Pobozkať Diabla

Helar Sun Belangelo 25 komentárov

gods gladiatorsTak sa dnes dostávam znova ku knižke God´s Gladiators od Stuarta Wildea. Nečíta sa mi dobre, on je “ufáň” a tých ja nemusím, ale sú tam pasáže, kedy cez jeho ufáňsku paranoiu hovorí čosi vyššie, múdrejšie – a vtedy to hovorí ku mne. Už som si našla algoritmus, ako na to, a zažila som zopár parádnych “prepleskov” 😉 …

1. O Obeti a Dobrom človeku

Začneme prvým, ktorý hovorí o “nacistoch”. Najprv sa mi pri jeho pohľade na nacistov začal otvárať nožík vo vrecku (=reagovalo zo mňa nepravé, naučené poznanie, že takto by sa nemalo a mali by sme brať ohľady na tých chudákov), ale potom som začala chápať. Aj keď obetiam nacizmu sa to možno nebude čítať dobre, ale beriem to ako dosť priamočiare vysvetlenie. Vychádza z toho, že “Boh” a “Diabol” nie sú samostatné entity, umiestnené niekde v časopriestore (v “Nebi” a v “Pekle”), ale že sú rozdistribuované po celom vesmíre a sú v každom z nás. Každý má svojho súkromného “Boha” a svojho súkromného “Diabla” a keby sa tieto čiastočky poskladali, tak dajú celú entitu.

Ako ľudia si to však neradi priznávame:

Všetci sa pretvarujeme. Tvárime sa, že nám záleží na záujmoch tých druhých. Tvárime sa, že sme veľkorysí. Predvádzame lásku, ale pritom nemilujeme zo srdca, ale z mysle. Tvárime sa, že sa staráme o iných a svet, pretože nám to dodáva na sebadôležitosti. Hráme sa na Dobrého človeka a pritom sme často k ostatným odporní. Všetcí tí, čo sú vnútri skutočne temní, sa tvária ako Dobrý človek. Keď niekedy stretnete Dobrého človeka, dávajte si obrovský pozor – príliš často sa za maskou Dobrého človeka skrýva vypasený kontrolór (=”Sudca”), manipulátor toho najhrubšieho zrna.

Boh v nás je slobodný, ale nie preto, že koná slobodu, ale preto, že je nekonečne schopný všetko umožniť. Nekontroluje; umožňuje. Preto sa nám niekedy zdá, že nespravodlivosť a zlo víťazia, ale musíme si uvedomiť, že Boh je sila, ktorá vytvára svet – vytvára situácie a možnosti v nich. Umožňuje. To, ako sa veci vyvinú, “Boha” nezaujíma. On/ona/ono sa v každom prípade dozvie niečo nové.

Boh už svojou prirodzenosťou nemôže byť kontrolór, akým je vaša myseľ; Boh musí umožňovať veciam, aby sa slobodne diali. Neexistuje vôľa Boha. Len výrastky toho, čo Boh je – láska. Bezvýhradná láska nás oslobodzuje a umožňuje nám konať. Umožňuje to bez osobnej kritiky alebo súdenia. Umožňuje to aj vtedy, ak to, čo sa deje, nie je osobný výber našej mysle.

Myseľ a jej identita, ego,  chce kontrolu a pozornosť. Myseľ miluje komplexnosť. To je spôsob, akým ťa kontroluje. Najhorší nacista na svete je naša myseľ. Nacisti z druhej svetovej vojny boli náš externalizovaný (=navonok premietnutý) a príšerne reálne zhmotnený tieň. Každá z obetí nacistov bola čiastočne zabitá svojím vlastným tieňom. Sme spútaní predstavami správneho a nesprávneho, dobrého a zlého. Potrebujeme “správne” a “nesprávne” na to, aby sme sa cítili ako niekto špeciálny. Ako obeť si predstavujeme, že máme svoje práva; ich poškodenie je potrebné vykompenzovať. Očakávame, že budeme stáť na piedestáli nášho ukrivdenia, špeciálni v očiach ostatných, ktorí s nami podľa možnosti budú súcitiť a budú nám radiť, ako sa vysporiadať s našou bolesťou.

