Dnes ráno (čo pre vás bude najskôr “včera”), ako som načúvala svojim myšlienkam, dosť som sa zľakla. Neviem, či to je tým, že som prestala cítiť, že som sa dostala spod kontroly anjelov alebo návratom k toltéckym textom, ale začala sa u mňa rozmáhať bezohľadnosť. Najprv to bolo poznanie, že nechcem byť podriadená nikomu, že chcem byť zvrchovaná moc. To som ešte dokázala prefarbiť na “stúpa mi sebavedomie”. Ale teraz, ako čítam o inorganických bytostiach, potrebujem si nájsť taký uhol pohľadu, ktorý mi spojí toltéctvo a mojimi skúsenosťami. Zatiaľ mi to moc nejde, ale ako tak rozmýšľam, či sa vrátim k anjelom, napadlo mi, že ale ak ma naštvú, tak im tam narobím poriadnu paseku. A tá myšlienka ma priťahovala.

Zamrazilo ma. Je toto to, čo som chcela byť?

Aby bolo jasné: včera som si robila meditáciu, kde som si stanovovala tému pre najbližší rok. Ponoríte sa do seba a prvé slovo, čo vám príde, je vaša téma. U mňa slová nefungujú. Ledva som sa dohrabala k niečomu ako “spokojnosť”, potom som si uvedomila, aká zhubná “spokojnosť” je – a zavrhla som ju. Skúsila som sa orientovať skôr na pocit. Ten sa dostavil okamžite. Rozpínavý, sebestačný. Silný. Nebojácny. Plná kontrola nezávisle od toho, či sú podmienky dobré alebo zlé.

Priznám sa, už to mnou trochu otriaslo. Myslela som, že som osvietenejšia. Ale nie – som zas raz len sama sebou. 😕

No a ráno som si čítala o inorganických, “vyslancovi snov” (dreaming emissary, ďalej “emisár”) a starých bosorákoch. To je pasáž, v ktorej don Juan vysvetľuje svoju averziu voči inorganickým. O emisárovi hovorí, že je to cudzorodá energia, ktorá pomáha snívačom tým, že im hovorí veci – ale hovorí len to, čo už bosorák vie alebo “by mal vedieť” (vysvetľujem si to, ako že v podvedomí to má, ale ešte to nevyliezlo na vedomú hladinu).

Z toho, čo rozprával o inorganických, nedokázala som si najprv emisára nejako umiestniť. Ale je tam pasáž o tom, že si starí bosoráci k tomu “vytvorili vzťah” a že keby Castaneda ten hlas videl stelesnený, tak by ho pravdepodobne vnímal ako nahú ženskú 😛 . Čosi v absurdnosti toho prirovnania ma priviedlo k tomu, že veci začali zaklikávať.

Ľudia si potrebujú budovať vzťah ku všetkému, čo ich obklopuje. Krishnamurti do toho búši hlava-nehlava. Skutočné poznanie začína až za hranicou, kedy do veci premietaš svoj vzťah k nej… Preto som sa odstrihla od anjelov. Myslím, že to, čo o nich viem, viem dobre – ale sú len jeden kamienok v mozaike. Kamienok, ktorý poznám. Teraz potrebujem zistiť, ako sa dá vložiť do kontextu. Miestami si prichodím ako v bludisku, kde kamenné steny tvoria bloky a sú dobre zadefinované, ale z času na čas sa preskupia a vytvoria celkom nové bludisko. No a ja momentálne stojím v bludisku a moje steny sa hýbu a ešte nezapadli na to “správne” miesto, aby mi dávali zmysel.

Ale späť k môjmu poznaniu. K čomu si pri channelingu vytvárame vzťah? K predstaviteľovi svojho kanála. V šamanizme k svojmu silovému zvieraťu a spirituálnym pomocníkom. To sú “vyslanci” inorganického vedomia, ktorí nám umožňujú kontaktovať sa s tým zvyškom.

Takže v mojom vlastnom vnímaní je emisár vlastne náš kanál. U mňa má výlučne podobu Gabriela, keďže všetkých ostatných z tohto kanála odstránili alebo inak umlčali.

A potom je aj jasné, že nám kanál hovorí len to, čo už nejako vieme alebo tušíme. Totiž signály kanála si premieňame my na naše vlastné interpretácie.

A čo je náš kanál? To sú energie, ktoré sú v našej obálke a tvoria nás. Čiže my hovoríme k sebe. Na istej úrovni absolútne pravdivé, na inej ma to dovádza do šialenstva. 🙂

Don Juan hovorí, že inorganickí sú zameraní vždy na to, aby človeka učili. Vraj za to zodpovedá ich hlbšie vedomie a tak majú nutkanie vziať nás pod svoje “fitichy”. Vyžadujú si za to len našu energiu (kontakt s nimi spotrebuje obrovský kus našej energie) a našu oddanosť. Podľa dona Juana “našu slobodu”.

Síce ich vnímam trochu posunuto, ale ešte stále sme na jednej lodi, dokonca na tej istej palube. Fakt je, že keď som sa dala k anjelským, hľadala som spoločnosť. V tomto svete som bola tak strašne mimo – a odrazu som sa dostala k čomusi, čo ma inšpirovalo, ťahalo dopredu a vytváralo vo mne pocit spolupatričnosti. To je moje individuálne skreslenie. Potrebovala som byť spolupatričná a oddaná. 🙂 Konečne niekam patriť.

