Po dlhšom čase som sa znova dohrabala k svojmu kurzu – a som rada. Dnešná lekcia je o zodpovednosti, o tom, že sami rozhodujeme, aký náš život bude. Je to všetko o tom, do akých topánok sa postavíme – urobíme zo seba Bojovníka alebo Obeť?

Spomínam si na jeden nádherný citát dona Juana, ktorý hodne zmenil moje sebavnímanie:

“Nikto nikomu nič nerobí – a už vonkoncom nie bojovníkovi.”

Keď som ho vtedy čítala, rozhodla som sa dávať si pozor a nenechať sa vmanévrovať do pozície Obete. Ale až dnes mi došlo, že do pozície Obete ma nemôže nikto vmanévrovať – že sa do nej vmanévrovávam ja sama!

Všetko je to o tom, z akej pozície sa rozhodneme žiť náš život: či z pozície sily (bojovník), alebo z pozície slabosti (obeť).

Ona tá slabosť nie je až taká bezmozgová voľba, ako by sa zdalo… Ona totiž funguje. V podstate patrí k stratégiám prežitia. Napríklad keď sa silný pes bije so slabším, tak si ten slabší pes ľahne na chrbát, otrčí packy do nebies a dúfa, že sa silnejší pes zľutuje. A pretože silnejší pes nechcel nič iné, než predviesť svoju nadradenosť, tak mu toto gesto obvykle postačí a nechá slabšieho psa na pokoji.

Podobne my ako deti sme sa naučili, že niekedy je pre nás výhodnejšie byť v pozícii slabšieho – že nám to prinesie pozornosť rodičov, všeličo sa nám prepečie a navyše kadečo porobia miesto nás… Takže sme si túto stratégie prevzali do nášho inventára a používame ju. Vtedy to bola voľba – a rozumná. Dnes sa z toho stal zvyk. Už nemáme možnosť zvoliť si, či chceme reagovať ako bojovník alebo obeť, pretože náš zvyk nás stavia automaticky do roly Obete.

A teraz späť k tomu, čo taká Obeť vlastne je. Bojovník preberá stopercentnú zodpovednosť za svoj život – za všetko, čo sa v ňom udeje alebo neudeje. Bojovník tvorí svoju vlastnú realitu. Tvoríme si svoj úspech, svoj neúspech i svoju priemernosť. A tým, že preberáme plnú zodpovednosť za výsledky v našom živote, nárokujeme si svoju plnú moc. Keď zodpovednosť za výsledky v našom živote preberáme len polovičato alebo vôbec nie, vzdávame sa svojej moci. Začíname hrať rolu Obete.

Obeť sa v živote udržiava troma taktikami: viní, zdôvodňuje a sťažuje sa/narieka. Kedykoľvek robíte niečo z tohto, tak hráte rolu Obete.

Pri tomto výpočte vo mne nechtiac hrklo. Nemyslím, že by som mala sklon viniť ľudí, ale rozhodne mám sklon viniť okolnosti. Hľadám kauzalitu, ktorá by mi doložila, že veci vlastne nemohli byť inak. Každému vždy vysvetľujem svoje myšlienkové pochody, len aby si nemyslel, že ho chcem uraziť alebo znevýhodniť… a kedy-tedy (tak približne raz za sekundu) si povzdychnem nad neprávosťou sveta.

Ja, čo by som o sebe za nič na svete nepripustila, že môžem byť Obeť.

🙂 Ešte sa je hodne čo učiť.

Obviňovanie, zdôvodňovanie (a v tom aj ospravedlňovanie sa) a ťažkanie si sú ako prášky proti bolesti – tlmia našu bolesť z prehry alebo neúspechu. Bojovník nepripúšťa neúspech. Vyhodia ho dverami, vlezie oknom. Bojuje, kým dýcha. Obeť ráta s tým, že by mohla byť porazená, ide do situácie s “oblbovákom” proti možnej bolesti z poranenia a miesto svojich 100% dáva možno tak polovicu – a potom sa čuduje, že neuspieva… že pri prvom náznaku ťažkostí vycúva!

Takže hľadanie vinníka, zdôvodňovanie a ťažkanie si nám síce dočasne pomáhajú zmierniť bolesť, ale v konečnom dôsledku nedosiahneme to, čo sme chceli, a naša rozhodnosť a nasadenie sa scvrknú.

Obeť v skutočnosti nie je obeť, ona Obeť len hrá. Motívom za tým je sebaobrana a získanie pozornosti.

Každý z nás má v sebe stratégie založené na sile i na slabosti. Problém je, že si to neuvedomujeme. Bojovník drží kontrolu nad situáciou vo vlastných rukách, obeť ju odovzdáva niekomu inému. Celkom podvedome. Alebo sa vám nikdy nestalo, že ste od niekoho niečo chceli a prišli ste za ním s tým, že sa ospravedlňujete, ak rušíte, a môžete prísť neskôr… Kto z vás vtedy hovorí? Bojovník alebo Obeť?

