Niekedy, keď sa situácia vyvíjala spočiatku priaznivo a potom sa začne meniť, máme tendenciu si to nepripúšťať. Naše chcenie prehluší hlas rozumu a udržiava nás v presvedčení, že veci sú po starom. Ale chcenie nestačí. Pohodlnosť nefunguje. Dúfanie, že sa veci nepokazia, je cesta priamo do pekla. Keď zachytíme signály, že sa niečo mení, potrebujeme im venovať pozornosť. Potrebujeme byť tá najmúdrejšia možná verzia seba samých a prikázať si, že veci nebudeme skresľovať. Koniec-koncov, ešte vždy môže byť zdanlivo nepríjemný posun zmenou k lepšiemu…

Nastáva obdobie destabilizácie. To, o čo sme sa doteraz opierali, sa mení a my nevieme, ako tá zmena dopadne. Nemá význam hnevať sa alebo reagovať emocionálne. Nemá význam chaosiť a robiť unáhlené opatrenia. Má zmysel zastaviť sa, počkať, ako sa veci vyvinú, a dôverovať svojej schopnosti prispôsobiť sa situácii. Doteraz sme sa zakaždým úspešne prispôsobili. Ani tentokrát to nebude inak.

Život potrebuje zrýchlenia a spomalenia, aby nás udržal v bdelosti a donútil nás sústrediť sa na to podstatné – to, čo nám robí radosť nezávisle od situácie, v ktorej sa práve nachádzame.