Dnes ráno (vzhľadom na čas, kedy toto píšem) som v kapitole 10 narazila na niečo, čo mi hodne vysvetlilo… A zvláštne na tom je, keďže pri každom čítaní si zaškrtávam zaujímavé myšlienky, že táto časť knihy bola úplne čistá… teda zmysel mi tie vety začali dávať až teraz!

Ale ešte než začnem s výpiskom, vrátim sa k inému uvedomeniu z dnešného rána. Nejako mi došlo, že už ma prestáva baviť čítať knihu. Všetko, čo tam je popísané, mi odrazu prichodí ako málo pragmatické. Iste, je zábava labzovať po iných svetoch – ale na čo mi to bude dobré? Tak som si uvedomila, že som skutočne došla len za tú druhú bránu snívania a odtiaľ už mi všetko prichodí “a načo?”… Možno to bol záchvat depresie, to nikdy neviem, kým nekulminuje, ale skutočne som si začala klásť otázku, na čo celý tento ezoterický humbug reálne slúži. Nenaješ sa z neho (teda, pokiaľ ho práve úspešne nepredávaš ako službu iným; na tom si nejeden vybudoval už svoje statky), nezmení tvoj život (ešte stále potrebuješ platiť dane a účty a stýkať sa s rôznymi ksichtami, ktorí možno nemôžu za to, že sú ksichti, ale to ti tiež veľmi nepomôže, keď ich musíš počúvať a pritakávať im), možno trochu začneš chápať, ako veci navzájom súvisia, ale to nijako nezmení faktor náhodilých príkorí, ktoré v živote všetci máme. Čo mi dá pocit, že pracujem na sebe? Neviem… netuším. Budem sa cítiť lepšie. Okej, to by sa dalo dosiahnuť aj pohárikom portského – a zabralo by to menej času a stálo by to menej nervov. 🙂

Tak som zakotvila v pocite márnosti a z tohto pocitu som sa pustila čítať.

V kapitole 10 knihy vysiela don Juan Castanedu spolu s nagualkou Carol Tiggsovou na spoločné snívanie: spoja svoje snové energie a bez pomoci skauta, len silou úmyslu, vojdú do sféry inorganických. Vtedy som pochopila formuláciu, že snívanie je energiotvorný akt.

Tu sa mi začalo v mojom poznaní čosi hýbať. Nepamätám si, že by som niekedy “naskočila” na skauta a nechala sa ním preniesť do sféry inorganických alebo inam. Možno za to môže skutočnosť, že som štartovala z Villoldovho šamanizmu a skôr, než som sa dostala ku Castanedovi, mala som už vychodenú svoju šamanskú rutinu: do lesíka, z lesíka na čistinku, na čistinke na pník a povedať, kam sa chcem dostať alebo čo chcem urobiť. Proste aby som sa niekam vyteperila, nepotrebovala som skauta.

Mal som pozvoľna prejsť do snívania a vysloviť pritom úmysel ísť do sféry inorganických bytostí.

Prerušil som ho s pripomienkou, že som doteraz zakaždým potreboval počkať, až sa objaví nejaký skaut.

Don Juan vysvetlil, že to je obvyklý postup, ale vyšší level bosorákov už chodí do cudzích svetov sám od seba a nepotrebuje na to skautov; jediné, čo potrebuje, je preniesť svoju pozornosť v stave snívania do svojho energetického tela. Chlapi to dosahujú sériou postupných krokov, ženy sú v tomto zvýhodnené, pretože sféra inorganických je svojou podstatou “ženská” a tak si tam ženy vďaka svojej energii labzujú, ako ich to napadne. Preto aj Castaneda potreboval k sebe na svoju cestu Carol Tiggsovú.

Ženy sú od prírody náchylnejšie k sfére inorganických bytostí. Hovoril som ti, že inorganické bytosti nejdú po ženách; idú len po mužoch. Ale tiež som ti povedal, že inorganické bytosti sú ženské a že celý vesmír je do vysokej miery ženský. Bosoráčky teoreticky chodiado sféry inorganických práve vďaka svojmu rozšírenému vnímaniu a svojej ženskosti.

