Ako vzniká utrpenie: konflikt negatívnych a pozitívnych tendencií v nás

Bolesť je výsledok konfliktu. Vzniká, keď v osobe súčasne pôsobia dva protichodné smery – keď jedna predstava je rušená rovnako silnou inou predstavou. Vzniká vnútorný konflikt a bolesť. Pritom toto vzájomné rušenie nie je zodpovedné za bolesť – za bolesť zodpovedá nerovnováha pôsobiacich síl a vnútorné napätie, ktoré sa tým vytvára.

Problém vzniká, keď máme v sebe takéto pnutie a jednu predstavu potláčame. Dajme tomu, že chceme byť zdraví, ale pritom nám “ne-zdravie” poskytuje tiež isté výhody, o ktoré by sme ako zdraví ľudia prišli… Napríklad nám dáva pozornosť okolia. Prestávame byť neviditeľní. Začíname byť dôležití, pretože sme “takí chudáci”. Lenže priať si nebyť zdravý vyzerá hodne bezmozgovo, tak to vytesníme a tvárime sa, že však my chceme len to zdravie… Lenže v takejto situácii zosilnene chcieť zdravie posilňuje aj potrebu byť ne-zdravý – a naše vnútorné napätie vzrastie. To je pôvodca našej bolesti a utrpenia. Keby sme si uvedomili, že rovnako ako zdravie chceme aj ne-zdravie, celý boj by skončil, napätie by pominulo a bolesť a utrpenie by prestali.

Takže: naše utrpenie končí, keď plne prijmeme a akceptujeme ten stav, ktorý je dnes. Keď s ním nebojujeme – pretože “bojovaním” veci len posilňujeme, lebo na ne míňame energiu, ktorú do nich ukladáme a ich energia tým utešenie rastie. Kým sa zvíjame (kámoška tomu hovorí “kŕčujeme” 🙂 ) z toho, ako niečo nechceme, zosilňujeme tým vibráciu nepohody a krivdy. A presne tá energia sa dá použiť inak – na vymanenie sa z toho, že chceme dve protichodné veci súčasne.

A prečo máme prijať niečo, čo nám nevyhovuje? Neprijímame to totiž ako konečný stav, ale len ako dočasné zhmotnenie nášho minulého nastavenia. A keď už o tejto svojej zvláštnosti vieme, nezaskočí nás, nevyvolá v nás pocit bezmocnosti a obete – a tak utrpenie spojené s týmito pocitmi sa nedostaví.

Pozor: toto je prípad, kedy ani tie najlepšie afirmácie nepomáhajú. Potrebujeme rozpoznať naše základné nastavenie, aby sme s ním mohli niečo urobiť. Potrebujeme ho dostať z podvedomia do vedomia a nejako ošetriť.

Medzičasom už čítam ďalšiu knižku, ktorá pokračuje záhadne presne v tomto smere, a tak som si urobila šamanskú cestu, pretože ma už štvali tie moje večné príkoria. V tej druhej knihe sa hovorí, že ak podvedomie nepočúvame a žijeme život, ktorý pre nás nie je vhodný, začne sa podvedomie prejavovať tým, že nás sabotuje. Napríklad nám podsúva príkoria. A keďže mňa tie príkoria už poriadne dlho dožierajú, naštvala som sa a rozhodla som sa si to s podvedomím “vybaviť”.

Urobila som si šamanskú cestu do svojho lesíka. Je tam prítmie, ale na jednom mieste je vyvalený starý peň a pomedzi koruny stromov naň svieti slnko. Tak som si naň vyliezla, oprela sa a čakala, kedy sa objaví tá moja uškrečaná opička.

Opička pribehla, sadla si naproti a začala mi trhať z ruky niečo, čo som chrúmala, a pchala si to do papuľky, až mala líčka ako syseľ. Pozvoľna sa premenila na Helenku, sedela tam a skúmavo si ma premeriavala. Požičala som si tón od svätej inkvizície a spýtala som sa jej, že prečo mi neumožňuje vibračne sa vyladiť tak, aby som sa nemusela prdúskať večne s nejakými príkoriami.

“Ale tak to nefunguje,” povedala mi.

“A ako to funguje, opička?”

“Nehovor mi opička,” ohradila sa.

Vlastne mala pravdu. Odkedy som ju zažila v priamom prenose, mám k nej nesmiernu úctu.

“Ty so mnou nehovoríš. Robíš si, čo ťa napadne, a vôbec sa ma nepýtaš. Ako máme vybaviť všetok ten balast, ak sa ma nepýtaš? Ty nevieš, kde je. Ja viem, ale nepočúvajú ma. Keby som nereagovala emotívne na príkoria, bola by si spokojná a myslela by si si, že si v poriadku. Ale nie si v poriadku. Nie sme v poriadku – a kým nebudem v poriadku aj ja, nebudeš v poriadku ani ty!”

Znelo to rozumne, tak som jej prisľúbila, že s ňou budem denne hovoriť. Zatiaľ to funguje dobre. Len čo sa objaví príkorie a nazúri ma, hneď sa idem s opičkou – teda, ehm, Helenkou – poradiť, že čo s tým hnusom zeleným urobíme. A hlavne – do bodky poslúchnem, čo mi povie, aj keď sa mi to vôbec nepáči! Už je načase vyčistiť Augiášov chliev a porúčať sa so žiarivo čistými plachtami. 🙂

To sa však týka len fyzickej, emocionálnej a mentálnej roviny. Iné je to na spirituálnej rovine. Spirituálnu rovinu tvoria len pozitívne smery (=životnú silu) a nepozná protikladné, negatívne smery. Tie sa vytvárajú našimi rôznymi postojmi, ktoré sú nezosúladiteľné s tokom samotného života. Spirituálna rovina predstavuje jednotu a ako v takej v nej nie sú obsiahnuté žiadne konflikty, napätia, protichodné priania a tým ani bolesť a utrpenie.

