Ako som sa premiestnila do sveta Zía, má to na mňa dopady… Ale skúsim postupne, možno sa mi z toho podarí vyraziť aspoň nejakú štruktúru.

Chodím tam tak, ako som chodila aj doteraz: na svoju lúčku a odtiaľ na druhú stranu lesa. Doteraz som vždy najprv strčila opatrne hlavu dovnútra, že či tam môžem vojsť… Minule som tam vbehla ako na ples. A vtedy som si uvedomila, aká bezohľadná som – je to ich svet, nemohla by som si aspoň vypýtať dovolenie? Tak som sa ženskej energii Zía ospravedlnila a spýtala sa, či smiem vojsť a nevyrušujem. Znela, ako keby mala nekonečnú trpezlivosť.

Prečo to spomínam? Lebo to súvisí s témou, ktorú sme neskôr preberali – s rešpektom. Povedali mi, že v podstate zdieľajú svoj svet s každým, kto doňho vojde – ale musí vojsť s rešpektom. Inak mužská energia nabehne a vybleskuje ho odtiaľ von. A že nie sú zvyknutí, že ich ostatní rešpektujú, takže nabiehajú už preventívne. Pamätám si, že aj mňa vydesili, hoci som si pýtala dovolenie – ale možno reagovali len na moju prevahu svetla.

Zía povedala, že pokiaľ ich rešpektuješ a správaš sa tak, že neporušuješ ich hranice, máš všetko právo zotrvať u nich a “rozliať sa”. Doslova. Spôsob existencie v ich svete totiž nie je státie, chodenie, skákanie ani nič iné, ale rozliatie sa v medziach, ktoré neobmedzujú ich. V tomto svetle vyzerá trochu inak aj gesto, ktoré urobili prvýkrát, keď sa umiestnili vedľa mňa, každý z jednej strany. Vtedy som to brala ako vyjadrenie podpory; dnes v tom vidím skôr vymedzenie priestoru, do ktorého sa smiem rozliať.

Čo ja teda rada robím. 🙂

Minule som sa už pokúsila s nimi konverzovať, ale potom som si všimla, že večne kladiem otázky ja a oni nie. Zía mi povedala, že niekedy majú chuť hovoriť, ale inokedy nie – a že to treba rešpektovať. Takže teraz sa už preventívne pýtam, či smiem kecať. Vraj majú radi ticho a nehybnosť a nechápu ten hektický akcionizmus, ktorý som kedysi predvádzala.

Pýtala som sa ich, ako je to s mojou energiou – či som ako oni alebo nie. Povedali mi, že som “kompatibilná”. Nie som ako oni, ale je tam dosť veľký prienik na to, aby ma nevnímali ako rušivý element. Pýtala som sa ich aj, prečo je tam všetko čierne a či by nemohlo byť niečo aj červené. Povedala, že kľudne; že farbu si rozhodujem sama. Že oni idú na minimálnu námahu a tak je to také, aké to je. Nepotrebujú to vidieť, nepotrebujú to cítiť, pretože to vedia. Nemajú oči, nemajú uši, nemajú ruky, nemajú ústa… a tak moje slovíčkarenie mi akosi nie je na veľa.

A tým sa dostávam k najväčšej ťažkosti: k slovníku. Môj slovník a myslenie je stavané na svet hmoty. Anjeli boli trochu posunutí, ale ešte stále sa s nimi dalo hovoriť slovníkom hmoty, aj keď niekedy z toho vychádzali nezmysly. Ale neviem, prečo (asi kvôli tej temnote), nejako mi napadlo spýtať sa Zíe, či ich energia je niečo ako “smrť”. Chvíľu bola ticho a potom sa ma spýtala, že čo je “smrť”. Zistila som, že oni nič také nepoznajú. Keď som začala opisovať, ako vznikáme v tele matky, prišla otázka, čo je “matka”. To som ešte nejako ukorčuľovala. Takže splodení sme, vyvíjame sa v tele matky (to sa ešte chytala), potom sa narodíme… a tu som Zíu stratila. Nechápala “narodenie”. A keď som opisovala, ako si požijeme a na konci prestávame existovať a niektorí to vnímajú ako odchod do tunela plného svetla, narazili sme na “tunel” a “svetlo”. Na pocitovej rovine ma akosi chápala, ale nevedela som jej nič poriadne opísať… Povedala, že v ich svete neexistuje smrť. Že existujú “prechody do iných vrstiev”. A že ja som tiež tak kedysi prišla do ich sveta “prechodom z inej vrstvy” – ale že som to ešte stále ja a ja nezaniká… hoci už som nesondovala, ako ona chápe “ja”.