Aby sme dosiahli svojho Boha, musíme najprv “pobozkať svojho Diabla” – naučiť sa bezpodmienečne milovať aj to menej príjemné v nás. Akceptovať to ako užitočné z hľadiska plánu, ktorý nepoznáme a netušíme.

Boží plán hovorí, že neexistuje boží plán.

No a pri “pobozkaní Diabla”, teda bezpodmienečnej láske k tomu negatívnemu, to u mňa zarezonovalo tak silno, že som vedela, že sa ide niečo riešiť. Ktorá situácia je taká, že treba pobozkať Diabla? Prvý sa mi okamžite nakotil ten spor s niekdajším Auríkom z roku 2009, o ktorom som myslela, že je už spracovaný, ale zrejme som nemala až takú úplnú pravdu 😉 . Potom sa vynorila ešte jedna, ktorá by ma dosť bolela, keby som sa tam mala vzdať svojej predstavy, ale zaťala som sa a povedala som si, že to neodsuniem na inokedy. Kineziologicky som si vytestovala, ktorá ma čaká na spracovanie – a bola to tá situácia z roku 2009. ( 😀 Spadol mi obrovský kameň zo srdca.)

Kto si to tak veľmi nepamätáte ako ja, tu je stručné zhrnutie: Aurík bol mládenec, ktorý na blogu minigrimi dostal status “spoluautor”. Nakazil ma svojím mladíckym elánom a vďaka nemu som sa začala rozvíjať obrovskou rýchlosťou a pustila som sa aj do oblastí, kam by som sama nešla. Zrejme to bolo podobné aj s ním – a potom sa v istom bode naše vnímania začali biť a ja som si začala priať, aby nebol spoluautor. Veci ako Area 51 a woodoo neboli celkom moje kafe, nebola som hepi z toho, že je to téma blogu, ale hlavne – čo si budeme hovoriť – prestal sa mi páčiť jeho štýl komunikácie s inými ľuďmi… Začala som striehnuť (a trochu manipulovať situácie) na príležitosť, ako zatiahnuť ručnú brzdu.

Keď som to urobila, dostala som od neho dosť sprostý osobný mail. Naštvalo ma, že si niekto ku mne dovolil taký tón, a zverejnila som ho.

Hehe, keď som sa v myšlienkach dostala až sem, už som sa rehotala na plné hrdlo. Prečo som to urobila? Čo ma viedlo k tomu, nevykašľať sa na sprostý mail jedného puberťáka a robiť z toho tretiu svetovú?

Niekto podliezol moje vysoké štandardy.

Moje. Snaha po výnimočnosti. Ja viem lepšie, ako by sa iní ľudia mali správať. 😉

A keď sa tak nesprávajú, urobím zo seba Obeť – “ako obeť si predstavujeme, že máme svoje práva; ich poškodenie je potrebné vykompenzovať. Očakávame, že budeme stáť na piedestáli nášho ukrivdenia, špeciálni v očiach ostatných, ktorí s nami podľa možnosti budú súcitiť a budú nám radiť, ako sa vysporiadať s našou bolesťou.”

A tak som sa postavila do roly Obete a zotrvávala som v nej oveľa dlhšie, ako som vlastne potrebovala. Okolo neho sa vytvoril tábor, ktorý sa postavil proti mne a ešte ma fixoval v roli Obete: “ohovorili ma z čiernej mágie”, “prenasledujú ma a prekrúcajú moje slová”, “obviňujú ma, že im zdravotne škodím” a ja neviem čo ešte…

Bolo poučné takto po rokoch sledovať, ako mechanizmus Obete prilieval olej na plamienok mojej výnimočnosti (lebo veď to len výnimočných ľudí obvinia z čiernej mágie) a znemožňoval mi zapodievať sa dôležitejšími vecami – napríklad takou prkotinkou ako moja duša. Udržiaval ma v stave “vypasený kontrolór”, jediný spravodlivý na celom svete.

