Keď sa láska rozpadá: ako spracovať rozchody

Možno  ste prešli rozchodom alebo rozvodom, alebo vás to ešte čaká. Rozchody sú jedna z najdrsnejších vecí, ktorými ako ľudské bytosti prechádzame. Je to len o niečo menej stresujúce ako smrť člena rodiny.

Keď končíte vzťah či manželstvo, nikdy to nie je jednoduché. Niekedy to pre jedného z  partnerov príde ako hrom z jasného neba, ale vo väčšine prípadov už istú dobu cítite, že to nefunguje a že sa niečo pokazilo – len neviete, ako celú záležitosť uchopiť tak, aby neviedla k zbytočným vášňam. Ukončenie vzťahu je spoločensky stigmatizované – opradené mýtom, že rozchod či rozvod vážne poškodia psychiku detí z tohto zväzku, že partneri po rozchode na sebe nevedia nájsť jedinú dobrú vec, že si idú po krku… hlavne preto, lebo bulvárne médiá s veľkým potešením rozpitvávajú hlavne tie senzácie, kedy sa dvaja nedohodli.

Iste, pre deti to nebude jednoduché, ale nemusí ich to traumatizovať. Vishen Lakhiani z Mindvalley spomína na svoj rozvod s úsmevom: keď to oznámili svojim deťom, decká sa potešili, že odrazu budú mať dve izby – jednu u tatka a jednu u mamy. 🙂 Všetko je to len vec toho, ako sa s rozchodom naloží.

Toto sú výpisky zo seminára – rozhovoru Vishena Lakhianiho s Katherine Woodward Thomasovou, ktorá propaguje proces “vedomého rozchodu” (conscious uncoupling) – teda spoločného rozhodnutia, že sa dvaja rozchádzajú a ako budú vyzerať veci tak, aby nevznikli škody. Ja som sa k semináru dostala v okamihu, kedy som sa odtrhávala od anjelov a chcela som to urobiť rozumne a ohľaduplne – tak som sa naň prihlásila, aby som vedela, ako zminištrovať svoj anjelský “rozvod” 😉 . Ešte stále to postupne realizujem (lebo zatiaľ cítim vysokú neochotu hovoriť s nimi), ale už viem jedno – pomohlo mi to nevytvoriť si nijakú ďalšiu traumu. Mám dosť vlastných; nestojím o nové. 😛

Priemerný Američan (o Slovákoch netuším, ale môžete doplniť vlastné informácie) prechádza počas života tromi vzťahmi – to značí, že najmenej dvakrát prechádza rozchodom. A je lepšie, ak ten rozchod nebolí a netrápi, ale prebieha hladko a k spokojnosti všetkých zúčastnených…  pretože, ako som sa dozvedela na seminári, zlý rozchod poznačí kvalitu najbližšieho vzťahu. A to nikto nepotrebuje.

Takže tieto výpisky sú pre dva druhy ľudí: pre tých, čo prechádzajú rozchodom, ale aj pre tých, čo už rozchod absolvovali v minulosti, pretože ak nebol urobený vedome, je vysoká pravdepodobnosť, že ešte dnes so sebou nosíte niektoré negatívne energie (krivdu, nevraživosti) z minulosti a obmedzujú vás v tom, aby ste si vytvorili vzťah podľa vlastných želaní. Všetok tento balast ideme buď nenadobudnúť, alebo vyhojiť. 🙂

Mýtus o láske naveky

Ľudia behajú po svete s predstavou, že všetky ich vzťahy vydržia naveky, voľne podľa “až kým nepomreli”. Lenže pravda je taká, že vstúpite do vzťahu v istom stave a potom, rokmi spolužitia, sa neprestanete rozvíjať – teda že jeden i druhý partner sa mení. Napríklad nájdete k sebe niekoho, kto vám vyslovene robí dobre – a pretože máte novú základňu v tomto vzťahu, začnete sa rýchlo rozvíjať do nových výšok. A možno smer, kam sa vyvíjate, nie je pre toho druhého až taký zaujímavý – tak čo je potom lepšie? Zotrvávať vo vzťahu len preto, že ste si jeden na druhého zvykli, máte dobré spoločné spomienky – ale dnes sa už cítite len obmedzovaní? Alebo sa dohodnúť, budovať na tom spoločnom dobrom – a ísť každý smerom, kam vás to ťahá?

