V poslednom čase hodne behám po lekároch a Castanedova kniha so mnou. Tak sa stalo, že keď som sa ráno zobudila, nebola na stole pri posteli, ale v taške o poschodie nižšie… a tak som siahla po tom, čo tam bolo predtým – po Pierrakosovej.

Bol to mocný ťah. Čítala som si o negatívnych prúdoch v našom vnímaní a ako sa ich nedokážeme zbaviť za nič na svete, pretože kedysi ako deti sme si ich spojili s pozitívnym prúdom života, pôžitkom… Hodne sa tam o tom hovorilo; výťahy prídu neskôr.

Zobudilo to vo mne zvedavosť. Kde sú moje “negatívne prúdy”? Kde sa potešenie spája s utrpením – a preto sa ho nedokážem zbaviť a prináša mi do cesty vždy tie isté situácie, “príkoria”?

Nejaké negatívne prúdy som aj našla a aj to spojenie som odhalila, ale bolo treba ísť k ich koreňu, k bodu ich vzniku, a to človek s pamäťou ako ementálsky syr nezvláda. 😦

Tak som to vzdala a čítala ďalej s tým, že keď si podvedomie zavesím na úlohu “hľadať koreň naviazania negativity na pozitívnu odmenu”, tak sa jedného dňa podvedomie zobudí a v okamihu ticha mi nejakú odpoveď ponúkne.

V okamihu ticha.

A čo je nasledovná časť Pierrakosovej knihy? Meditácia. 🙂 (Došlo mi to až dnes. Zvyšky blond farby na vlasoch ešte stále fungujú. 😛 )

V poslednom čase sa môj postoj k meditácii hodne lámal. Vyštartoval to Krishnamurti. Ten meditáciu nevníma ako “nástroj” (na dosiahnutie čohokoľvek), ale ako vnútorné nastavenie, s ktorým kráčame životom – nastavenie nezaujatého pozorovateľa, ktorý nemá nijaký kameň v bote, čo by ho tlačil. Rozumela som, prečo to hovorí, ale môj vnútorný pragmatizmus a hrsť kameňov v bote kričali, že ak to nemôžem použiť ako kladivo, tak načo sa tomu venovať… 😳

Aj Pierrakosová začala o meditácii zoširoka. Popísala jej rôzne interpretácie, od modlitby a newageistickej vedenej meditácie po cielenú. Krishnamurti je niekde za hranicou jej delenia, ale mne je to jej delenie hlavne kvôli tomu pragmatizmu bližšie.

Pierrakosová aj navrhuje, ako má taká transformačná meditácia vyzerať. Musia v nej byť zastúpené tri zložky: nižšie, urevané, zlostné emocionálne reagujúce ja; zdravé, racionálne a cielene postupujúce ego, ktoré sprostredkuje medzi nižším a vyšším ja a udržiava proces v chode; a vyšší prvok, vyššia múdrosť, ktorá pozerá na veci z perspektívy porozumenia. Potrebujeme meditovať s týmito troma súčasťami spoločne, dať im ústa a pozerať sa, čo z toho vylezie.

Už ako som to čítala, automaticky mi nabehol obraz labute, ktorá by aj letela, ale na chrbte má malú opičku, čo sa jej silou-mocou drží rovno cez krídla. Opička vreští a reaguje útočne, pretože sa stratila svojej opičej tlupe a bojí sa, že ju zas niekto opustí a nechá napospas životu. 🙂 Myslím, že som našla svoju “svätú trojicu”. 😉

Večer som šla spať s tým, že aj tak sa spať nebude, pretože teplo jak v… konci potravinového reťazca. Tak som sa chcela vybrať na nejakú šamanskú cestu. Pokus vyštartoval celkom úspešne, až na to, že prvýkrát v živote bolo v mojom lesíku nejak bielo… Najprv som myslela, že to je azda sneh (to tu ešte nebolo!), ale pri pozornejšom skúmaní som zistila, že to je len akýsi mátožný mesačný svit. Na čistinke už bolo slnko, ale než som stihla niečo vyštartovať, prebral sa môj mozog k životu a ponúkol mi zoznam problémov, ktorými sme sa ešte nezapodievali 😉 .

