Už sme hovorili o tom, že dieťa si praje byť milované exkluzívne a bez obmedzení. Inými slovami, túžba dieťaťa po takejto láske je nerealistická. A pretože deti len zriedkavo dostávajú “zrelú” lásku a teplo, túžia po nej po celý zvyšok života. Ako dospeláci pôjdu životom a podvedome sa budú dožadovať toho, čo im chýbalo v detstve. Tým sa sami stávajú neschopnými zrelej lásky.

Liekom na to nie je priať si, aby boli veci inak; až keď sa stanete vnímavými voči tejto svojej skresľujúcej túžbe a svoje doterajšie podvedomé priania a predstavy zladíte s možnosťami reality, až vtedy “vyzrejete” a budete schopní užívať si to, čo dostať dokážete, miesto toho, aby ste nástojili na napĺňaní nereálnych predstáv.

Môžu byť výnimky, kedy aspoň jeden z rodičov je schopný poskytnúť zrelú lásku, ale častejšie bývajú obaja rodičia emocionálne nezrelí (t. j. trpia tým, ako boli sami vychovávaní v detstve a že ich potreba bezvýhradnej lásky vtedy nebola napĺňaná), takže nedokážu dať dieťaťu to, čoho sa dožaduje. A deti nemajú spôsob, ako by svoje potreby pretlmočili do myšlienok. Nedokážu porovnať to, čo majú oni, s tým, čo majú ostatní. Nevedia, že by mohlo existovať aj niečo iné. Veria, že veci sú tak, ako by mali byť. A keď to dovedú do extrému, začnú sa cítiť izolované a myslia si, že nikto iný nemá taký osud ako oni. Vyrastú a nikdy skutočne neporozumejú, prečo sú nespokojné; dokonca nevedia ani to, že sú nespokojné.

Existuje veľa rodičov, ktorí dieťaťu predvádzajú ohromujúcu lásku. Doslova ho rozmaznávajú a hýčkajú. Toto rozmaznávanie je často prekompenzovanie – akoby náhrada za to, že sami nedokážu cítiť to, čo ich dieťa potrebuje (bezvýhradnú lásku). Problém je, že deti jasne pociťujú rozdiel medzi úprimnou, zrelou láskou a jej nezrelou imitáciou, ktorú rodičia poskytujú.

Zodpovednosťou rodičov voči dieťaťu je aj viesť ho k tomu, aby prijalo správne hodnoty a aby vedelo, kde sú jeho medze. Rodičia potrebujú stelesniť v očiach dieťaťa istú autoritu. Existujú však aj rodičia, ktorí si nikdy netrúfnu dieťa potrestať alebo zaujať zdravé autoritatívne stanovisko. Najčastejšou príčinou je, že sami nezažili ten bezvýhradný pocit starostlivosti a náklonnosti a tak nevedia, ako ho vytvoriť pre svoje dieťa.

Iní rodičia zas sú príliš prísni a tvrdí.Voči dieťaťu vystupujú dominantne a zastrašujú ho a potláčajú a nedovoľujú, aby sa jeho individualita rozvíjala.

U detí prísnych rodičov bude nevraživosť a vzdorovitosť otvorená – a preto sa s ňou dá ľahšie narábať. V prípade detí rodičov, čo ich rozmaznávajú, bude vzdor rovnako silný, ale bude skrytý – a preto ho bude len ťažko odhaliť. Ak ste mali rodiča, ktorý vás doslova zadúšal svojou pseudoláskou, ale chýbalo vám skutočné teplo, alebo ste mali rodiča, ktorý vždy robil všetko správne, ale neprejavoval vám city, podvedome ste to ako dieťa vycítili a neznášali. A to, že ste to cítili a nevedeli ste si to vysvetliť, vo vás vyvolalo pocit previnilosti a nevyhovovania.