K W-T popisuje rozpad jej vlastného manželstva a to, ako sa s mužom zhodli, že v podstate ich spája už len jediné – láska k dcére, kým celý ten zvyšok manželstva ich vlastne už len obmedzuje. K W-T mala za sebou rozvod rodičov, keď bola malá – a nebol to pekný rozvod, takže sa rozvodu bála. Ale sadli si s mužom a hľadali spôsob, ako vyrobiť pre dcéru šťastné detstvo a nebyť spolu – a fungovať ako “rozšírená rodina”.

Vishen: “Katherine urobila dva veľké skoky v myslení – po prvé, ona i jej muž boli deti z rozvedených rodín, kde tie rozvody prebehli skutočne ohavne a súdilo sa o všetko, ešte aj o smeti, a po druhé, odvážili sa spochybniť cirkevný mýtus, ku ktorému sme vedení – že manželstvo musí byť naveky, inak nie je dobré.”

Jeho pohľad na vzťah je, že byť s niekým môže byť súčasť nášho rastu, pomôže nám rozvinúť sa a urobiť najbližší krok, ale potom nastáva čas pohnúť sa ďalej, pretože pre svoj nasledovný krok už môžeme potrebovať niekoho iného.

Lenže samozrejme, v očiach spoločnosti je rozpad vzťahu ešte stále o tom, že jeden z partnerov nevyhovoval, že zlyhal. Takže aspoň jeden z partnerov sa cíti previnilo a hanbí sa, že nedokázal manželstvo udržať nažive.

K W-T: “Hanba je o tom, že porušujeme štandardy iných ľudí. Vina (pocit previnenia) je, keď porušujeme svoje vlastné štandardy.

Hanba je spoločenský konštrukt. V istom bode som sa začala pýtať sama seba, štandardmi koho sa snažím riadiť – a zistila som, že je to ten mýtus “až kým nepomreli”. Tak som ho začal skúmať a zistila som, že vznikol pred asi 400 rokmi v Benátkach – v čase, kedy asi polovica detí zomierala, ešte než dovŕšili svoj šestnásty rok. To súčasne znamenalo, že priemerná dĺžka života bola menej ako 40 rokov. V takomto kontexte, kde deti zomierali na choroby, malo zmysel propagovať myšlienku, že ľudia by spolu mali zostať naveky, pretože to deťom dávalo lepšiu šancu na prežitie!

Druhá vec, typická pre danú dobu, bola veľmi rigídna sociálna štruktúra. Keď ste sa narodili v chudobe, zaručene ste zostali chudobní po celý zvyšok života. Existoval dokonca zákon, ktorý zakazoval šľachte sobášiť sa s obyčajnými ľuďmi. Inými slovami – nebola nádej, že by ste sa zo svojej spoločenskej vrstvy dostali. A ak si všimnete, tak to “až kým nepomreli” končí vždy tak, že šľachtic sa zosobáši s obyčajným človekom a ten si obrovsky polepší. Takže keď sa rozprávky tohto typu začali tvoriť, rozšírili sa bleskovo do prostredia, pretože boli niečo ako vysnívané východisko z neúnosnej situácie.”

Hlavne už nežijeme v svete, kde dožiť sa štyridsiatky bol výkon. Dnes sa dožívame 80-90 rokov i viac a tak je zázrak vydržať s jedným človekom dvakrát až trikrát tak dlho ako kedysi!

Všetko sa odvtedy zmenilo – aj náš názor na vzťahy. V 60. rokoch, keď sa pýtali mladých žien, že keby stretli muža napĺňajúceho všetky kritériá na partnera, ale ho nemilovali, či by sa zaňho  aj tak vydali – a 75% žien odpovedalo “áno”!

Ja to otázka evolúcie. Dnes chceme predovšetkým lásku – chceme dušu spriaznenú, najlepšieho kamaráta/kamarátku, spirituálneho partnera. Dnes máme hlbokú túžbu po spoločnosti a autentičnosti – a to môže niekedy vyžadovať, aby sme toho druhého nechali odísť.

Mýtus: Nenávidím ho, že sa so mnou rozišiel

Rozchody sú križovatka a mnohá z nás budú žiť po rozchode menej kvalitný život. Preto je také dôležité urobiť rozchod vedome, aby ani jeden zo zúčastnených neodišiel zo vzťahu so šrámami.

