Zavolala som si Castanedu. Už pred spaním som si čítala jeho knihu a v riadkoch, ktoré som prečítala už x-krát, som znova pre seba nachádzala niečo nové. Napríklad som sa zastavila na tomto a hodne som si to musela premieľať v hlavinke:

Ak oddelíš sociálnu časť vnímania, budeš vnímať podstatu všetkého. Všetko, čo vnímame, je energia, ale pretože nedokážeme priamo vnímať energiu, spracovávame naše vnemy tak, aby zapadli do preddefinovaných škatuliek. Tieto škatuľky sú sociálna časť vnímania, ktorú potrebuješ oddeliť, pretože zámerne redukuje rozsah toho, čo môžeme vnímať, a vedie nás k tomu, že uveríme,  že škatuľky, do ktorých  naše vnímanie napasovávame, sú jediné, čo existuje. Sociálna základňa nášho vnímania je, že svet je tvorený konkrétnymi objektmi. Nazývam to sociálna základňa, pretože zjavne sa každý naplno a tvrdo snaží doviesť nás k tomu, aby sme svet vnímali týmto spôsobom.

Naše zacyklenie sa v interpretovaní nášho vnímania tak, aby zapadlo do sociálnych škatuliek, stráca na sile, keď si uvedomíme, že sme tie škatuľky prebrali od predošlých generácií a prijali za svoje bez toho, aby sme preskúmali ich platnosť.

“Vnímať svet ako svet pevných objektov, ktoré majú pozitívnu alebo negatívnu hodnotu, muselo byť absolútne potrebné pre prežitie našich predkov,” povedal don Juan. “A to, čo ja hovorím, je, že toto je v prvom rade svet energie – a až potom svet pevných objektov. Ak nevyštartujeme z predpokladu, že toto je svet energie, nikdy nebudeme schopní priamo vnímať energiu.”

Tak som sa hlboko zamyslela nad tým mojím anjelovaním. Čo som po celý čas robila? Snažila som sa napchať svet energie do sociálnych škatuliek hmoty a narábať s tým ako s hmotnými objektmi – a keď sa to nezhmotňovalo, tak sa okamžite šlo pochybovať o jeho existencii. 🙂

Musím zrevidovať svoje mentálne pochody. Niektoré zjavne zostávajú na úrovni neandertálca – aby som to mohla loviť, musím byť schopná po tom tresnúť kyjom. 😉

A keď už som čítaním tak pekne omúdrievala, šla som snívať. Očakávala som, že som na kontakt pripravená, ale keď som bola na svojej lúčke, nejako som mala problém vidieť Castanedu. Len cez pocit som vedela, že tam je. Obzrel si ma:

“Nejaká si pokazená,” povedal nesúhlasne.

“Som, aká som,” zasmiala som sa a mykla som plecami. “Taková i maková. Som spokojná s tým, čo som, hoci to asi nebude obraz dokonalosti.”

“Vidím, že si na sebe popracovala. Výborne,” odvetil uznanlivo. “Neberieš veci osobne. Nebolí ťa priznať, aká si. Takže – aká si?”

Otázka ma zaskočila. Akosi už hodnú chvíľu nebádam nad tým, aká som. No… nejaká. Čo tam po tom. Ale keď bol ticho a len ma pozoroval, musela som niečo povedať.

“No, nie som najsprostejšia,” vyhlásila som skromne. “A tiež nie som až taký strachopud.”

“Ty si teda dobre puknutá,” odvetil zamyslene. “Všimni si, ako sa opisuješ… Miesto toho, aby si mi povedala, čo si, hovoríš mi, čo nie si. Popisuješ sa cez negatíva.”

A to sme, prosím, nehovorili spolu možno ani minútu! Rana medzi oči – a rovno do čierneho. Keby od toho závisel hneď aj môj život, nedokázala by som naformulovať jedinú pozitívnu vetu o tom, aká som… Aká som? Ani dobrá, ani zlá. Niekedy génius, inokedy debil. Často bezcieľna, niekedy cieľavedomá. Väčšinou priama, niekedy zákerná. Väčšinou sebaistá, niekedy menejcenná, inokedy nadradenecká. Taká nejaká.

Videl moju bezradnosť. Začal vysvetľovať. To, ako sa vnímam, závisí od toho, aké ašpirácie si kladiem. A niekedy, keď človek stratí nádej alebo si netrúfa na viac, uspokojí sa s tým, kde je, začne si navrávať, že to “stačí” a že je “spokojný” – a prestane sa rozvíjať. A to, že o sebe nedokážem vyhlásiť, že som odvážna či múdra či dobrá, znamená len jedno – porovnávam sa s inými a netrúfam si nárokovať niečo, čoho môže mať niekto iný nadeleného viac. To, aká som, odvodzujem od toho, 1. akí sú iní a 2. aká nechcem byť za žiadnu cenu.

Spomenula som si na Peggy McCollovú a jej Destiny Switch. Tam som sa prvýkrát stretla s myšlienkou, že je lepšie, keď sa cítime biedne, než keď sa cítime spokojne. Že spokojnosť zabíja ašpirácie, zabíja snahu dosiahnuť niečo lepšie. Vtedy som to nechápala a akosi som tomu celkom neuverila, pretože som vedela, koľko sily ma stálo dopracovať sa do tej “spokojnosti”.

Povedala som mu to. Potvrdil, že McCollová sa nemýli. Že “spokojnosť” je vlastne len pozitívne onálepkovaný pocit “je tu aj niečo lepšie, ale ja na to nemám”. A keď do nej spadneme a zaviazneme v nej, tak to “ja na to nemám” celkom preformátuje naše vnímanie a prestaneme sa vidieť ako bojovník a vidíme sa skôr ako šťastlivec, ktorý niečo dosiahol a pretože netuší, vďaka čomu, kŕčovito sa toho drží a bojí sa to pustiť. Radšej nepohne zadkom, len aby o to neprišiel. Definuje sa tým, kto nie je, nie tým, kto by mohol byť.

Ako začal o bojovníkovi, začala som sa odrazu chytať: “Nevzdávam to,” vyhlásila som pyšne, že dokážem zo seba dostať aspoň niečo pozitívne.

“A to je tvoja silná stránka,” súhlasil. “Teraz už len popísať, čo nevzdávaš.”

Nuž, mám domácu úlohu. Ale aspoň som mu nastavila signál, že ho beriem skutočne vážne. Prestala som čítať čokoľvek iné; znova sa učím základy. So skúsenejšou hlavou, ale aj s väčšou pokorou. Výsledok tohoto rozhovoru totiž u mňa viedol k poriadnemu vytriezveniu:

Vytvorila som si o sebe príbeh, ktorý pracuje proti mne.

😕 Ide sa meniť.