Kým toto poranenie, sklamanie a nenaplnená potreba detských rokov vo vás zostávajú v podvedomí, ste ich obeťou a neviete s nimi pohnúť. Preto potrebujete u tých emócií, ktoré ste si nikdy naplno nedovolili precítiť, poštvať svoj racionálny rozum. Kým si totiž nezačnete uvedomovať konflikt medzi svojou túžbou po dokonalej láske od rodičov a svojou nevraživosťou voči nim za to, že jej neboli schopní, budete znova a znova v budúcnosti vytvárať podobné situácie, aby ste si v nich konečne “vybojovali” to, čo vám rodičia neposkytli. Táto “bojovnosť” sa premietne do rôznych oblastí vášho života. Stále a znova si budete inscenovať podobné problémové situácie, aké vás traumatizovali v detstve, v snahe “napraviť” ich. Toto podvedomé nutkanie je veľmi silné a takmer neovládateľné, pretože sa deje mimo vášho normálneho vedomia.

Najčastejšie sa pokúšame “opravovať” minulosť výberom partnerov, ktorí majú podobné vlastnosti ako naši rodičia – tie vlastnosti, ktoré nás v minulosti sklamali. Pritom pri voľbe partnera budeme vyhľadávať taký “mix”, kde sa spoja vlastnosti rodiča, čo nás sklamal, s vlastnosťami rodiča, čo nás nesklamal. Podľa toho budeme vyhľadávať svojich partnerov, ale keď sa dostaneme do problémov s nájdením toho vhodného, tak vlastnosti rodiča, čo nás sklamal, budú pre nás dôležitejšie. A tento vzorec sa nebude opakovať len vo voľbe partnera, ale aj pri voľbe priateľov a ľudí, s ktorými sme často v kontakte. Podvedomie nedokáže zabudnúť, nedokáže spracovať starú traumu, a tak sa snaží znovuinscenovať starú situáciu s novým obsadením – v nádeji, že tentokrát ju “uhráme”. Ale pretože do tej situácie obsadzujeme ľudí s vlastnosťami, ktoré ju už v minulosti robili pre nás neuhrateľnou, a navyše podvedome sa správame presne tak ako to dieťa kedysi, neexistuje šanca, že to raz “opravíme” a “vyhráme”.

Celý tento postup je absolútne ničivý. Tak po prvé: je ilúzia, že sme vtedy “prehrali”. Preto je ilúziou aj to, že by sme teraz mohli “vyhrať”. Navyše je rovnako iluzórne, že ten nedostatok lásky, ktorý sme ako dieťa kedysi zažili, bol takou tragédiou, ako sme to vtedy vnímali… Nezabúdajte, deti sú absolútne egocentrické. Pre ne je každá drobnosť “koniec sveta”. A tak jediná tragédia spočíva v tom, že aj keď sme možno zažili nedostatok lásky, tomuto zážitku dovoľujeme, aby nás oberal o šťastie, ktoré by sme mohli zažívať dnes – a to tým, že reprodukujeme starú situáciu znova a znova. Zúfalo pri tom dúfame, že tentokrát to vyjde, že tentokrát silou vôle a zaťatosťou dosiahneme to, čo sme ako deti nedostali. Stále si navrávame, že tentokrát to bude iné – ale nebude. Tie isté roly + tá istá situácia = ten istý výsledok.

Je to hlboko podvedomý proces a vyžiada si hodne rozoberania, než sa dopracujete k emóciám, ktoré vás nútia znovuinscenovať staré krivdy.

A vyžiada si od nás ešte jedno uvedomenie – poznanie, že možno byť šťastný a nešťastný súčasne. Napriek tomu, že v sebe nosíme starú bolesť z detstva, dokážeme si dnes okolo seba urobiť prostredie, v ktorom sa budeme cítiť šťastní – pokiaľ na tej starej boľačke nebudeme uľpievať.

