Včera som zažila taký nový spôsob snívania, ktorý Gabriel obrátil na celkom obsažnú lekciu o mne 😉 … Keď sa s ním kontaktujem, tak najčastejšie dvomi spôsobmi: buď za ním “vyleziem” (=urobím si šamanskú cestu), alebo s ním len tak hovorím a vnímam ho na úrovni fyzického pocitu. V poslednom čase to bolo skôr to druhé, s občasnými zábleskmi obrazov, aby som o sebe nezačala celkom pochybovať 😛 …

Včera to začalo tiež tak – zavolala som ho, za očami prišlo svetlo, cítila som jeho energiu a začali sme sa rozprávať. Posťažovala som sa mu, že už som ho dlho nevidela. Odpovedal, že tak ho mám snívať.

Nezačala som snívať, ale kecali sme naďalej. Mala som problém umiestniť ho nejako do sna, určiť mu nejakú rolu. Ešte viem, že sme sa dosť dlho bavili o tom, aký džob bude mať, a nič mi k nemu veľmi nepasovalo. Tak povedal, nech to nechám na ňom, že on mi to ukáže, len nech už začnem snívať. Že potrebuje len tú “vstupnú scénu”.

Ja, človek tvorivý, som okamžite dostala tvorivý blok 😉 a jediné, na čo som si dokázala spomenúť, bolo obchodné stredisko, fastfoodové reštaurácie a rad, v ktorom stojím a čakám na jedlo. Len čo som si to pomyslela, už som tam bola – predo mnou i okolo mňa záľaha ľudí a pozerám na vývesku a tam nič moc… Stála som v rade v svojej obľúbenej reštike a nevedela som, čo budem jesť. Urobila som znechutenú grimasu.

“Ani vy si neviete vybrať?” spýtal sa odrazu ktosi mne za chrbtom.

“Prosím?” otočila som sa. Ešte ako som sa otáčala a uvidela ho, vedela som, že je to Gabriel, ale než zopakoval svoju otázku, bol to pre mňa už celkom neznámy tvor a vôbec som si neuvedomovala, že len snívam.

Slovo dalo slovo, ani on si nevedel vybrať a pozval ma do talianskej reštaurácie o poschodie vyššie. Cítila som sa nesvoja; prichodila som si, že ma ten chlap balí, ale už tak dávno ma nik nebalil, že som nevedela, ako reagovať, ako sa správať… Nemala som šajnu, čo odo mňa očakáva.

Tak som odvrkla, že ja nemám talianske jedlo rada – čo zas nebola až taká veľká lož… Zasmial sa. Videla som, že mi neverí. Kdesi vo mne sa ozvalo svedomie alebo čo, pozbierala som sa a vysvetlila som mu, že mám podozrenie, že ma balí, neviem s tým zaobchádzať a preto sa vytáčam. Že nie som zvyknutá na tieto situácie a cítim sa neistá, ako sa zachovať, aby sa to nevysvetľovalo blbo… Uznanlivo pokýval hlavou (v tom okamihu som ho začala podozrievať, že je Gabriel) a povedal mi, že aj tak ma vezme do tej talianskej reštaurácie a nemusím nad ničím rozmýšľať, všetko mi povie, keď bude treba. Že nebude nič hrať, ale bude hovoriť jedna k jednej. A vzal ma za lakeť a strkal ma k pohyblivým schodom. Nejako som sa dokázala ovládnuť a nevytrhla som sa mu a nezdrhla som (hoci som cítila výrazné nutkanie 😉 ).

Vošli sme do reštaurácie. Už ma tam poznajú – chodievam tam na jednu dobrú pizzu. Ale prekvapilo ma, keď sa on s každým zdravil a všetci si tykali. Nechal si nájsť nejaký dobrý stôl, sedeli sme tak, že sme videli von oknom, a on vybral jedlo. Viem, že aperitív som odmietla. Vtedy už časť zo mňa vedela, koho mám proti sebe, ale časť sa ešte správala, ako že je to len neznámy chlap, a špekulovala, že ako dlho bude musieť zostať v tom nákupnom stredisku, než mu ten alkohol vyprchá… Ja už som taký ten premýšľavý typ. 😉

Pozerali sme von oknom a bavili sa o počasí, potom priniesli jedlo a ja som sa spýtala, či tam pracuje ako čašník, ale on sa len rozmáchol a povedal, že to vedie. Že toto všetko je jeho. 🙂

V živote by mi nenapadlo, že si vyberie práve také povolanie… Niekoho, kto nie je veľmi v kontakte s ľuďmi a robí z kancelárie… Ale dobre. A potom mi povedal, že sa volá Gabriel, a moje dve časti sa spojili do jednej a už som bola znova na príjme.

A čo som sa o sebe naučila? Práve včera som do pathworkingovej skupiny pridala jeden citát. Normálne by som si ho nebola všimla, ale bola na ňom Marilyn Monroe a tú ja môžem. Proste sa Univerzum postaralo o to, aby som si ho všimla. A keď som si ho prečítala, rozbehli sa u mňa myšlienky:

To je presne to, ako sa ja chystám “do Neba”. Ešte stále pre nich nie som dosť dobrá, ešte stále na sebe niečo vylepšujem a ešte toto sa musím naučiť a ešte tamto musím zvládnuť…  Vlastne sa tam hrabem všetkými desiatimi s výkrikmi “ešte nie, ešte nie!” a potom sa cítim menejcenná a odstrčená, že tam ešte nie som!

No a presne toto správanie som predviedla aj počas sna. Ja proste ľudskú blízkosť nedokážem pripustiť. Bojím sa jej. Tak urobím čokoľvek, aby som ľudí od seba odohnala… Ibaže v tomto sne, možno vďaka Gabrielovej energii, som si to včas uvedomila a zaradila som spiatočku. Miesto tvárenia sa som bola celkom otvorená… a nestalo sa nič hrozné.

Obávam sa, že presne tento prístup volím aj pri zhmotňovaní – poviem, čo chcem, a potom sa začnem “zlepšovať”, aby som si to aj “zaslúžila” – a Univerzum čaká a čaká, kedy sa konečne rozhodnem, že už si to zaslúžim…

🙂 Dobrá lekcia. Tento sen patril zrejme k tým “tréningovým” v oblasti bezchybnosti slovom, nerobenia predpokladov, nebrania vecí osobne a frčania na plné pecky vo vlastnej autentičnosti… Tak už len to uhrať aj v praxi.

Ale nebola by som povedala, že si Gabriel ako džob vyberie gastronóma. Myslím, že sa tam nabudúce už len zo zvedavosti znova zastavím. 😉