A tu sa dostávame k druhému mýtu: že je v poriadku nenávidieť toho, koho sme kedysi milovali. Pozrime sa na to z hľadiska evolúcie. V staroveku, keby ste odišli od svojho kmeňa, boli by ste pravdepodobne zahynuli. Takže keď prechádzame rozchodom, tak sa v skutočnosti cítime, ako keby sme mali zomrieť. Je to akýsi “evolučný hybrid” – telo a mozog sa prepnú do stavu poplachu. Zaplavia nás hormóny, ktoré nás kedysi vyhnali do vojen. Príroda nás z tohto dôvodu stvorila s potrebou spájania sa. A to, že niekdajšiu lásku znenávidíme, je len trik prírody, aby sme sa angažovali vo vzťahu ešte aj potom, keď sa rozpadol – pretože nenávisť nie je protiklad lásky; je to emócia rovnakej zaangažovanosti ako láska! Protikladom lásky je v skutočnosti ľahostajnosť – prestaneme sa zaujímať a presmerujeme svoju energiu inam.

Takže ak sa rozhodneme pre rozumný rozchod, potrebujeme toto ošetriť – potrebujeme nepodľahnúť tlaku nášho tela a nášho mozgu a nenechať sa strhnúť do nahradenia jednej emócie inou, rovnako silnou. Nechceme znenávidieť svojho niekdajšieho partnera, pretože tieto pocity so sebou potom ponesieme do najbližšieho vzťahu – a tam nám budú otravovať život…

Náš najbližší vzťah nezačína okamihom, kedy stretneme svojho najbližšieho partnera, ale tým, ako ukončíme tento vzťah.

K W-T používa cvičenie “konkuruj láskavosťou”, kedy rozchádzajúci sa partneri medzi sebou súťažia tým, kto koho dokáže viac podporiť, kto dokáže pre toho druhého urobiť viac. Tým sa vzťah z antagonizmu/nepriateľstva posúva na rovinu priateľstva a vzájomnej podpory.

Je to lepšie ako navzájom sa obviňovať a neznášať.

Mýtus: Čas všetko zahojí

Keby  ste si zlomili nohu, tiež nepoviete “čas ju zahojí” – pretože hej, zahojí ju, ale krivo a všelijako tak, že vám bude pôsobiť problémy!

To isté je aj so zlomeným srdcom – potrebuje veľa starostlivosti. Inak sa vyhojíme trochu príliš v sebaobrane, trochu príliš uzavretí, trochu príliš nedôverčiví. Takže nenechávajme na čase, nech urobí všetko miesto nás. Existuje totiž fenomén zvaný “predĺžené smútenie” alebo “komplikované smútenie”. Čas zahojí urgenciu, s akou vnímame svoje poranenie, ale budeme naďalej vegetiť s chronickou  depresiou, skrytým pocitom nedostatku, nedôverou, že sa veci pohnú dopredu.

Keď prechádzame rozchodom, je potrebné prevziať zodpovednosť za svoj diel zásluh. K W-T rozpráva príbeh o Monike, ktorá k nej došla dobre napálená na svojho ex, pretože po rozvode ju istý čas podporoval a potom prestal, hoci mali spolu dieťa s Downovým syndrómom (trizómia). V podstate všetci ich známi ho za to zatracovali. Až počas procesu vedomého rozchodu sa ukázalo,  že keď sa Monika za svojho muža vydala, spoľahla sa,  že sa o všetko postará. Prestala pracovať a žila na jeho účet. Po rozvode to urobila rovnako – nechala si všetko hradiť a ona sa starala len o syna. Ex jej to signalizoval už počas manželstva a aj po rozchode, ale ona vinila zo všetkého len jeho a neuvedomovala si svoj podiel viny. Keď procesom vedomého rozchodu prešla, akceptovala, že sa potrebuje o seba začať starať sama. Pochopila, že to bolo dedičstvo z minulosti, kedy jej rodičia boli na alkohole a drogách a ona často nemala dať čo do úst a tak očakávala od okolia, že jej to kompenzuje – al ak to neurobilo, cítila sa podvedená. Tento vzorec správania si vzala so sebou aj do manželstva a len čo sa vydala, odišla z roboty a spoľahla sa, že jej muž sa bude o ňu starať. Len čo si toto všetko uvedomila, rozhodla sa, že už nebude žiť ako to dvojročné poranené dieťa a nástojiť na tom, aby sa celý svet o ňu staral. Začala pracovať, vytvorila si prosperujúci biznis a aj vzťah s jej ex sa dal do poriadku a spoločne vychovávali svojho syna.