Čím dlhšie som s nimi, tým viac sa sťahujem zo svojej ľudskej podoby. Kedysi som mala ťažisko energie hore, najčastejšie v hlave. Gabriel mi to niekedy vyčítal a snažil sa ma navigovať na stiahnutie energie do srdca. Ako som sa dostala k Zíovcom, moja energia automaticky po prvom raze klesla do spodných dvoch čakier. Má to dopady:

U nich mi úplne odchádza vnútorný monológ a strácam pojem o čase a priestore a následnosti. Keď som u nich, nekonám. Väčšinou ani nemyslím, len sa cítim dobre. Niečo ako “ja” prestalo existovať (a potom sa čudujem, že sa naň nepýtam 😉 ). Kedysi som si pozerala, ako vyzerá moja energia v ich svete. Teraz mi to je fuk. Nenapadne mi pozrieť sa na seba. Pýtala som sa Zíe, ako ma vníma ona svojimi “očami” a povedala, že som podobná a vždy som s nimi jednala s najvyšším rešpektom. Myslím, že to bolo doslova vyznanie lásky. 😛

Prvý deň po tom, ako ma anjeli odpojili a ja som sa napoly napojila na svet Zía, začali mi prichádzať obrazy a slová, ako keby ma anjeli znova volali. Uvedomila som si, že to je nezmysel, pretože nikto ťa neodpojí na to, aby za sekundu s tebou chcel znova komunikovať, ale keďže moje podvedomie až príliš ochotne začalo vykríkať, že ma volajú späť, požiadala som Zíovcov, aby zaplnili totálne celý môj komunikačný kanál, aby v ňom nezostalo miesto pre nič iné. Tak sa mi podarilo oddeliť reálne “volanie anjelov” od rutín môjho podvedomia. Teraz, keď sa niečo vo mne ozve, už viem, že to zo mňa len práve hovoria zabehané zvyklosti. 🙂 Hodne sa mi tým uľavilo, aj keď ma už prestali viesť udičky, len čo sa kanál naplnil temnou energiou. Akoby veci prestali so mnou rezonovať. Nič necítim, na nič nereagujem.

Ďalšia zmena, ktorú na sebe pozorujem, je obrovská, neopodstatnená 😛 vďačnosť. Vďačnosť sa dostala do môjho základného nastavenia. Som vďačná anjelom za ten čas, čo som smela s nimi stráviť. Som im vďačná, ako so mnou narábali. Som im vďačná za to, že ma teraz nechali ísť. Som vďačná Carlosovi, že mal o mňa starosť… a som vďačná Zíovcom, že ma prichýlili. A potom som ešte vďačná muchám, že bzučia, slnku, že svieti… a vôbec. Ľudia, je to odporné, sladké a lepkavé ako sirup. 🙂 Hovorí sa tomu “vďačnosť”. Som vďačná, že som dostala šancu zacítiť to – a budem rovnako vďačná, až sa toho konečne zbavím a budem zasa ten vydriduch čo predtým! 🙂

Celkove ma temný svet nesmierne vyvažuje. Najprv som o to musela žiadať (hlavne zo strachu, aby sa mi neudiala nejaká emotívna reakcia na situáciu s anjelmi), ale teraz to ide automaticky. Cítim sa non-stop hepi – okrem prípadov, kedy ma hmota niečím vytočí, ale to už začína byť tiež zriedkavé (naposledy keď som vešala vianočné svetlá – to som sa hodinu prebohovávala rozpletaním šnúr a nabrýzgala som ešte aj vonkajším mačkám a pavúkovi na stene 😛 ). To, čo sa rozčuľuje, už nevnímam ako moju súčasť.

Tým pádom som nadobudla pocit, že mi je lepšie ako kým som bola s anjelmi. Ďakujem im za to nepríjemné rozhodnutie a že mali dostatok sily, aby ho urobili miesto mňa. Teraz som bez ostychu všetko zo seba a necítim sa pritom ani trochu previnilo 😉 .

Keď ma odpojili, povedala som si, že teraz už môžem ísť hľadať svoje začiatky. Mala som v pláne ísť spolu s Carlosom ako múdrejšou hlavou ako moja. Ale minule, ako som si ležkala v temnom svete, došlo mi, že vlastne netreba ťahať Carlosa so sebou – je mi jedno, čo sa po ceste udeje, pretože svoju hru som už prehrala a nemusím ho so sebou brať ako záruku, že sa budem vedieť vrátiť ku Gabrielovi. Už sa nemám kam vracať. Vlastne sa odrazu veľa vecí vyriešilo a cesta sa totálne zjednodušila a nepotrebujem brať ohľady na nikoho. Čo urobím, to bude – a nemôžem urobiť nič také, na čom by mi ešte záležalo.

V čase, kedy to píšem, zisťujem, že moja motivácia sa vytráca. Nechce sa mi hýbať. Nechce sa mi vôbec nič. Zaleziem do temného sveta a je mi dobre. Chcela som pokračovať v písaní… ale odrazu sa mi aj to zdá úplne zbytočné.

Takže neviem, čo bude ďalej. Chvíľku sa ešte asi poroztekám u Zíovcov a potom sa asi vydám domov – nech už to bude kdekoľvek. Alebo aj nie; niet prečo.