Keď som sa dostala do tohto bodu, uvedomila som si, že situácia mala aj iný aspekt – aspekt “Dobrého človeka” so skutočne čiernou dušou. Nie u toho chlapca. U niekoho iného, kto sa navonok aj naďalej tváril ako môj kamarát, “držal mi stranu” a poza chrbát o mne šíril všelijaké výmysly. Zasa: prečo mi to vadilo? Nech si každý tliape, ako vie… Ale ja som bola Obeť jedného Dobrého človeka, jediná výnimočná som videla pod jeho masku a mala som nutkanie odhaliť jeho skutočnú tvár svetu…

Toto druhé poranenie bolo akési bolestivejšie a ťažšie sa mi spracovávalo. V podstate som sa k nemu vrátila (znova v roli Obete) ešte pri písaní Čiernej mágie ( 😉 )… a dnes si síce viem povedať, že som vďačná tomu človeku za skúsenosť, aké je byť v kontakte s “Dobrým človekom”, ale tohto Diabla zatiaľ ešte stále pobozkať nedokážem.

Čo s tým? Pustila som sa cestou, ktorú poznám najlepšie – začala som “Dobrého človeka” s hnusným vnútorným ksichtom hľadať v sebe. To je totiž jediný Diabol, ktorého potrebujem pobozkať. Dokonca som začala spochybňovať svoju integritu a začala sa pýtať, koľko z Melike mám v sebe ja sama… a nakoľko som Melike pre ostatných. Dokonca som sa v niektorých veciach nachádzala a začínala som hľadať uhol pohľadu, ktorý by to celé skĺbil… keď tu sa zhora natiahla ruka a preplieskala ma, že sa mám pustiť inou cestou.

🙂 Chvalabohu. Na toto poznanie asi ešte nie som nachystaná – alebo sa veci majú celkom ináč.

2. Ilúzia slobodnej vôle

Kapitola Obetí, vypasených kontrolórov, Dobrých ľudí a môjho poučenia je tým pádom za nami. A ide sa ďalej:

Predstava slobodnej vôle vyhovuje predstave nášho ega o tom, že sme výnimoční – posilňuje našu predstavu, že sme oddelení a individuálni. Slobodná vôľa nás nesie od jednej blbej voľby k druhej. Niekedy síce vyberie správne, ale väčšinou nám prináša len bolesť z obmedzení, potláčania niečoho, zmätku a nudy.

Povedzte ľuďom, že majú bojovať za svoju slobodnú vôľu, povedzte im, aké je to dôležité – a týmto spôsobom spojíte predstavu slobodnej vôle s ich aroganciou a potrebou identity, výnimočnosti.

Zmysel “správ” je taký, že sústavne po kvapkách priživujú váš strach tým, že vám predvádzajú situácie, ktoré nedokážete napraviť. Cieľom je vyvolať vo vás pocit bezmocnosti, predstavu, že niekto iný to celé riadi a že sa pred ním preto musíte skloniť.

Prvým krokom v božom pláne je vzdať sa kontroly.  Najprv sa potrebujeme prestať snažiť kontrolovať svoj vlastný život, potom postupne dáme túto slobodu aj iným.

No, aj tuto som nebola až taká hviezda jasná, ako by sa od vysoko osvietenej, prešedivelej letitej bytosti očakávalo 😛 … Pamätáte si ešte na naše spoločné meditácie za Gaiu? Kedy som pre iných “otvárala kanál” (ó, tá výnimočnosť! 😛 ), kedy som vyjednávala s anjelmi, že ideme zachraňovať Zem? 😕 Časy, kedy sa zakladali uzavreté skupinky, v ktorých už samotná účasť dodávala ľuďom pocit výnimočnosti (vlastne znova vzniká otázka, či ja nie som nejaký démonický geinvenisko, keď toto robím iným ľuďom 😉 ). Pozrela som sa na to spätne a pobozkala som aj tohto Diabla. 🙂 Už dávno som odovzdala kontrolu anjelom. Nemám slobodnú vôľu. Vždy, keď som ju uplatnila, tak som to prešpekulovala natoľko (“myseľ miluje komplexnosť”), že sa to obrátilo proti mne i systému. 🙂 Slobodná vôľa, máš môj prostredník.