Hľadala som tému, čo by som mohla vhodiť do meditácie s labuťou a opičkou. Večer som pozerala seriál Lucifer a tam mi niečo zarezonovalo: démonka Mazikeen si nevedela zvyknúť na život medzi ľuďmi. Išli jej na nervy tie večné emócie, ktoré všetko bohovsky komplikovali, a to, že nikdy u nikoho nestála na prvom mieste. To ma vtedy rozrezonovalo. To je aj môj životný pocit – osamelosť uprostred davu. Ako som sa v noci tak prevaľovala, nejako sa vynorila myšlienka, že vlastne nič nechcem rozoberať. Že by bolo všetko v poriadku, nebyť toho nepríjemného vnútorného pocitu… Najprv som ho nevedela nadefinovať, potom mi to došlo: osamelosť. Odtrhnutie od života.

Mala som svoju tému, ale už som nemala koncentráciu. Tak som si povedala, že počkám a uvidím, čo ku mne príde. Pocítila som potrebu mať okolo seba okrúhle, ploché miesto – tak som si ho vytvorila. Najprv to bola dlažba ako na námestí, tá sa zmenila odrazu na udupaný prach a mne prišlo, že urobím arénu. Rozvírila som energiu a hnala ju rukami do výšky. Okolo arény sa urobili pódiá pre publikom a nakoniec to celé nadobudlo podobu malého Colossea. Na pódiách dokonca aj zopár postáv sedelo, ale nevenovala som im pozornosť (zo strachu, koho by som tam uvidela – ale to nikomu nehovorte, pretože to odškriepim). Čupla som si uprostred arény tvárou k jednej vstupnej bráne a čakala som, čo z toho bude. A ako som tam čupela, napadlo mi, že keby to bol americký horor, tak to príde odzadu.

Za chrbtom som začula praskanie kamienkov pod nejakou váhou. Ešte som sa ani neotočila a už som mala pocit, že na mňa lezie niečo vskutku obrovské.

Pomaly som sa otočila. Bolo to to, čomu Američania hovoria “ogre” a náš prekladový slovník to nazýva “obor-ľudožrút”. Hrozná masa tela na krivých nožičkách s obrovskými šľapami, ukončená drobnou hlávkou takmer bez čela, zato papuľou v šírke ramien a zo spodnej sánky vyčnievali kly ako u divej svine. Nos boxersky rozpleštený a na vrcholku celého útvaru sa ježila strapatá čuprina. Pozeralo to na mňa a tvárilo sa to nechutne hrozivo.

No veď hej… lenže ja som vedela, že to, čo príde, nebude nijaký Adonis! Nemienila som mrhať emocionálnymi reakciami na niečo, čo je len moja projekcia. Ticho som ogra sledovala. Zmiatlo ho to; zjavne predpokladal, že sa vydesím. Prečo? Prečo by som sa mala báť niečoho, čo je časť zo mňa? Je mi jedno, ako vyzerá on či ja – pokiaľ to napomôže tomu, aby som sa tej veci zbavila!

Po chvíľke vzájomného premeriavania nastal náhle podivný jav – ogre začal preblikávať do obrázku malého, asi 3-4-ročého dievčatka, a nakoniec sa ustálil v dievčatku.

Vedela som, že to je môj bod pre “osamelosť” a že to dievčatko som ja – tá malá, uškriekaná, tyranská opička na chrbte labute.

Už si nepamätám, ako sme sa dali do reči, ale dobre si pamätám na jej negativistické nastavenie. Za svoju osamelosť vinila každého okrem seba. Bola to vec rodičov, ktorí sa o ňu báli a držali ju doma a nenechali ju hrať sa s inými deťmi. Nikdy sa s nikým nehrala. Nikdy nikto o ňu nestál. Moja racionalita bola natoľko potlačená, že som vôbec nezareagovala na tie jej “nikdy” a “nikto”, ale som sa jej snažila vysvetliť, že rodičia ju mali radi a nechceli, aby jej niekto ublížil. Bola slabučká a chorľavučká a tak urobili to jediné, čo vedeli v danej chvíli urobiť – izolovali ju doma. Malého introvertíka zatvorili do izbičky a nechali so sebou samým. Nechceli jej poškodiť; chceli ju ochrániť. A zahrnuli ju nekonečnou láskou.