Je veľmi dôležité pochopiť, že negatívne veci si praje len jedna časť osobnosti, ale nikdy nie celá osobnosť. Vždy tu bude iná časť osobnosti, ktorá sa celou silou bude vzpierať negatívnym túžbam – takže výsledkom bude zakaždým utrpenie. Na fyzickej, emocionálnej a mentálnej rovine možno dočasne prijať negativitu ako prechodný stav, ak pochopíme, že je to dopad nejakej jednoznačnej príčiny a je to len momentálne rušenie. S týmto pochopením ukončíme vnútorný boj. Akceptujeme negatívne bez pocitu konečnosti a s objektívnym pocitom bez toho, aby sme sa v negativite máchali.

Čím jasnejšie si uvedomujeme, kde sme v dočasne negatívnom vyladení, tým lepšie sa dokážeme kontrolovať a cítime sa menej bezmocní, bezradní a prevalcovaní. Ak si svoju negatívnu túžbu neuvedomujeme, môžeme len slepo reagovať a prichodíme si ako večná obeť, pretože sa nám nespája vo vedomí príčina s jej dopadom. Keď si negatívne prianie začneme uvedomovať, aspoň už rozumieme, prečo sa nám dejú všetky tie príkoria.

Ako to zistíme? Položte si otázku: “Zažívam život v jeho plnom potenciáli? Čo ma dožiera viac, než som ochotný si pripustiť?”

Ako sa to premieta do našich vzťahov?

Tá rovina osobnosti, ktorá má negatívnu túžbu a podľahne jej, vytvára okolo seba nový svet, ktorý prekrýva pôvodný pozitívny svet. Vytvára si obrazy, predstavy, predsudky, myšlienky, pocity a správania, ktoré okolo nej budujú svet zodpovedajúci týmto predstavám. Uvidíte, čo čakáte, že uvidíte. Zasa si spomínam na svoju opičku a to, ako som na staré kolená prišla na to, že som si o sebe a svete po všetky tie desaťročia rozprávala úplne nesprávny príbeh… Ten príbeh môže mať rôzne podoby, podľa toho, aké silné je negatívne prianie, či si uvedomujeme, že v sebe máme dve protichodné priania a nakoľko jedno vytesňuje druhé.

Kedykoľvek ste oddelení od iných, od iných živých bytostí, musíte byť v negatívnom svete, v sebaposilňujúcej negativite, ktorú sejete svojimi negatívnymi prianiami.

Táto bolesť sa zhoršuje, keď do hry vstupuje ďalšia osoba. Už to je bolestivé, že niekedy chceme a nechceme, že na jednej strane túžime po vzťahu a láske, a na druhej strane chceme nenávidieť, zavrhovať a dištancovať sa. A stáva sa to oveľa komplikovanejším, keď sa tento konflikt znásobí druhým jedincom, do ktorého príbehu vstupujeme a ktorý v ňom bojuje podobnú bitku ako my sami.

Predstavme si dvoch ľudí: Adama a Betku. Adam si trúfne a vyjadrí svoju chuť vytvoriť si s Betkou vzťah. Betka sa toho obáva a tak sa stiahne alebo vyslovene Adama odmietne. To len utvrdí Adama v presvedčení, že vyjsť zo seba a snažiť sa nadviazať vzťah je riskantné a bolestivé, takže sa vráti do negatívneho očakávania. A pretože je to také bolestivé, naviaže sa na toto negatívne očakávanie princíp potešenia, aby tú bolesť zmiernil. Adam si potom bude bahniť v negatívnej situácii a ubezpečovať sa, ako dobre to zvláda sám a že mu je bez iných ľudí lepšie. Medzičasom však Betka už nedokáže uniesť bolesť izolácie, do ktorej sa sama uvrhla, a pokusne natiahne ruku k Adamovi uprostred jeho čiernej diery sebaľútosti. A takto to ide zo strany na stranu. Niekedy si tí dvaja priamo protirečia svojimi postojmi, inokedy sa ich túžby aspoň čiastočne prekryjú. Niekedy Adamov pozitívny smer narazí na Betkin negatívny, inokedy naopak, niekedy narazia na seba dva negatívne smery a Adam i Betka idú dobreže nie do boja na život a na smrť a démonizujú toho druhého. Potom zas sú obaja v pozitívnom naladení a zblížia sa, ale pretože v nich negatívny princíp funguje aj naďalej, je to len skusmé, neisté spojenie – natoľko neisté, plné strachu, defenzívne a nervózne, že negatívne pocity z toho spojenia povedú k negatívnemu výsledku. To sa zas pripíše na vrub tomu, že si trúfli byť pozitívni, a nie roztraseným emóciám, ktoré to vyprovokovali.

Negatívny a deštruktívny smer by nebol taký silný a tak ťažko prekonateľný, keby sa nespájal s princípom potešenia. Vmanévrujete sa do pozície, kedy sa nechcete vzdať pochybného potešenia z toho, že sa máchate vo vlastných deštruktívnych pocitoch a postojoch.

4 thoughts on “Ako vzniká utrpenie: konflikt negatívnych a pozitívnych tendencií v nás

  1. Super teraz som pochopila.pointu zivota 😀👍co opisujete to zazivam aj ja dve osoby v jednom tele uz som si myslela ze to na diagnozu.
    Je mozne u vas konzultacie súkromne bud pisne ci telefonicky alebo osobne ? Diki

    Páči sa mi

Povedz svoj názor