Už som chcela s “nájdi chybu” prestať, ale dnes ma to zasa dostalo… Ako dlho budeme opakovať bezduché, ale dobre znejúce slovné spojenia?
Skutočne má skutočná láska spôsobovať bolesť?
Skutočne máme niekoho iného stavať vyše nás samých, aby sme boli “dobrý človek”?
Značí to, že si nie sme rovní? Že niekto iný je viac ako my – a tak ho musíme ofukovať, aj keby nám to robilo zle?!
Do komentárov som napísala: “To nie je láska – to je kodependencia.”
Ak nie si múdry, neposkytneš múdrosť. Ak nie si láskavý, neposkytneš láskavosť. Ak nie si chápavý, neposkytneš pochopenie. Tak ako chceš poskytovať šťastie, ak sám nie si šťastný?!
Asi cítite, že zo mňa by dobrý kresťan nikdy nebol. Nemám tendenciu nastavovať druhé líce; mám tendenciu zachovať sa partnersky a keď mi niekto vrazí, vraziť mu späť, aby sa dozvedel, aký je to pocit, keď ti niekto, od koho to neočakávaš, vrazí. 🙂
Je to osviežujúci prístup. Ani nevieš, ako rýchlo sa tvoje okolie prečistí 😛 …
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Láska bolí. Sakra bolí. Ale je to ego, které trpí 🙂 Takže s nastavování druhé líce problém nemám, chápu tu myšlenku, že místo toho, abychom se pustili do boje, je někdy potřeba se prostě nechat praštit. Ale to ještě neznamená, že nás to bude bolet :-))) To je pěkně nelogické, co?? :-)))
Páči sa miPáči sa mi
to veru je. A v com je teda vyhoda nechat sa bezbolestne prastit?
Páči sa miPáči sa mi
Třeba v tom, že se pak podívám udiveně na toho, kdo mě “praštil”, třeba i jen symbolicky, a on se podívá udiveně na mě. A je po sporu. Místo hádky a rvačky pak dva lidi můžou zjistit, že se vlastně hádali zbytečně. Pokud se chystá napřáhnout znovu, tak už je pak vhodné ho případně dobře mířenou ranou a la Shatterhand zklidnit 🙂 Ale mnohdy to ani není nutné. No, mluvím spíš z pozice toho, kdo měl chuť prašit (symbolicky) a bylo na něj udiveně pohlédnuto. A já jsem vděčná, že mi to nevrátil. Ani jednou, ani dvakrát, ani potřetí :-))) Protože jen díky tomu jsem pochopila, co dělám špatně. Dokud se dva rvou a dohadují, není tam prostor pro pochopení.
Páči sa miPáči sa mi
Mňa láska nebolí. V mojom chápaní láska = život, tvorenie.
Bolí ma (s)klamaná túžba vlastniť nevlastniteľné, alebo (s)klamaná predstava o tom, aká by mala láska (pravda) byť. Predstava, ktorej sa neviem pustiť, napriek tomu, že mi skutočnosť ukazuje, že moja predstava je nepravdivá, že nie je bezpodmienečná, uvoľnená, otvorená a prijímajúca.
Bolí ma (s)klamaná predstava, že mi moju chýbajúcu lásku môže doplniť niekto druhý, niečo druhé, čo je mimo mňa, resp. precitnutie z tejto lživej predstavy, keď sa objekt mojej pozornosti (lásky) zrazu posunie mimo moju pozornosť, bez môjho súhlasu, resp. zistím, že jeho dopĺňanie mojej lásky začína byť nedostatočné…
Bolí ma predstava pustenia sa tejto predstavy, keď sa vlastne pustiť vôbec nechcem a držím sa jej o život spasený, pretože je mojím najväčším pokladom na svete…iba môôôôj.
Predstava, že sa mám pre lásku obetovať, ma dlhú dobu napĺňala falošnou nadradenosťou a pýchou – dávala mi falošnú viachodnotu. Ja som vedel, čo je správne, ako sa to má robiť…vedel som sa perfektne obetovať a tým manipulovať a preto som bol v partnerskej láske, resp. v medziľudských vzťahoch možno aj veľa krát “taký úspešný”. 😛
Predstava toho, že by príčina môjho pocitu “nedostatku osobnej lásky” mohla byť v (zámerne) obmedzenej sebaláske (neskutočnej predstave o tom kto som), resp. mylnej predstave, ako to s láskou vlastne chodí (závislosti, pretvárka), určite nemohla byť pravda…ešte ani dnes nieje 😀
…ako hlboko siahajú korene sebazaprenia-sebaodmietania-sebaobetovania-sebaklamu, vie zistiť asi iba každý sám za seba 🙂
Heslá ako je uvedené v článku, iba pomáhajú zdôvodniť môjmu egu, prečo má pravdu a potrebuje zotrvať v nezmenenom vnímaní. Nie je to zlé a ani dobré. Je to jednoducho energia daného momentu a (nevedomého) zámeru, ktorá niekedy môže zotrvať dlhšie a inokedy kratšie.
Je to energia drámy a utrpenia, ktorú často krát dedíme a zdokonaľujeme už po x generáciu a každý sa s týmto dedičstvom (poznaním) snaží vysporiadať po svojom.
V skutočnosti mám možno iba málo šajnu, čo to láska v naozaj je, pretože vlastním stále ešte príliš veľa ohraničujúcich rámcov vnímania, ktoré ju svojim pokusom o uchopenie obmedzujú a podmieňujú…preto sa aj možno vraví boh = láska, resp. že ak vyslovíme meno boha, už to nie je boh.
Predstaviť si a pochopiť niečo bezpodmienečné – bezhraničné v priestore, kde je podmienenie a ohraničenie zdanlivá nevyhnutnosť a väčšina mojich programov, je postavená na tejto pravde, môže byť celkom výzva…sebaklam, že sa mi to už podarilo, môže byť celkom zábavná a vytrvalá póza, prinášajúca veľa fascinujúcich zážitkov. 😆
Páči sa miLiked by 1 person