3. Pocity, emócie a fyzické vnemy

Posledná časť tretej kapitoly je vlastne Wildeovo rozdelenie našich vnútorných vodítok, aby sme pochopili, že emócie nie sú spoľahlivé indikátory, hoci sú “reálne”, pretože ich skutočne cítime – lenže nie sú bezprostredná reakcia na podnet, ale niečo, do čoho sa zapojilo spracovávanie našou mysľou a naším egom.

Fyzické vnemy sú binárne elektrické signály, ktoré cestujú do vášho mozgu a indikujú, čo sa deje vo vašom prostredí – napríklad dotyk. Emócie sú reakcie v éterickom tele na predstavy vašej mysle. Všetky emócie sú umiestnené v éterickom tele. Ľudia ich vnímajú ako záležitosť srdca. Emócie nie sú skutočné informácie. Sú len výrastky nejakej predstavy, ktorú máte. Jediné, čo je skutočné, sú pocity. Pocity pochádzajú z vnútornej istoty. Pocity sú mimozmyslové vnemy (ESP).

Našťastie, v tejto oblasti som nepotrebovala bozkávať nijakých Diablov, pretože sa to kryje s mojím vnímaním a dávam si pozor na to, či konám z vnemu alebo z emócie. (Keď sa dá, všetko overujem – kineziologicky a potom ešte aj kyvadlom.) Jediný prehrešok diablovitého razenia je moje niekdajšie prekrstenie vytočených emócií na “som absolútne kľudná a racionálna”, ale to som odhalila už v minulosti a niečo som s tým robila, takže tuto sa zatiaľ tvárim ako macher. 🙂 (“Macher” je tiež sebadôležitosť. 😉 )

Takže toľko pre dnešok. Hasta nabudúce – to budem asi prekladať hodne, ale bolo to zaujímavé.

25 thoughts on “Pobozkať Diabla”

    • Už sme tu raz tú diskusiu niekde mali (neviem, kde presne, ale najskôr pri nejakom Ruizovi) a ktosi vtedy veľmi výstižne povedal, že iste sa emócia prejavuje ako fyzický pocit. Ale čo ju štartuje? To je to podstatné. Impulz “zvonka” (sorry, ale musím používať dualistický slovník, inak by som musela už len byť ticho) sa dostane “do systému” buď ako priamy fyzický vnem (“vnútorná istota”) alebo ako žrádlo pre myseľ s jej nánosom výchovy, tá zatočí kľukou, vyhodí úsudok a úsudok mysle vyhodí emóciu. Takto to je pochopiteľné aj pre mňa. Fyzický pocit je “first hand”, emócia je “second hand”, pretože je to už naša reakcia na nejakú našu predstavu o tom, čo daný impulz znamená.

      Takisto fyzická istota sa môže premietnuť na emóciu. Podstata je, čo bolo na začiatku – či vnútorné rezonovanie alebo predstava ega.

