Už som asi v polovici ďalšej knihy od Castanedu. Tentokrát mi energia vybrala The Fire from Within, Oheň znútra. Ráno som sa dostala k pasáži o tom, ako narábame s naším vnímaním, a ako som to čítala, prepadol ma podivný pocit: nerobíme to my v ezoterike celé zle?

Carlos tam popisuje, akým spôsobom sa deje naše vnímanie. Že “tam vonku” existuje čosi ako “Orol” (ktorému ja hovorím Otec) a tento Orol vydáva zo seba “emanácie” (čomu ja hovorím energie a mám tým na mysli “operačný systém” a.k.a. anjelov). Z týchto emanácií sa vytvárajú zakapsľovaním individuálne vedomia (=ľudia, zvery a celý ten uvedomujúci si zvyšok, nech už je to čokoľvek), ktoré akoby “odštipli” časť emanácií a uschovali si ju v svojej obálke. Keď idú vonkajšie emanácie okolo, aktivuje sa tá ich časť, ktorá je uložená v obálke, a nalaďuje sa na vonkajšiu, veľkú emanáciu. Dochádza k nášmu vnímaniu. (Kapitola The First Attention, čiže Prvá pozornosť.)

Orla popisuje don Juan ako niečo, čo nám dáva vnímanie na to, aby nám ho na konci života znova vzalo, pretože sa tým “živí”. Je tam žalostne poetický obraz, ako zomierajúca dušička sa premení na obláčik pary 😉 a vystupuje Orlovi priamo do zobáka. Našťastie ani don Juan nebol celkom šťastný z tohto folklóru (inak by som si už klepala po čele), ale je to opis rovnako nepresný – a preto rovnako platný – ako každý iný, tak čo už. 🙂

Tento opis Orla sa do vysokej miery kryje s mojím vnímaním Otca ako centra systému, z ktorého my sme tá “akčná koncovka”, schopná silného fokusu (a teda precízneho vnímania) a samostatného konania. Viem, že keď od Gabriela potrebujem, aby sa sústredil na niečo konkrétne, trvá strašne dlho, než dosiahne potrebný fokus a ešte aj vtedy je ten fokus taký nejaký “rozmazaný”, višivaši, teda chýbajú mu detaily. A tak väčšina našich nedorozumení spočíva v tom, že mám pocit,  akoby sa večne nič nedialo a Gabriel na mňa zvysoka kašlal, a jeho maximálna hranica detailu je niekde tesne nad mojou maximálnou hranicou abstraktného porozumenia, takže na komunikačnej linke to šumí ako pri Niagarských vodopádoch. 😕

Späť ku Castanedovi.

Všetky organické bytosti s výnimkou človeka skľudňujú svoje [v obálke] uväznené emanácie tak, aby sa tieto emanácie dokázali zladiť s vonkajšími emanáciami. Ľudské bytosti to nerobia; miesto toho ich prvá pozornosť začne registrovať Orlove emanácie vnútri ich kokónu [=”obálka”].

“Ako registrujú, don Juan?” spýtal som sa.

“Ľudské bytosti si všímajú emanácie, ktoré majú vnútri svojho kokónu,” odpovedal. “Žiadny iný tvor to nerobí. V okamihu, kedy tlak vonkajších emanácií fixuje emanáciu vnútri, prvá pozornosť začína sledovať sama seba. Pozoruje všetko na sebe, alebo sa o to aspoň snaží – hocijakým streleným spôsobom. Tomuto vidiaci hovoria inventarizovanie.

Nehovorím, že ľudia si vyberajú, že idú inventarizovať, alebo že môžu odmietnuť inventarizovať. Robiť inventarizovanie je Orlov príkaz. Čo si však môžu voliť je spôsob, akým tento príkaz naplnia.”

Povedal, že aj keď sa mu nepáči nazývať Orlove emanácie príkazmi, to je to, čo v skutočnosti sú: príkazy, ktoré nemožno neposlúchnuť. Ale z poslúchnutia sa dá vyvliecť pomocou spôsobu, ako ich poslúchneme.

“V prípade inventarizácie prvej pozornosti,” pokračoval, “vidiaci akceptujú, že nemôžu neposlúchnuť. Ale len čo inventarizáciu urobia, zahodia ju. Orol nám neprikazuje vzývať náš inventár; prikazuje nám urobiť inventarizáciu a nič viac.”

V tomto bode a až pri preklade textu som si uvedomila, že ten “príkaz” je asi to, čo ja nazývam “zákon“. A ide sa ďalej:

“Ako vidiaci vidia, že človek robí inventarizáciu?” spýtal som sa.

