Vďačná za to, že sa mi včera podarilo urobiť šamanskú cestu bez toho, aby som v polovici zachrápala a ráno už nevedela, o čom bola – bola totiž pre niekoho iného 😉 … Ale keď už som tam bola, pridala som si pokec s Jeho Gabrielstvom a síce bol váu zážitok, ale už vôbec neviem, o čom sme sa bavili – zachrápala som… 😉 Všetko je, ako má byť. Keby nič iné, na tej šamanskej ceste som sa dozvedela aj veľa pre seba a o svojom vnímaní. 🙂 Rastieme. (Veď to aj predpovedal.)

Vďačná za celý deň až do večera, kedy som začala byť nejaká nervózna. Má to racionálnu podstatu – kožúšky boli dnes nejaké predráždené a večne mi lietali pomedzi nohy a zhadzovali veci. No a keď večer začal Bobinko kýchať, tiež mi to nepridalo… Ale vďačná za to, že to vyzerá na jednorazovku a už nekýcha, huňáčik môj hodvábny.

Vďačná za to, že si zvykajú hrať sa všetci spolu. Už aj Beruška sa neostýcha medzi nimi, hoci dnes som na ňu najačala ako fúria, pretože sa pustila do Cice a to beztrestne nikto neurobí! 👿 Vyhnala som ju z izby a začala som ju brať na vedomie až o nejakú pol hodinu.

Vďačná za svoj život. Nie je ideálny, ale poskladal sa dokopy tak nejako, že sa v ňom cítim dobre – a to je viac, ako som kedy dúfala. 🙂

Vďačná za mimofyzickú realitu. Keby nie jej, tak túto hmotnú realitu asi neustojím. Už mi vôbec nevadí, že som jednou nohou v hmote a druhou mimo. Nech aj spadnem na hociktorú stranu – tie zážitky mi už nikto nikdy nevezme. 🙂

V noci mi Gabriel naprával hlavu ohľadom sebavnímania. Je možné, že môj zmierlivý tón je priamy výsledok. A asi tomu dopomohla aj predpoveď Colette Baron-Reidovej na dnes, ktorá sa ale dokonale kryla s teraz platným Gabrielovým prechodom. 🙂

Mám rada, keď plán začína vychádzať. 😛