Dnes sa mi to nejako melie – myslím, že jedna z lekcií emocionálnej energie práve dobieha do úspešného vyvrcholenia. (Dúfam. Nenyje príjemná. 😛 )

Fejsbúk ma upozornil na tento článok Sheily Burkeovej a hoci hneď všetko nečítam, niečo v názve zarezonovalo a šlo se číst.

Stoj si za svojou pravdou, ale ubezpeč sa, že stojí na pevnom základe, a buď ochotný ju prispôsobovať, ak zistíš, že je to potrebné.

Zodpovedám len za to, čo hovorím… nie za to, čo ty z toho porozumieš.

Zodpovedáme za to, čo hovoríme, nie za to, čo sa z toho tí druhí rozhodnú započuť. Nedokážeme zmeniť mienku iného človeka, pretože čo veria, to veria. Nie je ani našou úlohou meniť ich mienku; našou úlohou je odprezentovať naše vlastné presvedčenia a nechať ich, nech s nimi naložia, ako sa rozhodnú. Aj keď niekedy by sme najradšej vtĺkli niekomu do hlavy “zdravý rozum”, až by konečne pochopili náš uhol pohľadu, nič z toho nemáme, jedine žalúdočné vredy.

Keď už raz povieme svoj názor, buď ho pochopia a absorbujú, alebo nie. Také jednoduché to je.  Ľudia sú schopní pochopiť len to, na čo majú v danom okamihu potrebné nástroje/schopnosti. Ak prichádzajú zo sféry nedostatku, potrebujú tieto nástroje najprv objaviť. Môže to byť čokoľvek od súcitu, počúvania, empatie, logického myslenia, lásky, rešpektu či akceptácie až po hociktorú z nepreberného množstva ľudských čŕt, ktoré formujú našu povahu.

“Ty si žiješ svoj život a ja si žijem svoj život.” Nádherná zásada, pokiaľ rešpektujeme, ako si daný človek žije svoj život – a naopak. Bez rešpektovania je celá myšlienka nanič. Rešpektovanie neznačí, že musíme súhlasiť s tým, čo iní hovoria; značí, že si máme uvedomiť, že sú len ľudia, že sú dôležití, že sú v podstate láska a že sú na svojej vlastnej ceste. A presne z týchto dôvodov si nezaslúžia byť posudzovaní – zaslúžia si tú istú doložku výhod, akú dávame sami sebe. Zaslúžia si, aby sme si ich hlas vypočuli a aby sme rešpektovali ich pocity, aj keď sa výrazne odlišujú od tých našich. Keď niekoho rešpektujeme, značí to, že plne chápeme, že názor každého je pre neho dôležitý – že jeho hlas je dôležitý.

Každé vyjadrenie a interakcia s iným človekom je odrazom všetkých životných skúseností do tohto okamihu. Osobnostný šach, v ktorom sa roky posudzovania, dojmov, strachov a taktík na prežitie používajú na to, aby sme urobili najbližší ťah. Neberte všetko osobne – za slovami sa skrýva mnoho nepoznaného.

Aby sme v živote našli šťastie, musíme sa veľmi dôsledne snažiť o rešpektovanie toho druhého, ale aj seba samých. Sme tu a robíme, ako najlepšie dokážeme. Robíme to rôznym spôsobom a rôznymi prostriedkami. Nikto z nás nie je dôležitejší ako niekto iný. Nikto z nás nie je lepší ako niekto iný. Na rozdiel od obľúbeného verejného názoru neexistuje nič ako “správna cesta”. Keď dokážeme porozumieť, z akej situácie vychádza ten druhý, je pre nás jednoduchšie rešpektovať ho. A na to, aby sme toto dokázali, musíme sa držať starého učenia Zlatého pravidla: rob iným tak, akoby si bol oni.

Keď nás ľudia posudzujú, vychádza to výlučne z niečoho v ich vnútri a nemá to nijako nič do činenia s nami. Vychádza to zo všetkého, čo sa naučili až do tohto okamihu. Vychádza to z minulej bolesti, žiarlivosti, hanby, hnevu a strachu. Vychádza to z pošinutého vnímania, že akosi sú lepší, lebo robia veci inak alebo vidia veci z iného uhla pohľadu. Nemá to NIČ do činenia s nami a našimi rozhodnutiami, má to všetko do činenia s ich neschopnosťou rešpektovať život v jeho plnosti, bez ohľadu, či vyhovuje ich predstave.

Takže keď nás posudzovali, neberme toto posudzovanie osobne. Pripomeňme si len, že sme hrdinami svojho vlastného príbehu a každý iný človek je hlavným hrdinom svojho vlastného príbehu. Náš i ich príbeh bol vytvorený okolo udalostí života – náš okolo tých našich, ich okolo tých ich. Kým to, čo hovoria, neberieme osobne, neprikrmujeme svoje ego (teda pocit, že máme alebo nemáme pravdu) a neváľame sa v ukrivdení. Čokoľvek niekto hovorí, vychádza z jeho zásobárne spomienok a skúseností a aj keď sú jeho slová namierené na nás, hovorí vlastne o sebe, o svojich nevyriešených bolestiach alebo strachu.

Ďalej som s článkom nepokračovala, ale pripomína mi to moju šamanskú cestu z minulého týždňa, ako sa pri článku o tamariške rozpútal dosť vášnivý pingpong poukazovania na to-a-hento. Išla som sa porozprávať pôvodne s Gabrielom, ale keď už som bola v lesíku, poobzerala som sa, či tam nebude niekto na pokec. Odrazu som v trávičke zbadala zajaca. Začala som sa k nemu približovať a hovorila som mu, že sa ma nemusí báť, ale zajko sa nehýbal a len ma sledoval. Spýtala som sa, či sa ma nebojí. Povedal mi, že prečo by sa ma bál, veď mu nejdem ublížiť. Že jediný, kto sa bojí, som ja – bojím sa, že by sa ma mohol báť. 😉

Zakecali sme sa. Niekedy počas toho obrovsky narástol, že som sa mu nakoniec oprela o bok a sedela som tak a jeho ohromné uši sa týčili niekde nado mnou a ja som sa pohupovala s tým, ako on dýchal.

Pýtala som sa ho vtedy na tú situáciu. Vysvetlila som mu, že tá ženská je extrémne hlúpa. Povedal, že jemu to je jedno. Jemu je jedno, či je niekto múdry alebo hlúpy, pokiaľ mu nejde ublížiť. Keď som zostala zarazene civieť, len sa na mne zasmial. 🙂 Že preňho máme ona i ja rovnakú hodnotu, pretože inteligencia nie je to, podľa čoho on veci berie. On berie veci podľa toho, či ho ohrozujeme – a ak ho ani jedna neohrozujeme, sme uňho rovnako hodnotné.

Pre mňa s mojou fixáciou na inteligenciu to bola poriadna pecka, ale všetko, čo sa odvtedy dialo, bolo v tomto duchu… a tak to predýchavam a snažím sa otvoriť dostatočne na to, aby som to prijala. Že nesmiem ísť po krku každému hlasnému alebo posudzovačnému hlupákovi. Že svet tu nie je pre silnejších alebo inteligentnejších, ale pre prispôsobivejších – a že jedine odo mňa záleží, či sa prispôsobiť tomuto poznaniu dokážem. 🙂 (Mimochodom, to so silnými, inteligentnými a prispôsobivými je tiež citát z posledných pár dní. Keď sa starajú, tak sa starajú. 😛 )