Všetky takéto “jemné ohmatávania” situácie, aby sme len preboha nenarazili a nikoho neurazili, sú prístupy Obete. Slúžia na to, aby sme sa necítili veľmi odmietnutí, ak nás odmietnu. Veď to až také odmietnutie nebolo, už vopred sme im povedali, že však nás môžu aj odmietnuť… Do mňa anjeli večne búšia, že si nechávam na všetko “zadné vrátka”, aby som zo situácie mohla vycúvať, kedykoľvek sa mi začne zdať nepríjemná. Veď ja som tam ani nechcela vlastne byť. Veď ja som aj čakala, že dostanem po papuli… 😳 OBEŤ.

Obeť má však aj svoju tienistú stránku. Obete sa tvária, že sú v tom nevinne, že sa im veci dejú. To im sa stavajú prekážky do cesty, to oni musia prekonávať príkoria… Hovoria oni.

Pravda je trochu iná. Obete sú tí, čo prenasledujú. Tí, čo vnucujú. Tí, čo obmedzujú. Koho? Tých druhých. Aby oni mohli hrať Obeť, musí niekto iný prevziať na seba rolu Páchateľa: nemôžete byť dobrá Obeť bez Páchateľa! Musíte mať niekoho, kto vás potláča, neumožňuje, odstrkuje vás! A preto Obete sústavne hľadajú niekoho, koho by mohli obviniť.

To mi pripomína vlastnú situáciu z roku 2010, keď som sa o sebe raz na cudzom blogu dočítala: “…a predstavte si našiel som čiernu mágiu od pani helar aj na ňom, urobenú v hneve, závisti a nenávisti.”

Doteraz som v citáte videla len to drzé osočenie a vymenovanie predpokladaných dôvodov. Až včera, keď som citát znova vyhľadala, všimla som si niečo, čo mi doteraz po celé tie roky unikalo – slovíčko “aj”. Takže ma niekto na to, aby vysvetlil svoj vlastný pokles popularity, potreboval obviniť z robenia čiernej mágie proti jeho blogu. AJ proti blogu. (A proti čomu ešte?) 🙂 Budem sa musieť učiť zrejme až do smrti.

A za celým tým obviňovaním stála len túžba urobiť sa zaujímavým! Vedela som to vtedy, lenže vtedy som bola sama Obeť a prežívala som príkorie, ktoré sa mi dialo. Dnes sa za to hanbím a smejem sa súčasne. Keby nie takých situácií ako hentá, nikdy sa nedozviem, čo za programovanie so sebou vláčim, a nikdy sa nenaučím dávať si dobrý pozor, koho si to do svojho príbehu púšťam!

Obete podvedome rozohrávajú ľudí a situácie tak, aby mohli naplniť alebo vydokladovať svoju rolu Obete.

Vytvárajú situácie a problémy, v ktorých sa vyskytuje nejaký zlosyn (a nie sú to oni), alebo situácie, kde sa môžu zahrať na “ja úbožiatko” (syndróm úbohého dieťaťa). Niekedy sa podvedome domanévrujú do pozície, kde ich niekto zraní, alebo kde zlyhajú – len aby naplnili svoju rolu Obete. Pôvodne to robili preto, aby dostali z prostredia pozornosť, ale dnes už toto nie je skutočná príčina, ale ide len o naučený vzorec správania, o návyk.

A existuje aj typ ľudí, ktorí sú takí nekonečne dobrí, že každému dovolia, aby si do nich poutieral zablatené bagandže. Viete, ako sa hovorí týmto ľuďom? Nekonečne dobré Obete. Keď dovoľujete, aby ostatní s vami zaobchádzali ako s handrou, čo ste? Azda len nie bojovník! Ste Obeť.

Dávajte si preto obrovský pozor, aby ste sa neobklopili Obeťami – sú nebezpečné pre vaše sebavedomie i pre váš úspech. Keď sa spojíte s Obeťou, bacha, pretože čoskoro budete vy ten Páchateľ! A že to bola spočiatku taká veľká láska? No a čo? Obeť nutne potrebuje Páchateľa a je jej jedno, komu túto úlohu prisúdi. To isté platí pre biznis. Vybrali ste si za manažéra Obeť? Bacha! Čoskoro budete Zlosyn – pretože Obete musia trpieť! Máte Obeť v tíme? Bacha! Obete nesmú vyhrať!

Nezávisle od toho, s akým problémom sa Obeť práve potýka, jej skutočná potreba je zvíťaziť v hre o to, kto bude väčšia Obeť. Preto nutne potrebuje k sebe Páchateľa. Zlosyna.

Chcete ním byť vy?