Toto sa plne kryje s mojím poznaním inorganických. Poznám medzi nimi jeden jediný “mužský” prvok – Otca. Gabriel je tiež “ženská” energia, ktorá smerom ku mne vytvára fasádu “muža”, pretože ženskú by som nepočúvala (“to si môžem potom hovoriť aj sama sebe” 😛 ). Pričom “mužský” a “ženský” neoznačuje pohlavné orgány ani sexuálne chúťky 😉 , ale to používam v taoistickom zmysle “expanzívna” energia a “submisívna” energia.  Expanzívny (rozhodujúci, rozhodný, riadiaci, ovládajúci, prikazujúci, štartujúci akciu) je v mojom vnímaní jedine Otec; Gabriel a ostatní sú jeho “ruky”, ktoré vlastnou existenciou a preskupovaním a kombinovaním a úpravou toku plynutia umožňujú, aby sa veci diali (a rýchlosťou, pri ktorej každý slimák vyzerá ako Formula 1 😕 ). Jediné problémy, ktoré som s nimi mala, vznikli v okamihu, kedy som ja svojím besným tlačením na Gabriela zapríčinila, že sa začal aspoň náznakovo správať ako “mužská” energia a začal mať svoj názor – čo mu Otec veľmi rýchlo zatrhol. 😕 (Ale len vďaka tomu, že vtedy Gabriel začal mať svoj názor, tak ma nevyrazili veľkým oblúkom z teplučkého hniezdočka, do ktorého som sa im ako kukučka nanosila a kde si až dodnes hoviem.)

Tieto bosorácke manévre boli pre dona Juana také dôležité, pretože jediná energia, ktorú máme k dispozícii na to, aby sme prenikali do iných svetov, je energia inorganickej sféry. Bez nej zostávame zavrznutí v našej verzii reality. Možno zozbierame dostatok voľnej energie cez rekapituláciu, ale naša vlastná energia nestačí na to, aby sme dokázali cielene pohybovať kotviacim bodom a udržiavať ho na určených pozíciách (kohézia a uniformita). To vieme, len keď si “nacucneme” energiu inorganických (hovorí jej “temná energia”, hoci netuším, prečo “temná”, lebo ja ju ako temnú vôbec nevnímam).

Využívanie vedomia ako prvku prostredia (v mojom najskôr: “nástroja”) obchádza vplyv inorganických bytostí, ale ešte stále používa ich energiu. /…/ Na využitie vedomia ako prvku prostredia musia snívači najprv putovať do sféry inorganických bytostí. Potom potrebujú použiť túto cestu ako odrazový môstik a kým majú dosah na potrebnú temnú energiu, potrebujú vysloviť úmysel dostať sa prostredníctvom vnímania do iného sveta.

Kedysi mi Gabriel povedal, že som za treťou bránou snívania, hoci podľa knihy som nikdy neurobila potrebné kroky. Nerozumela som tomu – až doteraz. Jednoducho vďaka ženskej energii som preskočila prdúskanie sa so skautíkmi a išla som si, ako sa mi zapáčilo. Netušila som, že by som mohla mať skompletované energetické telo (hoci podľa dona Juana to je príprava pre tento krok), ani som netušila, že by som svoje vedomie bola preniesla do svojho energetického tela, ale asi tam bude, keď zvládam prenikať do inorganickej sféry bez skauta… Netuším. U mňa je všetko vždy menej jasné a viac zašmodrchané než v peknej Castanedovej štruktúre. Budem sa musieť pýtať. Sebadôležitosť 😉 prekvitá. (Alebo skôr sebaabsorbovanosť.)

Don Juan vysvetľuje:

Sú dva druhy energetických ciest do iných svetov. Jedna je, keď si vedomie vyzdvihne energetické telo bosoráka a prenesie ho tam, kam chce, a druhá je, keď bosorák rozhodne pri plnom vedomí, že využije vlnu vedomia na to, aby sa niekam dostal.