      Páči sa mi

      Odpovedať

      • Este jedna vec, ktora je podla mna zaujimava a tyka sa prave toho konania. Ak emociu prezivam, castokrat prave vtedy nekonam. Ak emociu potlacim, ta jej energia sa presunie prave do toho konania. Napriklad. Moj syn si rozbije hlavu. Som uplne kludna a okamzite konam: zastavit krvacanie, obliect, karticku poistenca, nalozit do auta, odviezt na pohotovost. Necitim nic. Na pohotovosti ho osetria, dojdeme domov a az potom ma riadne rozboli hlava. Emociu som potlacila, premietla do konania a vyplavila sa az potom ako bolest hlavy. Moze to byt ale aj tak ze si rozbije hlavu, ja sa roztrasiem, zacnem kricat a zmatene pobehovat, naplno prezivat. Konanie nulove. V tomto pripade vychadza efektivnejsie to potlacenie emocie. Dal by sa ale najst rovnaky priklad, ked by to vychadzalo inak. Co ja viem, dojdem domov, najdem muza v posteli s inou zenou. Mozem zacat prezivat, jacat, plakat, odpadnut hadzat veci. A mozem emociu potlacit, potichu zavriet dvere a na druhy den mu navarit kavu do ktorej som nasypala jed na mysi. Tak to asi by bolo efektivnejsie radsej prezivat ako konat. Tazko najst presny algoritmus, ale tendencia je podla mna jasna, cim viac prezivame, tym menej koname.

        Páči sa mi

      • Ja ti dosť dobre nerozumiem… Ak sa rozhodneš konať na základe emócie (=vo vývrtke), no tak budeš konať. Dosiahneš istý výsledok. Ak sa rozhodneš nekonať na základe emócie, tak nebudeš konať a dosiahneš iný výsledok. To nemá nič spoločné s tým, čo tú emóciu spustilo… A momentálne si nespomínam na nijakú emóciu, ktorú by nebol spustil môj vnútorný monológ. Možno iní ľudia fungujú inak, ale ja fungujem tak.

        Ak prídem domov a nájdem chlapa v posteli s inou ženskou, dostanem fyzický pocit “to sa mi nepáči”. Ale drámu (emóciu) z toho vyrobí až vnútorný monológ predstavami “ako mi toto mohol urobiť”, “venovala som mu najlepšie roky svojho života”, “ja som mu toľko dôverovala a on ma zradil”… všetko vyjadrenia, ktoré zo mňa robia poškodeného, “obeť”. Urobím scénu, hodím sa o zem, navarím kávu s arzenikom. Alebo vzdychnem, poviem “ak sa mi to nepáči, nemusím v tom zotrvať”, nebudem sa natískať do už aj tak preplnenej postele a pôjdem svojou cestou. V prvom prípade som riešila potrebu byť obeťou, v druhom som vyriešila situáciu, ktorá sa mi nepáčila.

        Vždy si pri takýchto situáciách spomeniem na Ramba, myslím, že Rambo III. Rambo vyslobodil svojho plukovníka zo zajatia a utekajú pred nepriateľom. Sú na nejakej náhornej planine, už sú takmer v bezpečí, keď tu odrazu za nimi vojská, okolo nich vojská, pred nimi priepasť a z nej sa vynárajú nepriateľské vrtuľníky… Plukovník sa pýta: “Čo teraz, Rambo?” A Rambo odpovedá: “No, obkľúčiť sa nám ich asi nepodarí.”

        Tomu hovorím držať sa situácie a nie emócie. 🙂

        Páči sa mi

      • aha tak to mame uplne inak. ja pod fyzickym pocitom rozumiem len uplne konkretnosti: tlak v oblasti hrudnika, slabost v rukach, zrychlene dychanie, steglenie v nose…atd…pocit “to sa mi nepaci” chapem len ako komentar nejakeho konkretneho pocitu, ktory (mozno) ostal nepovsimnuty. Ak emociu prezivam, t.j. vnimam pocity svojho tela, sledujem a umoznujem jeho reakcie, nemam cas premyslat a rozpravat si pribeh. Ak odmietnem pocity citit, mozem sa prestahovat pozornostou aj do myslienok a vtedy mi v hlave pojdu vnutorne monology, rozne formulacie, pribehy. A co sa tyka konania, tak, v priklade co si pouzila, tak to bolo vlastne tiez konanie na zaklade emocie (opustam priestor, opustam vztah, odchadzam). Aj toto konanie moze byt niekedy super a niekedy moze ist proti mojim zaujmom. Naopak, keby som ostala v prezivani, co ja viem, spustila prival slz, asi by uz neostala energia na konanie (v tomto pripade odchod). Neviem ci je to zrozumitelnejsie.

