Niekedy koncom januára sa rozbil hrnček na čaj.

Bol to taký “môj” hrnček. Kúpila som si ich dva pred niekoľkými rokmi v čase, kedy som usúdila, že by bolo dobré začať si “otvárať srdce” – a tak som si vybrala ružový. A pretože som si tento dôvod kúpy zapamätala, začala sa mi s hrnčekom spájať atmosféra vnútornej pohody, bezpečia, zmierenia sa so svetom a “zamuchlania sa” do príjemnej domáckej atmosféry. Keď som sedela v kresle s hrnčekom v rukách a zohrievala si dlane o voňavý čaj, bola som ako kamienok uložený do vatičky – v pohode.

A potom, koncom januára, nastalo jedno drobné príkorie. Mačičky sa vyplašili, jedna z nich vyskočila na stôl a hoci to bol zbytočný pohyb, prevrhla a zhodila už prázdny hrnček na zem.

Hrnček dopadol, rozbil sa a mne vyhŕkli slzy.

V tom okamihu mi bolo, ako keby mi celé to moje priateľské, milujúce Univerzum napľulo rovno medzi oči.

“Pozri, aj toto ti dokážem vziať. Nič z toho nemám, ale aspoň ty sa nebudeš cítiť dobre.”

Sedela som tam, zízala na hrnček a moja myseľ začala zbiehať program pozitívneho preinterpretovania. Možno to malo nejaký dôvod… Možno sa tým odvrátilo niečo iné… Možno som to potrebovala na to, aby som si uvedomila…

Figu. Zízala som na hrnček. Utrela som si slzy a v hlave sa rozbehli celkom iné myšlienky.

To je čo za Univerzum, ktoré ti pôsobí úplne zbytočné príkoria? Rozbitie hrnčeka k ničomu neviedlo. Nič mi neukázalo. Mačky prevrhávajú veci a keď rozbitná vec padne na zem, rozbije sa.

Keby bolo to Univerzum skutočne také láskavé, neurobí zbytočný ťah a nedopustí, aby sa rozbilo niečo síce celkom bezvýznamné, ale dávajúce ti pocit “domova”… Jedine že by bolo také slabé, že tomu nedokázalo zabrániť. Jedine že by malo len tú moc, ktorú máš ty – že by končilo na hranici tvojej pôsobnosti.

Alebo… alebo že by neexistovalo.

Zamrazilo ma. Spomenula som si, ako som sa pred nejakými 10 rokmi dostala do východiskového bodu, kedy som sa rozhodovala, či uverím alebo neuverím, že existuje aj akési nehmotné vedomie, ktoré veci usmerňuje. Či budem aj naďalej veriť len na veci doložiteľné, ohmatateľné a vyčísliteľné, preskúmateľné hocikým iným, alebo sa zachovám celkom netypicky a dovolím si uveriť na “mimohmotnú realitu” (nech už je to čokoľvek). Vtedy som si zvolila túto druhú, v mojom vnímaní “ľavú” cestu – ale nikdy som nezabudla, že to je len výsledok voľby, vedomého rozhodnutia pozerať na svet istým spôsobom.

No a odrazu som sa ocitla znova v tom istom bode.

Čo ak je celé Univerzum len v mojej hlave? Čo ak toto celé bola jedna obrovsky zdĺhavá psychotická príhoda a ja som si ho celé vymyslela?

Našli by sa dôkazy pre to, že som si ho nevymyslela? Nie.

Našli by sa dôkazy pre to, že som si ho len vymyslela? Spústa.

A ešte jedna – možno oveľa dôležitejšia – otázka: Aký význam má veriť v existenciu Univerza, ktoré nemá nijakú schopnosť niečo zhmotniť okrem tej, ktorú mu dávaš ty sama? Aký význam má veriť v niečo, čo sa uhne zakaždým, keď sa o to pokúsiš oprieť, a nechá ťa to natĺcť si zobák?

Nijaký. Len blbec sa opiera o niečo, o čo sa oprieť nemožno.

Nie som blbec. Pred rokmi som sa rozhodla, že idem uveriť v existenciu Univerza. Výsledok nulový. Hlavu mám plnú predstáv o tom, ako všetko spolu súvisí a funguje, ale nič z týchto predstáv mi neumožňuje zabrániť, že sa rozbije môj obľúbený hrnček.

Späť v bifurkačnom bode nula. Kedysi som sa rozhodla uveriť v existenciu Univerza. Celá táto výprava ma doviedla presne tam, odkiaľ som vyštartovala. Nič sa nezmenilo. Stále som ten istý ksicht s tými istými (ne)možnosťami, len s oveľa cukríkovoosvietenejším vnútorným monológom. Ktorý má jedinú funkciu – udržať ma aj napriek očividným protidôkazom v pôvodnom blude.

Hehe. 😕 Blud je od slova “blúdiť”. Lenže ja práve teraz neblúdim, pretože celkom presne viem, kde som – a keď nefungovala “ľavá” cesta, tak sa jednoducho poberiem tou “pravou”: nijaká mimofyzická realita neexistuje, všetko som si to len vymyslela a tie osvietenecké afirmácie slúžili na to, aby som svoj výmysel neopustila.

Lenže… ja viem priam majstrovsky opúšťať.

A tak som tam sedela, zízala na rozbitý hrnček a v tom okamihu pre mňa prestala mimofyzická realita existovať. Premenila sa na psychotickú príhodu môjho mozgu.

Odpustila som si, že som v tej psychóze zotrvávala tak dlho a aj napriek tomu, že som vedela lepšie – ale súčasne som to brala ako potvrdenie toho, čo všetko človek (=ja) dokáže, ak má potrebné psychotechniky.