“Emanácie vnútri ľudského kokónu sa neskľudňujú na to, aby sa vyladili s vonkajšími emanáciami,” odpovedal. “To je zjavné po tom, ako vidíš, čo robia iné tvory. Pri skľudnení svojich vnútorných emanácií niektoré ich dokonca spoja s vonkajšími emanáciami a hýbu sa po nich. Vidiaci vidia napríklad, že svetlo skarabeových emanácií sa rozprestrie do veľkej diaľky.

Ale ľudské bytosti stíšia svoje emanácie a potom ich reflektujú (v zmysle: premieľajú si ich v hlave). Emanácie sa sústreďujú samé na seba.”

Povedal, že ľudské bytosti dotiahnu príkaz inventarizovať do jeho logického extrému a vykašlú sa na všetko iné. A keď sa hlboko ponoria do inventarizácie, môže nastať jedna z dvoch vecí. Môžu ignorovať impulzy vonkajších emanácií, alebo ich môžu použiť veľmi špecifickým spôsobom.

Konečný výsledok ignorovania impulzov vonkajších emanácií po inventarizácii je jedinečný stav, nazývaný rozum. Výsledok toho, ak každý impulz využijeme špecifickým spôsobom, je nazývaný zahĺbenosť do seba.

V tomto okamihu sa rozbehol môj vnútorný monológ a začal signalizovať poplach. Ďalej som už nečítala, takže je možné, že sa všetko vysvetlí a na konci budeme všetci hepi, ale momentálne mi napadá: čo ak celý ten ezoterický folklór “stišovania mysle” je vlastne len naučenie sa nereagovať na vonkajšie emanácie? Inými slovami: čo ak sedíme v svojej zrkadlovej krabičke, ale necítime sa v nej dobre, tak začíname postupne “čistiť” svoju osobnosť, aby sme na steny krabičky premietali niečo, v čom sa budeme cítiť pohodovejšie? Čo ak sa venujeme len nášmu pocitu zo seba v tomto svete – teda zahlbujeme sa do seba?

A napadlo mi: keď sa v nás vynorí nejaký poryv a trebárs aj pathworkujeme, urobíme jedno – skúmame, odkiaľ sa zobral, prečo ho máme, prečo reagujeme a prečo nereagujeme inak. Potom to už všetko vieme a náš rozum/myseľ sa uspokojí. Potom začneme niečo na sebe meniť, aby sme nabudúce prestali reagovať – a náš pocit z nás sa zmení. Cítime sa osvietene. Ale dokážeme niečo viac, než sme dokázali predtým? (Teda, okrem “nenaštvať sa”?)

Nie. 😦

Som mocná bytosť, ktorá práve doložila svoju moc tým, že “znásilnila” sama seba. Bohovská výhra. 😦

Čo ak ideme práve opačným smerom s celou tou “prácou na sebe”? Miesto vychádzania von z nášho kokónu sa v ňom uzatvárame a bahníme si tam v svojej osvietenosti?

Zamyslela som sa, ako som sa dostala ja k anjelom, pretože to bola pre môj život úplne prelomová udalosť, po ktorej som už nebola to, čo predtým.

A odpoveď ma zaskočila: potkla som sa o nejakú informáciu, vypenila som a nechala som sa svojím hnevom unášať natoľko, že som sa pokúsila “presnívať” príbeh do inej podoby. A “tam hore” to niekto zaregistroval a vzal ma za ruku. Napojila som sa na Gabriela a ten ma uchopil a už nepustil.

Miesto toho, aby som analyzovala svoju emocionálnu reakciu a prečo ju mám a či to nepoukazuje na niečo vo mne, som emocionálnu reakciu použila tak, ako ten skarabeus – spojila som sa so zvyškom energetického vlákna a šla som ho babrať, aby som si overila, ako to skutočne je a ako môžem jednu nehoráznu nespravodlivosť zmeniť.

Myslím, že to bol okamih, kedy sa vo mne aktivovala vôľa.

Spomenula som si aj na jednu kočku, čo tu pred rokmi bola s nami a aj prispievala: Matrioshka. Vždy som mala pocit, že je v nej niečo úžasne silné, čo ešte dosť dobre nechápem. No a ona bola presne toho razenia, že neváhala svoju energiu využiť na to, aby sa spájala navonok: jednoducho si ju prežila a vybúrila do maxima, aj keď to bolo niečo menej príjemné.

Presne toto mi kedysi predvádzal aj Gabriel. Myslela som, že len skúma, ako vyzerajú ľudské pocity, ale po dnešku začínam mať dojem, že mi predvádzal, ako sa to robí správne.

Nuž, za pokus to stojí. Do mágie a ezoteriky som šla kvôli pocitu vlastnej bezmocnosti. Možno nastal čas nárokovať si svoju moc tým, že budem menej pathworkovať a viac dávať (a dostávať) po papuli. 😛