Malá okamžite vyprskla, že ale práve tá láska doma ju odrezala od kontaktov s inými. Doma bolo bezpečné miesto a všetko ostatné bolo nebezpečné a nebola na to pripravená a potom nedokázala nadviazať vzťah mimo rodiny. Rozumela som jej; chápala som, aká je sklamaná zo všetkých tých rokov, ktoré jej už nikto nevráti, ale súčasne som videla aj tú obrátenú stranu mince a všetku tú lásku, ktorej sa jej od rodičov dostalo… A pochopila som, že do tej bubliny lásky nemal nikdy nikto iný šancu vstúpiť. Nerobila som nič zle ani som nebola “odporná”, ako som si to doteraz rozprávala (teda, bola; ale to nijako nezodpovedá za môj dnešný pocit hlbokej osamelosti) – jednoducho kocky boli hodené už veľmi skoro v mojom živote tak, že to nemohlo skončiť inak.

Konečne som dostala pre tú osamelosť a bezmocnosť nejaký rámec.

Snažila som sa to vysvetliť môjmu drobčekovi, ale ona nechcela počúvať. Bola naštvatá, chcela sa hádzať o zem a každý môj racionálny argument torpédovala vyššími a vyššími emóciami.

Vysvetlila som jej, že nie som jej nepriateľ, ale dôsledok jej nastavenia. A že, ako obvykle, nemám potuchy, čo s tým robiť – iba ľahnúť si a čakať na smrť.

Neviem, prečo ju to oslovilo, ale ľahla si tam do prachu ku mne a čučali sme spoločne do neba.

Po chvíľke ležania som si spomenula na niečo, čo som pred dňom-dvoma čítala v Pierrakosovej. Tvrdí, že nedá sa “zbaviť” zlého pocitu a “nahradiť ho” lepším a že to ani nie je potrebné – že pôvodná radosť zo života je tam, len je prekrytá negativitou. A že keď dokážeme tú negativitu prelomiť, tak sa automaticky dostane k slovu tá pôvodná radosť zo života a nahradí ju.

Čosi mi napadlo. Otočila som sa k svojej drobnej, že či by pomohlo, keby som ju vzala na dvor pohrať sa s inými deťmi. Spomenula som si totiž, ako som niekedy cez okno závistlivo načúvala džavotu u nás na dvore.

Okamžite som mala jej plnú pozornosť! Vzala som ju za ruku a vmyslela som nás do chodby nášho niekdajšieho činžiaku, k dverám na dvor. Vyšli sme. Mala som problém nájsť si nejaký kameň, na ktorý by som si mohla sadnúť. Drobná behala po dvore, ale detí nikde. 😦 Pochodili sme, ponazerali sme okolo kríkov a do záhradok domov na opačnom konci dvora, ale stále nič.

Už som to chcela vzdať, keď tu mi napadlo, že možno moja “dozorná” prítomnosť deti odstrašuje. Tak som povedala malej, že idem dovnútra, nech sa pohrá sama, že možno deti prídu. Vošla som so chodby a skryla sa za dvere a len tak očkom nazerala na dvor.

Len čo som vytiahla päty, dvor odrazu ožil. Moja drobná tam stála a spoza bunkra sa zrazu vynoril kŕdeľ deciek. Najvyšší chlapec, asi dvakrát taký veľký ako drobná, k nej podišiel a spýtal sa:

“A ty si kto?”

Drobná zažmurkala. Keďže som to bola ja, celkom presne som vedela, čo sa v nej deje… Doma nikdy nedostala otázku, kto je! Nevedela, ako sa zachovať, a veľký chlapec ju trochu desil.

Nakoniec to vyriešila po svojom: “Ja som Helenka,” povedala spôsobne ako dobre vychované dievčatko.

Bola som na ňu pyšná.

“Helenka? To je ale hlúpe meno!” húkol chlapec.

Trhalo mi srdce, keď som ju tam videla v situácii, na ktorú nebola pripravená ani stavaná… Chcela som vybehnúť a podržať jej chrbát, ale niečo vo mne sa bránilo. Stála som za dverami, prizerala sa a revala som nad svojou drobnou a tým, ako to v nej práve asi tak vyzerá.

Očividne váhala, ako zareagovať na nepochopiteľný útok, ale potom objavila svoju šalamúnsku žilku: “A ty si kto?”

