Minule ma Univerzum náramne dohrialo – tak som mu vyhlásila vojnu. A zdá sa, že moja základná energia – vzdor – sa začína vyplácať 😉 …

Tak najprv, odkedy som sekla s anjelmi, bola som poriadne dezorientovaná, pretože sa mi rozpadol celý môj svetonázor, keď z neho vypadla podstatná časť. Anjeli jednoducho zmizli. Akosi som sa počas poslednej hádky preladila do existencie, v ktorej anjeli nie sú. Sú pre mňa spomienka, ale nie realita. Možno mi vtedy šibalo.

Lenže… moje “anjelske” rutiny neprestali zo dňa na deň. Niekedy ich volám ja. Inokedy mám pocit, že ma volajú oni. A v oboch prípadoch na to kašlem, pretože sa stratilo jediné možné spojenie s inorganickými – emócia. Neznamenajú pre mňa nič. Najlepšie by mi bolo bez nich – keby som si ich aspoň okrajovo ešte stále nepamätala. 😕

Najprv som aj Gabrielove prechody robila sama, pomocou randomizéra, ktorý mi vytiahol náhodné karty. Koniec-koncov, je jedno, či ich dá “Gabriel” na kyvadle alebo randomizér, ta ňe? Interpretáciu robím aj tak sama…

Potiaľ by bolo všetko dobré. Lenže moja snaha nedopustiť návrat späť k anjelom mala aj svoje menej príjemné dopady. Prestala som chodiť na šamanské cesty, pretože som sa stále bála, že sa mi tam nanominujú. A keď som si trúfla, niesla som okolo seba také strašné brnenie “anjeli-preč”, že mi energia nestačila takmer na nič iné.

Najviac mi chýbalo porozprávať sa. Párkrát som sa dokázala vyteperiť na lúčku a hovoriť s Carlosom. Proste som Gabriela nahradila Carlosom a znova som v tom nebola celkom sama. Od Carlosa som sa aj dozvedela, že inorganickí zúria 😉 . Že pred časom zistili, že sa im začínam vzďaľovať, tak urobili ťah, ktorý mal za cieľ znova ma na nich napojiť… Obvykle to robia tak, že využijú môj vzdor a zakážu mi s nimi hovoriť, prípadne ma odpoja, na čo sa ja obvykle vzbúrim a natískam sa im späť. Vraj presne túto metódu si naplánovali aj teraz – a obrátila sa proti nim.

Miesto vzdoru narazili na ochotu. Udreli na mňa na nevhodnej rovine – a ja som sa zachovala inak ako obvykle. Tak to dopadne, keď sa niečo nemenné pokúša manipulovať niečo, čo je stelesnením premenlivosti.

A teraz to nemajú ako dať do poriadku.

Takto alebo nejak podobne mi to Carlos vysvetľoval. Časť sú moje interpretácie, ale to “zúria” bolo jeho vyjadrenie.

Tam som sa aj dozvedela, že oni ma energeticky nikdy neodpojili – že to bola moja reakcia na ich správanie. Jednoducho som obmedzila svoje napojenie na minimum. Čím som sa odstavila od energie a chvíľku som pracovala na prevádzaní úhynu 😉 , ale súčasne to “minimum” je také minimálne, že ma nemožno cezeň manipulovať. Lenže napojenie podľa Carlosa zostalo a zostane, pokým budem žiť – je to vedľajší dopad mojich “kšeftov” s anjelmi.

Tak som sa zmierila a keď tam to napojenie už je, tak nech mi Prechody diktuje Gabriel. Cez kyvadlo. Osobný kontakt je zakázaný.

Zúrivosť inorganických sa tým výrazne zmiernila a tlak na mňa ustal. Nedávno som so Starým Mužom (=”Otec”) dokonca znova hovorila, ale manipuloval ma takým príšerným spôsobom, že som len posilnila “osobný kontakt zakázaný”. Nech svoju pozornosť venujú láskavo niekomu inému. Ja ich už mám plné zuby.

Ale potom sa mi otvorila nová možnosť. Už som spomínala, že som sa pustila znova písať. Keď som sa takto rozhodla a ešte som nemala vyriešenú otázku, ako inak môžem po všetkom tom klamaní Gabriela ešte využívať, napadlo mi, že fikcia je presne to pole, kde na klamaní nezáleží… a tak som vytiahla kyvadlo a spýtala sa ho, či ideme písať spolu. Súhlasil. (To bol čas, kedy tlak na mňa definitívne ustal.)

A tak som začala písať. Postupne, kapitolu po kapitole. Mám rámec, osoby a obsadenie, mám bombastické entrée – a žiadny dej… Doteraz to bolo v pohode, pretože som spracovávala to “bombastické entrée” 😛 . Ale posledná kapitola, akokoľvek múdra, sa odohrávala sediac za stolom a kvákajúc a najakčnejšie na tom bolo miešanie kávy.

Vytiahla som kyvadlo a spýtala sa Gabriela, čo na to on. Ako si vedieme… Odpoveď bola, že zatiaľ na 50%. Pretože “chýba dej”. No to som síce vedela aj bez neho, ale nevzala som to tragicky. Vyhlásila som, že to bude jeho parketa. Že dej prenechávam jemu.

Večer som si napustila vaňu a relaxovala. A odrazu sa mi začal v hlave odvíjať dej a súvislosti. Vraždu som už mala – odrazu som vedela, kto bude vrah. A prečo. A ako. A ako sa na to príde. A kto povie čo. A kto urobí čo. Sedela som vo vani a dúfala som len v jedno – že si to všetko zapamätám. Ale keďže to bol ucelený príbeh a súvislosti, šance stáli v prospech pamäti.

Z vane sa ťahalo priamo k počítaču. Už je to zapísané. 🙂 Idú sa diať veci.

Toto je prvýkrát, čo “zhmotnenie” bolo také okamžité a neodškriepiteľné.

Na druhý deň ráno mi došlo, že som práve zistila, ako narábať s Univerzom. Musím mu robiť prieky. Musím ho obmedzovať. Musím s ním nerozprávať. Musím ho vydierať. A potom to moje Univerzum začína ochotne fungovať. 😛

Jediný rozdiel oproti tomu, čo som robila doteraz, spočíva v tom, že som Gabrielovi povedala a potom som to pustila z hlavy a nečakala nijakú odozvu. Bolo mi jedno, čo urobí – a či vôbec niečo. Za celý deň som tomu nevenovala jedinú myšlienku.

Proste na nich treba kašľať a pokúšať sa ich cielene ignorovať a oni začnú fungovať.

Pánabeka, v akom príšernom Silent Hille to žijem?!