Sféra bublín

Včera (t.j. niekedy celkom inokedy 😉 ) som si zavolala na kyvadlo Gabriela. Trápilo ma, že sa dokážem skontaktovať s Carlosom, ale nie s Gabrielom; nepočujem ho, necítim ho a keď zavolám, nepríde. Bola som zvedavá, čo sa zasa pokazilo.

Aj to kyvadlo takmer nešlo, ale nakoniec sa rozhýbalo a ohlásil sa Gabriel. Vysvetlil mi, že všetko je v poriadku a to, že ho nevnímam, nie je ani moja, ani jeho chyba, ale nejaká “externá”. Zakázala som si rozmýšľať o tom, že aká “externá”, keď Gabriel je reprezentant Všetkého-čo-je… Zdá sa, že lekcia dôvery ešte funguje. 🙂

Pýtala som sa ho, či mám večer vybehnúť za ním, za Otcom alebo za Castanedom. Tak trochu som čakala, že keď my spolu máme problém, tak ma pošle za Otcom, ale nie, odpovedal, že mám ísť za Castanedom! Tak som si povedala, že prečo nie (zazlievačne a zlomyseľne, pretože som si spomenula, ako môj vzdor využili naposledy proti mne). Lenže problém je, že momentálne nemám na Carlosa nijakú otázku. Už som si šla vliezť do postele, keď mi napadlo, že či sa nevrátim “domov” – do sféry, z ktorej je tá energia, ktorú v sebe nosím uzavretú.

Návrat domov. To sa mi pozdávalo! Ľahnúť si a už sa nikdy nevrátiť do tejto sféry… Potom som sa zachytila, že nejako moja dôvera poklesla a začínam byť znova zazlievačná a idem iným robiť zle miesto toho, aby som sebe urobila dobre – a tak som sa rozhodla, že to bude predsa len Carlos.

Požiadala som telo, aby ma prenieslo do lesíka, ktorý je vstupom do môjho sveta. Najprv sa nič nedialo a obraz mi preklikával medzi “si tam” a “ležíš a spíš”. Aby som ho zastabilizovala, začala som sa pozerať po zemi v lesíku, či tam neuvidím niečo zaujímavé. Boli tam nejaké červené bobuľky, nepravidelne roztrúsené. Mala som na výber: buď pôjdem po červených bobuľkách s tým, že sa niečo naučím, alebo pôjdem za Carlosom.

Priznala som si, že už sa mi nechce učiť nič nové, čo vo mne vyvolalo akýsi tichý šok.

Zasa som začala strácať koncentráciu, tak som rýchlo zaklonila hlavu a začala sledovať koruny stromov nad hlavou. Vtom som si uvedomila, že vlastne netuším, čo je za nimi, pretože som sa nikdy ešte nepozrela nahor nad ne.

Premenila som sa na akýsi priesvitný huspeninový slíž a začala sa súkať do neba. Mala som pocit, že by ma nemuselo byť vidno, keď neviem, čo tam nájdem… Vysúkala som sa do úrovne korún a potom nad ne. Nado mnou bola obloha, napravo dole bolo údolie, také podtatranské, s dedinkou, ktorú už poznám, a zelenými lúkami a lesmi až po obzor.

Otočila som sa do protismeru a šokovane som videla, že nado mnou sa týči obrovská kamenná stena zo stĺpovito rastených kameňov, siahajúca až vysoko nahor a končiaca rozstrapkaným kamenisto-piesčitým žltkavým okrajom. Vychádzala z miest, kde v mojom svete končí stenou zo stromov moja posvätná čistinka.

Bola som na vážkach. Stena vyzerala vysokánska a nebolo mi jasné, či by som ju vedela zdolať, na druhej strane, znovu vo mne zarezonovalo “ísť sa pozrieť domov”. Tak som sa k nej ako ten priesvitný slíž naklonila a začala sa po nej vzlínať.

Išlo to ťažšie, než som si myslela. Bolo to vyčerpávajúce. Spomenula som si, ako som zdolávala kopec s vodopádom, keď som chodila na pokec k Razielovi, tak som sa premenila na opicu a skákala som z výstupku na výstupok… ale aj tak to bolo nanič. V istom bode som si dokonca uvedomila, že sa stena začína preklápať a tvorí nado mnou akúsi klenbu. Keď som pozrela nadol, už som stromy takmer nevidela a nado mnou bol ešte ohromný kusisko steny. Už som myslela, že sa nechám padnúť, ale potom sa vo mne ozval akýsi hlas. “Nepozeraj nadol ani nahor. Pozeraj len tesne pred seba a urob najbližší krok.”

Neviem, ako dlho som sa pachtila, čiastočne len visela za ruky a hompáľala nohami vo vzduchu, ale odrazu bol žltkavý okraj na dosah… Vyškriabala som sa nahor. Pôvodne som myslela, že to bude piesok a porast, ale hore nebolo vôbec nič. Len čierna tma a úzky lúč svetla nad ňou, ktorý sfarboval okraj steny do žltkava.

Nevedela som, čo teraz, ale akosi mi došlo, že v tej tme nebude “nič”, ale že možno ja nič nevidím, pretože sa neviem na to správne pozerať… Tak som stiahla všetku pozornosť v tele do miesta, kde mám uzatvorenú tú cudziu energiu (niekde okolo pečene), a pokúsila som sa vnímať cez ňu.