        Páči sa mi

      • No a čo takto pochopiť toho muža? 😀 Chudáčik nemal úž dve hodiny sex… potreboval na čas zmenu 😀 Musím sa upraviť, aby som bola príťažlivejšia hi hi hi 😀 Urobím mu dobrú kávičku a pridám sa k sexu a tak ho umoríme, že nebude mať chuť aspoň týždeň na inú 😀 Poprípade zavolám susedu na pomoc 😀 alebo pekného kamoša 😀
        Čo nepáči sa? Negatívne emócie vznikajú, lebo si myslíme, že ten druhý nie som ja a nevieme si ho predstaviť v pohode a mienime používať falošnú morálku kresťanstva a keď nám nevyhovuje pocit slobody iného a nevieme ho ovládnuť, tak vypeníme 😀 Prirodzenou vlastnosťou muža je získavať si hárem, aby sa jeho rod rozrastal ..u žien je to inak ..ale tiež hľadajú muža, ktorý ich zabezpečí a postará sa o rodinu. Doprajte a bude vám dopriate 😀 Taký je zákon.

        Páči sa mi

      • Cikitet, toto co si napisal je v mojom chapani tiez udrzanie pozornosti v hlave, t.j. energia ide do oblasti premyslania, nie prezivania a ani konania. Nevravim ze je to tak zo zasady zle. V podstate si vytvoril nejaky myslienkovy postup, ktory by ta mal presvedcit o tom co mas citit a co mas konat tak aby to bolo pre teba co najlepsie. Aby si chapal, neslo mi o hladanie “spravneho” postupu, snazila som sa len najst nejaku ilustraciu toho, ze ak dva krat pouzijem ten isty postu (povedzme konanie)niekedy to moze byt pre mna super a niekedy naopak. Asi to neviem celkom dobre vysvetlit 🙂

        Páči sa mi

      • Zo zákona postup nezmeníš … myšlienka tvorí … potom príde emócia, potom slovo, a napokon zhmotnenie. Problém je v tom, čo zhmotníme. Ak si muža predstavím v negatívnom, tak príde peklíčko 😀 Ale, ak si ho predstavím v pohode, aj počiatok sporu sa zmení na niečo pohodové. Ver mi, ty si tvorca toho, čo zažiješ. Myslíš na niekoho? Zavolá. 😀 Treba zmeniť myšlienku na šťastnô niečo 😀 Peter Pan. Treba sa naučiť udržať šťastnú myšlienku …negatívci hi hi hi 😛 😀

        Páči sa mi

      • no nemyslim si ja osobne ze tato postupnost je zakonita. teda konkretne myslienka – pocit. U maleho dietata je to presne opacne. najskor ma pocity, potom myslienky. Myslienky su v hlave, pocity v tele. Mozeme sa do istej miery rozhodovat, kam upriamime svoju pozornost. Vyhoda upriamenia pozornosti na telo podla mna tkvie v tom, ze telo akosi automaticky vie, co ma robit, ked sa citi neprijemne. ked viem citim ze sa mi podlamuju kolena, mozem si sadnut. A doverovat, ze to je presne to, co moje telo teraz potrebuje aby sa citilo lepsie. Tymto sposobom sa potom ani tej stastnej myslienky nemusim az tak “drzat” pride sama od seba. keby som kaslala na svoje telo a drzala sa len toho co hlava vymysli, moze sa mi stat ze budem myslet, myslet, furik vymyslim a budem ho muset tlacit 😀 Bars by som sa aj z celej sily drzala len pozitivnej myslienky, verim ze by nastal cas ked by som s velkou ulavou pozitivnu myslienku pustila nech si ide kam chce 🙂

        Páči sa mi

      • Všetci ľudia bez výnimky majú najprv pocit a až potom myšlienku. To dokladajú výskumy. Ľudské prežitie je také dôležité a myšlienkotvoriaci mozog je taký pomalý, že každý impulz sa na vstupe do systému rozdvojí a kým jedna časť ide do mysle a spracováva sa a vedie k tvorbe myšlienok a z nich potom emócií, vedie duplikát signálu priamo do limbického systému a premieňa sa na pocit tela/telesný vnem, ktorý nemá slová a preto je pre nás často zle postihnuteľný, najmä ak nie sme naučení počúvať intuíciu a “navigovať”.