Zohla som sa, pozbierala som črepy zo zeme a opustila som svet dostatku, hojnosti a lásky… a vrátila sa do predátorského sveta, plného nedokonalosti, sily a slabosti, nedostatku a boja. Nádherné, ružové, bezmocné Univerzum som vymenila za ohavnú, drsnú a temnú realitu, v ktorej viem ovplyvniť len veci v rámci môjho dosahu a v rámci mojej vlastnej sily.

Zvyšky hrnčeka som vyhodila do smetí a postavila sa nohami na zem.

Bolo mi jasné, že najprv potrebujem zmeniť znova svoj vnútorný monológ z toho nasládleho, pozitivistického blábolu zmäknutého rozumu na realistický. Miesto hľadania “skrytých súvislostí” a “vyššieho zámeru” sa sústrediť opäť na fakty, logiku a kauzalitu. Istý čas to potrvá… ale nástroje na to mám. Presne tak, ako som kedysi vymenila svoj porazenecký vnútorný monológ za ten osvietenecký, vymením ho späť.

Radšej byť porazená a v realite, ako neporaziteľná len v svojej hlave.

Najbližší deň bol príšerný. Toľko príkorí sa mi ešte nikdy nenahromadilo – prakticky som nedokázal urobiť jediný krok bez toho, aby som nemusela prekonávať nejaké príkorie! Prezúrila, prerevala a prebohovala som sa až do večera – a príkoria ustali. (Ešte sa dejú, ale zistila som, že z novej pozície “reality” ich už neinterpretujem ako príkoria, ale ako zákon príčiny a následku. Toľko k “preciťovaniu. Ak máte rozum v hlave, tak je vhodnejšie ho používať – kadečo dostane trochu iný kontext a dá sa s tým odrazu všeličo robiť.)

No a teraz potrebujem čas. Vraciam sa späť do sveta, z ktorého som “odbočila” – a ešte si cestu len hľadám. Môj vymyslený svet sa zatiaľ bráni odstaveniu. Vždy jeho pokus zachytím a vysvetlím v duchu podvedomiu, že to bol sen – krásny, najkrajší zo všetkých, ale totálne nepravdivý, a preto že si ho vážim, ale už sa ním neriadim. Sprvu to podvedomie akceptovalo bez problémov. Po dvoch týždňoch začína tlačiť. Chce späť do svojej endorfínovej jaskyne, zaliezť do ružových obláčikov a všetku špinu a hrôzu vyhodiť za dvere so slovami “to sa ťa netýka”.

Lenže… nie so mnou.

Momentálne prechádzam z fázy osvety a vysvetľovania do fázy tvrdého presadzovania svojej vôle. Urobila som rozhodnutie – a čím skôr to podvedomie akceptuje, o to menej ho budem manipulovať a tlačiť!

Pretože medzičasom už ovládam jedno aj druhé.

Neviem, čo to znamená pre túto stránku. Pôvodne som ju už chcela nechať tak a nevracať sa sem. Potom mi došlo, že ale jej ústredný motív bol “zmúdrenie”, možno niekto iný bol, je alebo bude v podobnej situácii a možno mu aj týchto pár postrehov pomôže.

Potrebujem čas. Potrebujem sa zakotviť so všetkým, čo ma tvorí, späť v realite. Potrebujem definitívne zaplesnúť dvere za svojím snom o láskavom Univerze a mimofyzickom vedomí, o Otcovi a anjeloch. Potrebujem sa prehrýzť kopou starých informácií a zážitkov a rozhodnúť, ktoré z nich sú ešte platné aj v mojej novej realite a ktoré si do nej už nikdy nepustím. (Momentálne programujem podvedomie tým, že s masochistickým potešením dôsledne mažem každý mail, ktorý sa čo len okrajovo obšmietne okolo ezoteriky.)

No a len čo toto dosiahnem, budem sa musieť sústrediť na to, čomu mienim odteraz venovať svoju pozornosť a energiu. Pravdepodobne pôjde o osobnú moc – pokiaľ mi moja cesta späť neukáže, že by to nebolo rozumné.

Len čo sa zorientujem, asi sa pohne aj kadečo tu na stránke. Rozhodne si idem okamžite zmeniť meno. “Sun Belangelo” patrila nereálnej realite a je načase, aby sa vrátila do sna, z ktorého vznikla.

🙂 Odpúšťam si za to, že som ju stvorila – vlastne by som mohla byť pyšná na to, čo som stvorila, keby nebolo také zbytočné byť pyšný na niečo, čo nie je pravda. 🙂

Mimochodom, keď som rozprávala tieto duševné pochody kamoške, pri slovách “odpustila som si” sa okamžite ozvala, že ale to je ezoterika… ako keby ezoterika bola vynašla odpúšťanie 😦 . Keď som sa ako malá naučila počty, len čo dospejem, mala by som ich zabudnúť, pretože už nie som malá?! Nikdy sa nevzdávajte techník, ktoré fungujú – ani keď meníte základnú filozofiu. Zo všetkého vyberajte to najlepšie a berte to so sebou. Nikto iný vám nebude hovoriť, čo máte alebo nemáte urobiť – jedine vy rozhodujete, akú interpretáciu a použitie veci vo vašich rukách dostanú. 🙂

Ak sem ešte chodíte a niekedy zistíte, že stránka nefunguje, tak nechytajte paniku – to sa len práve na pozadí dejú nejaké úpravy, ktoré nechcem, aby sa prenášali navonok. Proste vzdychnite a príďte o hodinu. 🙂 Alebo dve.

Alebo radšej vôbec nie. 🙂