Bosorácka cesta spočíva v tom, že ponajprv oslobodíš existujúcu energiu v sebe tým, že bezchybne ideš bosoráckou cestou (podľa mňa najskôr “dodržiavaš, čo ťa naučili”), potom použiješ túto energiu, aby si si pomocou snívania vybudoval energetické telo, a potom použiješ vedomie ako prvok prostredia na to, aby si so svojím energetickým telom a všetkou svojou fyzičnosťou vkročil do iných svetov.

Podľa dona Juana je tretia brána zameraná na tento akt – na prenos vedomia do energetického tela (a potom asi aj na dodanie “fyzickej” masy tomuto telu, pretože mi to prichodí ako jediný logický záver). Takto nakonfigurovaný bosorák by už potom svetom (aj tým naším) mohol asi behať v energetickej forme a všetko by mal prístupné “na lúsknutie prstov”.

Je tam ešte jedna pekná pasáž o starých bosorákoch, ktorí boli závislí na inorganických a ich sile. Don Juan jej hovorí “prekliatie starých bosorákov”:

“To, čo sa stalo im, je presne to, čo sa stalo vám dvom [CC a CT]. Inorganické bytosti ich vzali do svetov, odkiaľ sa už nedokázali vrátiť.”

Toto sa opiera na zážitok zo spoločného snívania Castanedu a Carol Tiggsovej. Vošli do sna v hotelovej izbe. Ocitli sa v “hotelovej izbe”, ale upravenej, s odlišnými prvkami – a hlavne nahí. Našli si šaty a obliekli sa Odrazu cítili, že začínajú zabúdať na svoj “vstupný bod“. Išli vyzrieť z okna a začali uvažovať, či nevyjdú aj von… ale potom si akosi uvedomili, že zabúdajú a začalo to tým, že sa obliekli, tak zaliezli ďaleko od okna a zhodili zo seba šaty, ktoré tam pre nich ktosi predtým nachystal – a prebudili sa znova v hotelovej izbe. Don Juan povedal, že keby to neboli urobili, keby boli vyšli z izby von, boli by sa naveky stratili v svete inorganických; že to bola pasca inorganických, do ktorej oni vleteli.

Vysvetlil, že pretože sme do toho sveta [kam ich preniesli inorganickí] vošli s celým naším fyzičnom, fixácia nášho kotviaceho bodu na pozícii zvolenej inorganickými bytosťami bola taká obrovská, že to vytvorilo akúsi hmlu zabudnutia, ktorá potlačila spomienku na svet, z ktorého sme prišli. Dodal, že to automaticky vedie k tomu, že snívačov kotviaci bod sa nedokáže vrátiť späť do svojej obvyklej pozície.

“Len si pomyslite,” hustil do nás. “Možno presne toto sa deje nám všetkým v našom každodennom živote. Sme tu a náš kotviaci bod je zafixovaný tak úžasne, že sme kvôli tomu zabudli, odkiaľ prichádzame a prečo sme sem vlastne prišli.”

Na konci kapitoly tým, že Castaneda a Carol Tiggsová naleteli inorganickým a skoro zavrzli v nejakej šibnutej realite, odporúčal im don Juan, aby sa jeden druhého stránili, pretože ich spojená energetická hmota priťahuje inorganických:

“Odporúčam vám, aby ste sa stretávali čo najmenej,” povedal. “Som si istý, že inorganické bytosti nepremeškajú príležitosť dostať vás oboch, hlavne keď spojíte svoje sily.”

A tak sme sa odvtedy jeden druhému dobrovoľne vyhýbali. Vyhliadka, že by sme nechtiac mohli vyvolať ďalšiu podobnú cestu, bola pre nás príliš riskantná.

Musím priznať, že ako som toto čítala, prišlo tretie uvedomenie a nevdojak som sa začala škeriť. Kebyže sa to stalo mne, moja holubičia povaha by okamžite ťahala späť do boja a pozametala by s každým, kto by mi chcel poškodiť… Prichytila som sa, ako už premýšľam, ako by som vopred dokázala zabezpečiť, aby sa “ten druhý” dobehol a škaredo popálil…. Za volant som už druhýkrát nesadla a do vzťahu som sa tiež už druhýkrát nehrnula, ale kým som v mimofyzickom svete, nosím zuby v ksichte. 😉

🙂 Ešteže Gabriel vie, že aj toto som ja.