Keď chcete späť kontrolu nad svojím životom, potrebujete preskúmať svoju úlohu v celom rozchode

Nie je to jednoduché, pretože sme príliš skoncentrovaní na toho druhého a čo urobil/neurobil, ako pochybil/nepochybil a tým nám ublížil/neublížil… Celú vinu spočiatku presúvame na neho.

Lenže… keby hneď ten druhý bol ksicht a chyboval by 97% času, ešte vždy tu sú tie 3%, kedy sme chybovali my! Niekedy sú to hodne utajené 3% – nehájili sme svoje záujmy, ignorovali sme svoju intuíciu, nevenovali sme pozornosť varovným signálom, dávali sme viac, ako sme prijímali, len aby sme tomu druhému doložili svoju hodnotu…

Ak si toto nepriznáme a neuvedomíme, odídeme zo vzťahu s pocitom, že už nemôžeme iným ľuďom  veriť – pretože sme sa nenaučili našu lekciu. Len čo natrafíme na niekoho nového, dopustíme sa znova všetkých týchto chýb.

Keď sa však poučíme, dokážeme náš nový vzťah dostať na celkom inú úroveň.

Mýtus: Rozvod poškodzuje deti

Zlý rozchod poškodzuje deti rovnako ako zlé manželstvo. Výskumy ukazujú, že aj v nerozvedených rodinách, kde panuje medzi partnermi napätie a nefungujú ako tím, majú deti tie isté typy problémov ako v rozvedených rodinách.

To, čo poškodzuje, je napätie a nevraživosť medzi rodičmi, ich  nevyriešené medziľudské konflikty, ktoré otravujú ich ďalší kontakt navzájom i s deťmi. Preto tento mýtus asi aj vznikol – pretože väčšina rozvodov býva veľmi nepriateľská, alebo končí aspoň “dobou ľadovou”. Deti sú také drobné špongie a všetko do seba nasávajú. Nie sú také odolné, ako si dospelí obvykle myslia.

Takže hlavná práca spočíva v sebaskúmaní. Keď nás niečo poraní, máme tendenciu robiť drsné, zlomyseľné a urazené ťahy. To patrí k “normálnemu” reagovaniu na rozchod alebo ublíženie. Ale nepotrebujeme tam zostať – a ak máme normálnu psychiku, tak sa dokážeme sami zastaviť. Zachytíme sa, ako nadávame na toho druhého a špičkujeme sa do ešte väčšej nenávisti a ukrivdenosti, až sa v nás odrazu ozve pochybnosť, či to už nepreháňame.

Ako vyzerá vedomý rozchod?

To, čo K W-T učí, pozostáva z 5 krokov:

  1. nájsť emocionálnu slobodu: Tu sa začína tam, kde sa práve nachádzame – najedovaní, poranení, ukrivdení, deprimovaní, znevážení… Tieto emócie potrebujeme dostať pod kontrolu, aby sme sa nezačali správať prirodzeným, ale úplne nevhodným útočno-záškodníckym spôsobom. Čokoľvek totiž v tejto fáze urobíme, s toho následkami budeme musieť žiť ešte mnoho rokov. Potrebujeme sa naučiť transformovať svoje negatívne emócie na niečo, čo nám pomôže pohnúť sa vpred. (Toto bol aj dôvod, prečo som sa pre seminár rozhodla ja. 🙂 )
  2. obnoviť kontrolu nad vlastným životom: Potrebujeme skutočne jasne vidieť našu časť viny na tom, čo sa stalo, aby sme nevhodné správanie nepreniesli do budúcnosti a neopakovali tie isté chyby.
  3. prelomiť vzorce a vyhojiť srdce: Tu sa dostávame k ústrednému presvedčeniu, ktoré utváralo celý vzťah a pôsobilo nám problémy, odkedy si pamätáme. Sú to minulé rany, ktoré sa nevyhojili a ktoré máme tendenciu znovu inscenovať v našom živote.
  4. stať sa alchymistom lásky: Tu mi spadlo spojenie a kúsok mi chýba, ale ak to chápem dobre, tak je to o tom, že potrebujeme možnú negativitu transformovať na pozitívne pocity. Chceme  uzavrieť mier s tým, čo sa stalo, i s naším partnerom. Vzťahy, ktoré nekončia zmierom,  nekončia vôbec – a preto chceme byť vnútorne vysporiadaní s naším partnerom.
  5. vytvoriť svoj život “šťastne aj po rozchode”: Sem patrí vytvorenie si predstavy, ako bude vyzerať náš život po rozchode tak, aby bol príjemný a únosný pre všetkých zúčastnených.