Keby som sa dlhšie nehlásila a vy by ste sa vybrali do temného sveta pozrieť ma, hľadajte červený fľak. Tak som si povedala, že ja budem červená. 🙂 (A doneste so sebou vaječný koňak alebo čokoľvek mlsné, čo sa dá rozliať. Nezabúdajte – podmienka je, že to musí tiecť a že to je donesené s rešpektom 😉 – inak vás Zíovci alebo ja kúsneme do zadku 😛 .)

P.S. z 6.1.2020: Medzičasom som hovorila o temnom svete aj s Carlosom. Okamžite komentoval, že mi chodenie do temného sveta zmenilo tvar obálky – že teraz vyzerá tak, ako sa kreslí prepytujem mužský pohlavný úd: hore kopíruje postavu a od stehien nadol sa rozlieva do šírky a do strán. Sám nevedel, čo to značí. Spýtala som sa Zíovcov, či ho tam pustia, a keď súhlasili, dostal odo mňa dve zásady: 1. rešpekt a 2. tečie sa. Keď sme tam vošli, urobil oboje. Nejako si padli do oka s mužskou energiou Zía a odsunuli sa inam, kým ja som sa rozliala pri ženskej energii Zía a zaspala som. Preto som aj nevedela, čo sa dostal Carlos v poriadku späť… Na druhý deň som ho nikde nevidela a ten ďalší deň som už mala dostatok pary na to, aby som ho znova zavolala – a prišiel v pohode, že nemal v temnom svete problémy, ale že mu skutočne pomohlo to, že má “tiecť”. Že kým tadiaľ chodil ako človek, skoro ho to zničilo, aké vyčerpávajúce to bolo; keď tečie, je to ľahké a nevyčerpáva ho to, skôr dobíja energiou. Aj ma volal začať využívať tú energiu na čosi, ale mne sa nechce nič robiť, nič dosahovať a nič meniť. Tento svet je na tom najlepšie, keď ho zbytočne nebabrem.

Carlos ma volá labzovať s ním. Ale mne sa nechce; aj keď chvíľku hovorím s ním, poberiem sa potom do temného sveta a ľahnem si tam spať. Už som jak pes v poslednom ťažení. 🙂

P.P.S. z 9.1.2020: Už nechcem byť červená. Chcem byť ako ten zvyšok okolo mňa. Keby som bola červená, iba čo by som sa zasa odlišovala… a načo?

P.P.P.S. z 13.1.2020: Včera som dopísala druhý diel Elvíry. Keď som potom šla na šamanskú cestu, môj lesík vyzeral inak, bol svetlejší a bolo v ňom viac miesta a celou cestou ma sprevádzal roj farebných motýľov. A keď som zavolala Carlosa, tak skonštatoval, že sa mi zmenila obálka a znova sa ťažisko posunulo vyššie – zasa je vajcovitá a najširšie miesto je niekde okolo kolien. Ani on nevie, čo to znamená, ale vyjadril sa, že to “bude sledovať”. 😉

P.P.P.P.S. z 15.1.2020: Pred pár dňami ma anjeli vzali znova na milosť a vraj ma napojili. Neviem to zatiaľ skontrolovať, pretože som sa do temného sveta odvtedy ešte nedostala. Len dnes, ako som si chrápala pri telke (a masíroval ma do toho dobre ostrými pazúrikmi Kukino), som sa pokúsila cez komunikačný kanál nadviazať spojenie. Šlo to ledva-ledva, ale ženská energia Zía mi potvrdila, že už zas svietim ako vianočný stromček. Pýtala som sa jej, či im to nevadí, toľko svetla v ich svete. Bolo im to jedno. Vysvetlila mi, že teraz mám komunikačný kanál pol-na-pol anjelský a temný a vysvetlila mi aj, že energeticky to funguje tak, že keď sa napojím na nich, temná energia “obtečie” tú svetelnú a uzavrie ju akoby do puzdra – a v svete ľudí že to je naopak. Takto nikde nenarážam a nie som “nepríjemná” pre ten svet, ktorým sa práve pohybujem. Toto si budem musieť nejako lepšie nechať vysvetliť od Carlosa, pretože keď som sa Zíe pýtala, v ktorom mieste som na nich napojená (myslela som, že niekde cez nohy alebo spodné čakry), tak mi vysvetlila, že ten kanál ide zvisle cez telo vnútri pred chrbticou a opísala ho ako tubus, podľa obrazu čiernu slamku. Zatiaľ z toho mám maglajz a som chorá, takže ani veľmi  labzovať nevládzem, ale len čo sa dám do poriadku, pôjdem vyzvedať napravo-naľavo. Aha, a ešte jedna infoška – skúsila som sa aj takáto “kombinovaná” rozliať – a išlo to. 🙂 A bola som čiernejšia než čierna. 🙂 Ja proste do toho temného sveta patrím. 🙂 (Aspoň Zía hovorí, že sa ma nechystajú vypudiť.)