“Ja som Michal!” vyhlásil hrdo.

Zaklipkala očkami.

“A to je múdre meno?” opáčila nevinne.

Smiala som sa, ale súčasne som sa bála, čo z toho vylezie. Bola som naštartovaná vybehnúť a zmlátiť toho drúka, ak by sa do nej pustil… Veru o tom uvažoval. A potom ako vždy, keď sa primitív stretne s nadradenou inteligenciou, cúvol. 😛 Decká ho okríkli, nech drobnej dá pokoj, pribehli k nej a jedno dievčatko jej pošepkalo, že z Miša si nemá nič robiť, že on je taká veľká papuľa, ale inak nič. A že Helenka nie je hlúpe meno, ale ona že ju bude volať radšej Helča.

A Helča a deti spolu odbehli a o chvíľku sa už hrali a celkom zabudli na zvyšok sveta. Drobná bola živá, bezproblémová, zvedavá, dychtivo sa účastnila každej kravinky. Nemala zábrany; nebola to posudzovačné, neprístupné stvorenie, ktoré z nej neskôr vyrástlo.

Nechala som ich tam a vrátila sa späť na svoju posteľ. Ako som sa prevracala z boka na bok, odrazu som sa cítila nejako inak – uvoľnenejšie, vyrovnanejšie. Akoby zo mňa spadla akási obruč, čo ma dovtedy zvierala. A zrazu sa dostavili dávno zabudnuté spomienky: ako sme sa hrali pred školou a na školskom dvore, ako sme skákali cez gumu, ako som s deckami lietala po grófskej lúke. Prijali ma medzi seba, bola som jedna z nich (a nie zrovna najopatrnejšia), moja spoločnosť pre nich neznamenala príťaž, ale príležitosť… Napríklad za školou sme sa hrávali na “Vinnetoua a banditov”. Všetci boli “Vinnetou”, len ja som bola “banditi” – a bola som to rada! Mali sme špás. “Banditi” nebola výpoveď o tom, že ma ostatní berú ako vyvrheľa a trpia ma, ale o tom, že ak by som aspoň ja nebola “banditi”, nebolo by sa čo hrať!

Celkom som na tie spomienky zabudla. Vytesnila som ich a realita, na ktorú som si spomínala, vyzerala úplne inak – osamelé dieťa, s ktorým sa nikto nechcel hrať ani kamarátiť a ktoré bolo iným dobré len na to, aby od neho opísali domácu úlohu. (Ako keby to bola pravda. Ako keby som si nebola sama robila domáce úlohy tesne v prestávke pred hodinou!)

Bola som v poriadku! Až do puberty. To je ale už iná story a pravdepodobne nový sen.

To, čo sa odohralo, nebola spomienka. V reáli k tomu nikdy nedošlo. Moja mama ma raz vzala na dvor, ale nepohla sa odo mňa. Dnes dobre viem, prečo asi a že to bolo múdre rozhodnutie, ale moja drobná uvrešťaná opička to vtedy nechápala a zareagovala nevraživosťou, strachom a pocitom menejcennosti – a pozvala si tým do svojho príbehu presne ten strach, nevraživosť a pocit menejcennosti. Nemohla za to; bola to od samého začiatku zle nastavená situácia. Proste: šit hepenz. Kismet.

Ako som tam ležala, vracala sa mi záplava spomienok, kde som sa hrala s inými deťmi, kde sa ma iné deti zastali voči “Michalom” tohto sveta a kde mi dali najavo, že som pre nich OK. Ale… nikdy som pre nikoho nebola na prvom mieste (okrem mojich rodičov). Dokonca ani pre seba.

Teraz ešte potrebujem nájsť spôsob, akým sa negatívny pocit spojil s dobrým pocitom: čo dobré mi tá osamelosť priniesla a prináša?

Momentálne netuším, ale podvedomé mlyny 😉 už melú.

Takže ak vám môžem poradiť: zabudnite na všetky tie vedené/riadené meditácie (vrátane tých mojich) a vyskúšajte meditáciu podľa Pierrakosovej: skľudniť sa, prizvať si nižšie i vyššie ja, neposudzovať, otvoriť sa a pozrieť sa, aká interakcia z toho vylezie. 🙂