Cvičenie ku kroku 2: Zazlievam a zmením

Toto je skutočne mocné cvičenie, ktoré aspoň mne ozrejmilo veľa z toho, kde sa stala chyba na mojej strane.

Rozchod patrí k najtraumatizujúcejším zážitkom, akými kedy prejdeme. A trauma znamená, že v realite sa deje čosi, čo prevyšuje schopnosti našej psychiky vysporiadať sa s tým. Je veľmi normálne myslieť až nutkavo počas rozchodu na toho druhého: snažíme sa ozrejmiť si každú maličkosť – ako k tomu došlo, kedy to nastalo. V podstate sa snažíme poskladať si kúsky skladačky do celistvého obrazu a dostať sa z bolesti, zmätku a dezorientácie, do ktorej sme spadli a z ktorej sa spočiatku nedokážeme vyhrabať.

Takže nutkavé premýšľanie o bývalom partnerovi je normálna súčasť prekonávania tejto traumy. Avšak u väčšiny ľudí dochádza k neželanému stavu: rozprávame si príbeh o rozchode znova a znova – z perspektívy Obete!

Ak veci prebehli neférovo, ak vás partner zranil, ak vám klamali, ak máte pocit, že z vás urobil blbca (hehe, výpočet dokonalý 😛 ) – všetko toto sa len veľmi ťažko prehĺta. A tak začneme špekulovať o tom druhom, ako niečo (ne)mal urobiť… ale kým je naša plná pozornosť na tom druhom,  nevidíme, akú rolu sme v celej situácii zohrali my! Lenže dopredu sa pohneme a chybám sa vyhneme až vtedy, keď jasne vnímame aj našu vlastnú rolu. Pamätáte? 3 percentá…

Hocijaké špekulovanie o vine a hanbe, v tom aj obviňovanie seba za to, že ste to pripustili, nás len udrží v úlohe Obete. Potrebujeme nejako rozpoznať tie nevraživosti, aké momentálne cítime. Najväčšou bude pravdepodobne náš niekdajší partner. Prípadne to budeme my sami – budeme sa na seba hnevať a znevažovať sa za to, že sme niečo podobné vôbec umožnili. Ale tieto obviňovačky nás len cementujú v pozícii Obete a pre našu budúcnosť sú zdrvujúce, pretože nám znemožnia dôverovať si v budúcnosti a urobiť veci inak. A teda hoci najradšej by sme preskočili hneď k odpusteniu, ale keď nám niekto ublížil, potrebujeme sa na chvíľku zastaviť a priznať si pocity, ktoré práve prežívame.

Takže sa ponorte do seba a zistite, kde vo vašom tele je umiestnená tá nevraživosť a pocity ukrivdenia a pošlite týmto miestam lásku.

Napíšte si zoznam toho, čo na svojom niekdajšom partnerovi alebo sebe neznášate a čo mu/sebe zazlievate. Napíšte si to jasne: “zazlievam XY” a napíšte, čo vám táto osoba urobila.

Môj vlastný zoznam bol dosť osvecujúci 😉  :

Gabrielovi a tomu zvyšku (hlavne Otcovi) zazlievam, že:

                  • nenaplnili moje vysoké očakávania
                  • nejednali so mnou ako s partnerom
                  • napriek výslovnému prísľubu mi neposkytli pocit istoty (orientácie).

