle! 😛 ) A až teraz, ako som sa to pustila celé zapisovať,  mi došlo,  že nešlo o toho otca, ale o toho chlapca… (No dobre, aj o toho otca. Nebola som schopná sa naňho pozrieť = nebola som schopná ho vidieť = bol pre mňa “neviditeľný”… a sme doma.) Postava toho chlapca bola hrubý bulo, ktorý zastrašoval iných svojou korbou, len aby ho brali na vedomie… a zmenil sa na príjemného kamaráta, len čo sa mohol zúčastniť hry niekoho iného – len čo mohol prispieť…

A včera som si potom pozerala lekciu, ktorá mi pred mesiacom ešte nijaké poznanie nedávala, ale odteraz jedno, druhé aj tretie do seba zapadlo: celá tá moja túžba po “sláve” nie je nič iné, než stať sa súčasťou niečoho, prispieť k niečomu, byť niečím potrebný…

Kedysi som si pre anjelov vyrobila vysoko emotívny obraz, ktorý som im poslala, aby vedeli, čo mi majú zhmotniť… Myslela som, že je to obraz o úspechu. Bola som ospevovaná autorka uprostred vytešeného davu vďačných ľudí. Pre mňa emocionálne silný obraz.

Včera, ako som dopozerala lekciu, došlo mi, že ten obraz má aj inú, podprahovú rovinu: boli mi vďační a patrila som medzi nich, pretože mi bolo umožnené prispieť tým, čo v sebe mám… To, čo od anjelov chcem, nie je úspech ani sláva ani nadšená čitateľská obec, ale možnosť konečne niečím prispieť. 🙂 Celý môj rast a rozvoj nemá zmysel, ak ho nemôžem preniesť na iných.

A to mi, prosím pekne, už pred 14 rokmi vysvetlila moja rakovina. 😕 Nuž, nič to; nakoniec to predsa len došlo.