Znova prechádzame naše detské krivdy

Vezmite si nejaký súčasný problém. Zbavte ho všetkých nánosov vašich reakcií. Prvá a najjednoduchšia vrstva sú vaše racionalizácie, potreba “dokazovať” sebe aj iným, že na vine je situácia alebo niekto iný, len nie váš vnútorný konflikt, ktorý vás vedie k zaujímaniu nesprávnych postojov k problému pred vami. Najbližšia vrstva môže byť  hnev, nevraživosť, obava, frustrácia. Pod všetkými týmito poraneniami nájdete pocit, že ste nemilovaní. Keď si tento pocit vyhľadáte v svojom súčasnom probléme, pomôže vám to znova prebudiť to staré poranenie z detstva. takže ako čelíte svojmu terajšiemu problému, preneste sa v duchu späť do detstva, do situácie so svojimi rodičmi, čo vám dali a aké pocity ste voči nim skutočne mali. Uvedomíte si, že vám často chýbalo niečo určité, čo ste si doteraz vôbec neuvedomovali – čo ste si nechceli uvedomiť. Zistíte, ža ako dieťaťu vám to asi nepadlo dobre, ale na vedomej úrovni ste to radšej vytesnili. A teraz, vo vašom súčasnom probléme, sa tá stará rana akoby opakuje.

Teraz znova preskúmajte svoj súčasný zlý pocit a porovnajte ho so svojím pocitom z detstva. Jasne uvidíte, ako je to jedno a to isté. A hoci vaša dnešná bolesť je rozumovo postihnuteľná a pochopiteľná, pod ňou sa skrýva tá stará bolesť z detstva.

Keď toto robíte dlhšie, začnete si uvedomovať, akým spôsobom vy prispievate k tomu, že vo vašom živote vznikol váš súčasný problém, ako sa cez umožnenie takéhoto problému snažíte korigovať niekdajšie poranenie z detstva.

Spočiatku však nepotrebujete nič iné, len znova precítiť tú starú bolesť. Keď sa vám však podarí zosynchronizovať obe bolesti a vnímať ich ako jedno a to isté, začnite pozerať na rôzne problémy, ktorým čelíte, a či sa v nich tento starý vzorec neopakuje tiež. Možno čoskoro rozpoznáte podobnosť medzi vašimi rodičmi a ľuďmi, čo vám ublížili neskôr v živote alebo vám robia zle práve teraz. Tým sa dostávate ešte bližšie k rozpusteniu svojho pôvodného poranenia, pretože nabudúce už u iných ľudí budete vnímať príznaky toho, že sa ide znovuinscenovať stará rana – a máte šancu to zaraziť.

V podstate to, čo sa týmto snažíte dosiahnuť, je uzavrieť tú starú ranu, zmieriť sa s tým, že vznikla a už s ňou nič nenarobíme, a pobrať sa od nej čo najďalej.

Sú aj ľudia, ktorí sú povahovo na tom tak, že si odmietajú pripustiť nejaké poranenie – ani vtedajšie, ani terajšie. Jednoducho ho zmietnu z cesty a nedefinujú svoj problém ako “bolesť”. Pre týchto ľudí je veľmi dôležité najprv si uvedomiť, že pod problémom sa skutočne skrýva nejaká bolesť, ktorú treba ošetriť.

Potom sú aj ľudia, ktorí bolesť síce tolerujú, ale večne sa dožadujú, aby ju ošetroval niekto iný, niekto “zvonka”. Títo ľudia sú aspoň o kúsok bližšie k riešeniu, pretože ľahšie postrehnú, ako ich detinská reakcia ešte stále funguje. To “zvonku” je potom nevyhovujúci rodič (alebo obaja rodičia), ktorých premietajú do iných ľudí v svojom okolí. Tomuto sa hovorí projekcia.

A potom sú tu ešte ľudia, ktorí to už vzdali a akceptovali svoju nevhodnú reakciu ako “zhora danú”. Pretože ich podvedomá detská túžba po láske bola už tak často sklamaná, vzdali sa všetkých očakávaní a túžob po láske.

Všetci, kto sa podujmú znova si prežiť a preskúmať svoje potlačené emócie a prepojiť “vtedy” a “teraz”, si začnú uvedomovať, ako nefunkčne sa stále snažia “napraviť” to pôvodné poranenie. Len čo si to uvedomia, dostávajú možnosť rozhodovať o tom, či svoje nutkavé správanie budú aj naďalej využívať, alebo svoje pôvodné, nezrelé očakávanie nahradia zrelým očakávaním, ktoré sú si schopní aj naplniť.