Ale ako by to bolo teraz? Uvedomila som si, že by som ich nútila robiť to, čo ja chcem. Viem s nimi dobre zamávať, keď si na tom dám záležať… Neudržia ma. Možno ma preväzujú šnúrkami hore-dole, ale keď sa naštvem, vybuchnem. Mohla by som vybuchnúť aj bez naštvatia – jednoducho preto, že tú schopnosť mám.

A toto bol okamih, kedy ma začalo mraziť z toho, čím som sa stala. 😕 Okamih, kedy som si ten obraz vykreslila a mala som pritom ten pocit z meditácie: rozpínavý, sebestačný, nezávislý. Pocit absolútnej kontroly.

😕

Ak má zo mňa byť toto, tak to sa mi nepáči – a preto tomu zabránim. Kedysi, pred rokmi, tu bol spolupútnik, ktorý si hovoril Karlos. Múdry človek. Učila som sa od neho a som nesmierne vďačná, že tu bol. V jednom bode som sa však s ním absolútne rozchádzala. Kedysi povedal, že poznanie je preňho menej dôležité ako mať okolo seba tých správnych ľudí. To som nebrala a nechápala.

Po dnešnom ráne to vidím podobne ako on.

Možno som nevzťahová, ale nechcem byť singularita bez prepojenia na vyšší zmysel. Nechcem byť Bohom svojho vlastného systému, pretože by som tam nemala nikoho, kto by mi bol naroveň, s kým by stálo za to hovoriť a kto by mi pomáhal vyvíjať sa… Nechcem. Radšej sa budem prispôsobovať obmedzeniam a abdikovať na časť svojich túžob, pretože by nebudovali.

Tak, teraz už viem, čo nechcem. Už len zistiť takú drobnosť – čo teda akože chcem. 😳

Pohľad do zrkadla ma vydesil. Keď som sa upokojila, čítala som ďalej – a odrazu som začala rozumieť aj donovi Juanovi a uvedomila som si, kde v svojich úvahách o inorganických urobil chybu.

Opisuje Castanedovi vzťah starých bosorákov a inorganických. Inorganickí nás učia o veciach zo svojej sféry vedomia, tak ako my by sme hocikoho cudzieho učili o našom svete. Don Juan hovorí, že:

“..ale ich metóda je vziať naše základné ja (=asi ego) ako meradlo toho, čo potrebujeme, a potom nás podľa toho učiť. Veľmi nebezpečný prístup!”

“Nechápem, prečo by to malo byť nebezpečné.”

“Ak by niekto vzal tvoje základné ja ako meradlo, so všetkými jeho strachmi a nenásytnosťou a závisťou a zvyškom a začal ťa učiť všetko, čo napĺňa tento strašný stav existencie, čo si myslíš, aký by bol výsledok? Problém so starými bosorákmi bol, že sa naučili úžasné veci, ale na základe svojho nevyspelého nižšieho ja. Inorganické bytosti sa stali ich spojencami (=allies) a naučili starých bosorákov zázrakom. Ich spojenci im predviedli konanie a starí bosoráci sa naučili kopírovať toto konanie krok po kroku bez toho, aby zmenili čokoľvek na svojej základnej povahe.”

Možno to don Juan povedal preto, že s inorganickými nemal veľmi do činenia. Neviem. Absolútne sa to rozchádza s tým, k čomu viedli mňa – koučovali ma tak dlho, kým som nebola ochotná začať skladať a odkladať svoje “zlozvyky”, predpojatosti a hrôzy. Učili ma pracovať na sebe. A Otec vyslovene stanovil, že keď chcem niečo dosiahnuť, tak jedine povedať Gabrielovi a ten to urobí; ja nemám konať, ale držať hubu a krok. 😉

A vtedy sa mi rozjasnilo. Inorganickí sú nestranná energia a to, čo si, si z nich stiahneš. Nielen tie informácie, ale aj prístupy. Čiže s akým úmyslom k nim ideš, také “učenie” dostaneš. Môj úmysel bol vylepšiť seba – a dostala som ho. (Až kým som sa – ich slovami – “pokazila”.)

Čiže to všetko nie je o tom, ktorá energia je lepšia a ktoré techniky sú vhodnejšie, ale celkom jednoducho o tom, aký je tvoj úmysel. (Dnes môj zadok muselo nakopávať celé Nebo, rátam… 😕 )

To je tá “chyba”, ktorej sa dopustil don Juan. Pristupoval k nim ako k obmedzeniu – a tak ho obmedzovali. Mňa nikdy neobmedzovali. Dali mi to, čo som od nich “potrebovala” – teda žiadala. To mi zasa pripomína jednu vetu z filmu Labyrint: “Chcela si sa báť, tak som bol hrozný.” Sú to, čo potrebujeme v danej etape nášho života. Budem to musieť prediskutovať s Castanedom.

No ale ešte nebol môj “vstávací čas”, tak sa čítalo ďalej – a znova sa dostavilo mrazenie:

Castaneda opisuje, ako sa mu pri vysvetľovaní dona Juana o inorganických odrazu v hlave ozval hlas emisára (vyslanca):

“Má pravdu,” povedal hlas. “Máš ma rád, pretože nevidíš nič zlé na skúmaní všetkých možností. Chceš poznanie; poznanie je moc. Nechceš zostať bezpečný v rutinách a presvedčeniach svojho každodenného života.”

Tak toto mohlo byť rovnako dobre aj o mne. A, okrem toho, ako vám znie “skúmanie všetkých možností”? Nie tak trochu ako “nechávať si otvorené vždy nejaké zadné vrátka”?

Inorganických budem spracovávať v samostatnej pasáži, takže ešte sa k nim vrátime. Toto bolo hlavne rozprávanie o mne, nie o nich. 🙂