Najneskôr tu som sa naučila niečo nie o nich, ale o sebe. 😕 😳

Nepremeškajte príležitosť pozrieť sa na vlastnú stránku rovnice; toho druhého sa za chvíľu zbavíte (alebo ste sa ho už zbavili) a netreba na ňom nič meniť, ale je dobré, ak objavíme nejaké nie celkom rozumné vzorce správania u seba a v budúcnosti sa im vyhneme. Teraz to robíme už len pre seba: 🙂

  • Ako som reagoval ja spôsobom, ktorý tomu druhému umožnil správať sa nepekne?
  • Ako som niekomu mohol dovoliť, aby sa ku mne správal nepekne? (Pozor! Odpoveď tu nie je “lebo som idiot”, ale zachytenie toho signálu, ktorým som tomu druhému dával najavo, že si do mňa môže kopnúť.)
  • Ako jeho zlé správanie ku mne by mohlo byť odrazom môjho vlastného zlého správania ku mne? (Čo vám v kontexte tejto otázky napovedá predošlá reakcia “lebo som idiot”? 😛 )
  • Akými spôsobmi som odovzdával svoju silu tomu druhému? Čo ma k tomu viedlo?

Takže si dajte pár okamihov a pošpekulujte nad tým, že ste sa nejakým svojím správaním mohli vlastne spolupodieľať na situácii, ktorá vznikla. Ste jej spolutvorcom rovnako ako ten druhý! Možno ste v hĺbke duše vedeli, ale rozhodli ste sa prehliadať signály. Možno ste si toho druhého vyzdvihli na piedestál a jemu ste podriadili zvyšok svojho života a starali sa o jeho potreby a jeho pocity, pričom ste potláčali svoje vlastné (au! 😕 )…

Jednoducho preskúmajte svoj vlastný diel viny a to, ako ste takmer donútili toho druhého konať istým spôsobom, pretože ste mu vytvorili patričné podmienky (au! 😕 ), aby vás mohol zraňovať tak, ako ste boli zraňovaní predtým.

Dajte pritom pozor na to, aby ste zachytili prejavy v správaní, nie len samotný pocit. “Nehovorte: “Vždy sa obávam, že tu pre mňa nikto nebude a budem na všetko sám – a ten druhý ma v tom naozaj nechal samého.” To je o vašom pocite – ale vy chcete zachytiť reálny prejav, ktorý tento váš pocit nadobudol – teda niečo ako “Vždy predpokladám, že na všetko budem sám, takže nikdy nikomu nepoviem, čo od nich potrebujem; nedovoľujem iným, aby si našli cestičku do môjho života; tvárim sa, že na všetko stačím sám – a potom, samozrejme, ma v tom nechajú samého.” (Auauauau! 👿 )

Takže hľadajte to svoje správanie, ktoré pre nich vytvorilo isté podmienky. Napíšte si “moje 3% tejto dynamiky boli, že…” a zapíšte všetko, čo odhalíte.

U mňa to bolo evidentné:

        • stanovovala som nerealistické očakávania a znemožňovala  som svojimi presne zadefinovanými očakávaniami, aby sa veci diali
        • nesprávala som sa ako partner, ale ako menšia súčasť, ktorá sa nechá vodiť za ručičku (syndróm “Monika”)
        • tvárila som sa, že som so všetkým “v pohode”, hoci mi to ubližovalo – ale veď ja som silná, na mne možno aj polienka rúbať 😕 (=jeden z mojich dominantných stresorov)
        • vnímala som ich ako “nadradený” celok, ktorý mal vyššiu prioritu, a tak som v rámci tohto vnímania nehovorila o svojich potrebách a odsúvala ich nabok neošetrené a potom som sa cítila znevýhodnená.

Keď svoje zazlievanie začnete vnímať takto, ako “tieňový tanec” dvoch partnerov, kde jeden sa správa komplementárne k tomu druhému (ako mi práve dnes vysvetlil Otec), tak tá vina nie je rozdelená 97:3, ale skôr 50:50. A fčul ic a ži s tým. 😕

Nie je to príjemný pohľad na seba… Ale fakt je, že s vysokou pravdepodobnosťou nás toto naše správanie stálo veľa. Možno sme sa ním snažili kompenzovať niečo z minulosti: ak sa necítime láskyhodne, možno sme vrážali do vzťahu priveľa lásky a dusili sme toho druhého, prípadne ak nás niekto nemiloval, milovali sme ho dvojnásobne silne… Možno si už začíname uvedomovať veci, ktoré sa odohrávajú na hlbšej úrovni.