Zvyšok môjho tela okamžite spľasol a plápolal naokolo ako plachta. Zato tma sa okamžite premenila na život – oproti mne letelo nespočetné množstvo priesvitných bublín a hrali všetkými farbami dúhy. Zvláštne na nich bolo, že nemali pevné hranice, ale prechádzali jedna cez druhú a v mieste, kde sa križovali, vybúšila vždy spŕška drobných bubliniek a rozprášili sa do prostredia.

Nechápala som, čo to je, čo sa deje, čo mám robiť. Nedokázala som s tými bublinami komunikovať, nepočula som ich. Uvedomila som si, že to ale zďaleka neznamená, že oni nepočujú mňa – a tak som im hovorila, čo mi práve napadlo. 😛 Proste som ich ukecávala svojím úmyslom.

Potom mi napadlo odovzdať kontrolu tej cudzej časti mojej energie. V tom okamihu sa premenila na bublinu a zvyšok zo mňa ťahala ako vlajúcu plachtu za sebou. Vnorila sa medzi ostatné.

Niesla ma kamsi do stredu. Zbadala som, že všetky bubliny vychádzajú z akéhosi víru. Pokúsila som sa ísť proti toku bublín – teda, energia sa ma pokúsila tam vziať – no odrazu som cítila obrovský tlak, ktorý ma odhodil nabok – a okolo nás pomaly, ale neúprosne prefičalo akési obrovské, ostré kyvadlo a čo zasiahlo, to rozdelilo. Ostatné bubliny ma zadržali, nedovolili mi spadnúť. Odrazu som videla, ako sa zo mňa vysúvajú akési korienky a ostatné bubliny sa pozbierali okolo nich, ako keby z nich niečo čerpali. (Teraz mi napadá: čo ak “čítali”, kto je ten ľudský zvyšok zo mňa?)

Pochopili, že som totálne nezorientovaná, a dávali na mňa pozor. Znova ma niekam odsunuli a z inej strany zasa masu bublín preťalo obrovské ostré kyvadlo. Vyzeralo ako čelo Nemovej ponorky vo filme Liga výnimočných gentlemanov a pohybovalo sa rovnako pomaly a definitívne.

Už sme ďalej nešli dovnútra víru. Obzrela som sa na bubliny, ktoré sa rozprskávali a ktoré kyvadlo rozrezalo. Vyzerali ako pena, ktorá sa valí do prázdneho priestoru a zapĺňa ho. To mi pripomenulo jeden dávny obraz. A navyše z tohto uhla pohľadu tak zvláštne žiarili… A potom prišla prvá súvislá myšlienka, ktorú som v tej sfére mala: “Veď my vyrábame svetlo!”

Mám pocit, že tam toho bolo ešte viac, ale pamätám si to len potiaľto. Bolo frustrujúce, ako mi nič nedávalo zmysel… Ale keď som sa zobudila, došlo mi jedno: Ak tá stena je v miestach, kde končí moja čistinka, možno sa do tej sféry dostanem aj bez všetkého toho šplhania. Možno postačí, keď prejdem cez čistinku a vleziem do lesa za ňou.

Neviem, či v sebe ešte stále mám tú cudziu energiu, alebo či zostala medzi svojimi. Potrebujem Carlosa, aby som ju bola schopná vidieť… Ale jedno som si na sebe dnes všimla: reagujem oveľa pokojnejšie na veci, ktoré sa kazia.

Akoby sa ma prestali týkať. 🙂

Reklamy

6 thoughts on “Sféra bublín

  1. já jen, že popis duhových bublinek, ve mě vyvolal pocit, že jsem je někde viděla a fčil mi došlo, že na obálce knihy Buď vůle tvá, pojmenovala jsem si to lapač snů z bublin 🤩

    Liked by 1 person

  2. môže ti tento druh kameňa nejako pomôcť v analýze? myslím, či bazalt nejako ovplyvňuje teba, tvoju osobu, psychiku.. lebo ak ti podvedomie ponúklo “práve” bazalt, mohlo by to niečo znamenať vo vzťahu k tebe, alebo k bráneniu v niečom ľahšie dosiahnuteľnom (keď bola tá stena tak vysoká) ..len dumám 🙂
    mňa napr.bazalt veľmi fascinuje, a vždy s ním vnímam z prvej ruky to najhlbšie z vnútra Zeme, ako taký priamy kontakt, aj prastarý čas, keď sa prechádzam po bazaltovom kameňolome (Morava, CZ), alebo aj na Šomoške (SK)

    Like

    • 🙂 Pozrela som si metafyzické kecy o bazalte a našla som “lava that solidified quickly under intense heat and pressure”, teda láva, ktorá rýchlo stuhla pod obrovským tlakom a horúčavou. Nejako som sa v tom našla. 😛 Ale doteraz som o bazalte vedela akurát jeho názov, takže neviem, odkiaľ som nabrala ten obraz. Nemám potuchy, s čím sa mi spája – možno s ťažkosťou liezť po tom nahor, keďže je to stĺpovité a hladké a nie vždy to má stupienok tam, kde by sa mi hodilo. Ale ja zásadne neleziem na skaly, takže to by mi vadiť nemuselo. Proste neviem. Nechytám sa. 🙂

      Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.