V tomto okamihu postačí, ak si uvedomíte, čo všetko vás doteraz tieto vaše prejavy stáli – a rozhodnete sa upraviť ich, aby ste sa mohli posunúť dopredu, na niečo lepšie. Urobte sami so sebou dohodu, že ododnes to už nikdy viac neurobíte:

  • Od tohto okamihu už nikdy nebudem postupovať proti svojej intuícii a budem jej dôverovať a okamžite podľa nej aj konať.
  • Od tohto okamihu sa budem vždy pýtať, aby som získal potrebnú istotu.
  • Od tohto okamihu sa postarám, aby moje dávanie bolo opätované rovnakým dávaním, a nie že budem dávať stále len ja.

Takže si dajte okamih na to, aby ste zistili, aký prísľub dokážete dať sami sebe, ktorý by obnovil  vašu schopnosť dôverovať si do budúcnosti, že bude iná a lepšia. Príliš často rozchody končia presvedčeniami “už nikdy nebudem dôverovať mužom/ženám” či “už nikdy nebudem dôverovať láske”. Ale v podstate tým hovoríme len jedno: “už si viac nedôverujem“. Takže tieto dohody sú vlastne zamerané na obnovu sebadôvery: čo môžete robiť ododnes také, aby ste vedeli,  že ste iný človek?  Že to, čo sa prihodilo, sa už nebude nikdy opakovať?

Keď sme my s Otcom rozoberali našu konkrétnu situáciu, vyhlásil, že všeličo sa dá dať do poriadku, ale že nesmiem od nich očakávať, že sa budú správať partnersky, pretože na to by museli byť ľudia. Ako energia nemajú inú možnosť, len správať sa komplementárne. Na to som vyprskla, že to je teda úžasné, keď ja sa správam ako to najlepšie zo seba, tak im zostávajú všetky tie hnusné možnosti… Odpovedal, že sa budú správať komplementárne k mojej potrebe, nie k môjmu správaniu – teda že ak si budem nárokovať veľký priestor, stiahnu sa; ak budem potrebovať pomôcť, natlačia ma do pozície, ktorá mi pomôže. Toto by bola vec, na ktorú by som si musela zvyknúť – a nie som si istá, že to dokážem. 😕

Na druhej strane povedal, že čo potrebujeme nutne pohnúť dopredu, je moja dôvera. (Párkrát počas rozhovoru som ich existenciu totiž označila ako “schizofréniu” – minule som pozerala dokument o stalkerovi Madonny a to, čo ten chlapík súkal zo seba, som pokojne mohla vyhlásiť  aj ja 😉 – a on dostal diagnózu “schíza”.) Vyhlásil, že doteraz som svoju dôveru k nim stavala na vôli (teda “donútila som sa veriť”) a že je čas postaviť ju na emócii. Už si presne nepamätám ponuku, ale bolo to, ako keby za túto časť môjho rozvoja prebrali zodpovednosť oni. (A moje skúsenosti ukazujú, že to zasa bude bolieť. Na to Otec: “Veď to už poznáš. Nebude to nič nové – a zakaždým sme to nejako ustáli.” Krüsťä. 😦 ) Neviem, či nebude jednoduchšie odísť (Otec: “To sa ti nepodarí!”) a stiahnuť sa len do temného sveta. Už tam viem chodiť na lúsknutie prstov, čím sa vyhýbam celej tej anjelskej… rýchlo, nejaké slušné označenie… bande. 😉 (Otec: “Tam len spotrebovávaš svoju energiu a zabije ťa to.” Čo je presne to, v čo dúfam. Mám proti nim výhodu, že môj svet má začiatky a konce a v oboch už začínam byť zručná. Hergot, ešte stále mi z toho znie kopec nespracovanej emócie… Ide sa to temného lesa, kde je všetko jedno!)

Takže berte list papiera a napíšte si: “dohody, ktoré so sebou robím od tohto dňa: …

A keď už ste si nejaké dohody zapísali, začnite ich okamžite realizovať. V hocijakom prostredí, kde sa práve nachádzate – stanovte si svoje hranice, hovorte o svojich potrebách a záujmoch, ale začnite s tým okamžite, pretože budete potrebovať prax a zážitky na to, aby ste si začali veriť, že niečo podobné sa vám už nemôže zopakovať, pretože dnes ste iná osoba.

 

3 thoughts on “Keď sa láska rozpadá: ako spracovať rozchody

Povedz svoj názor