        Takže len čo nám niečo dorazilo do mozgu (čo tiež nie je vždy ľahké, u každého tento orgán nájsť; už Lucie Bílá hovorila “tisíce myšlenek mi rotují hlavou a marně hledají mozek”), môžeme si byť sakramensky istí, že sme to už chvíľku na telesnej úrovni vedeli. Dokonca na tomto rozdvojení sa môžu zakladať niektoré deja-vu.

        Páči sa mi

    • Videl som malé dieťa, ktoré sa popálilo na radiatore, ruku tam držalo dovtedy, pokiaľ nedobehli rodičia a ruku mu neoslobodili, tak ako je to z myslením? 😀 Prečo sa bojovník učí bojovému umeniu dovtedy, až sú jeho pohyby rýchle a automatické? A prečo sú emócie nezlučiteľné s bojovým umením 😀 Aj to, čomu hovoríte limbický systém sa to musí naučiť. Je rýchlejší a ťažko sa učí ..preto bojovník karate hovorí, že problém je v hlave, ak niečo nedokáže. 😀 Sú tam vaše podvedomé myšlienky. ktoré utlmujú prácu limbi a tie riadia telo a vďaka ním ste chorý 😀 Je to síce oveľa komplikovanejšie, ale všetko zo všetkým súvisí 😀

      Páči sa mi

      Odpovedať

      • neviem, mas to nejak pomotane. V podstate ani neviem co sa vlastne pytas. Odpoved na otazku preco je bojove umenie nezlucitelne s emociami (teda s ich prezivanim ) tu vysvetlujem uz asi v troch prispevkoch, ostatnym otazkam tiez moc nerozumiem co sa pytas a co tym myslis, tak neviem…asi by som to uz nehala tak 🙂

        Páči sa mi

      • 🙂 Videla som malé dieťa, ktoré sa popálilo na ohni a okamžite odtiahlo ruku. 🙂 Všetko záleží od toho, na koho pozeráš.

        Keď sa učíš bojovému umeniu, buduješ automatizmus, aby si nemusel o pohyboch rozmýšľať, pretože myslenie je tak približne najpomalší proces v ľudskom organizme. (Okrem odpustenia.) A potom je, samozrejme, “problém v hlave”. A aj ten problém má ešte viaceré roviny. Sú ľudia s výkonným procesorom a tam niekedy spomalenie nespozoruješ, ale potom sú ľudia s veľmi nevýkonným procesorom a tí proste držia ruku na radiátore, až kým im neuhnije.

        Páči sa mi

      • …určité veci sa človek naučí až v určitom veku, lebo na svet prichádza s nedovyvinutou CNS. Je to chôdza, reč atd. a patrí sem aj rozpoznávanie pocitu pálenia a schopnosť ponaučiť sa z toho. Ten vek je definovaný , samozrejme aj tu sú individuálne odchýlky, lebo ľudia nie sú cez kopirák. Takže naozaj záleží na tom, na aké dieťa sa pozeráš. .Ale keď už to raz vieš, reakcia je potom veľmi rýchla, silná a potlačiť ju dokáže až množstvo vyplaveného adrenalínu napr. pri ohrození života. Horolezec, ktorý sa ocitne v núdzi, alebo zachraňujúci kolegu pustí lano, až keď sa mu naozaj veľmi dymí z ruky :o)

        …čo sa týka boj.umení, je fakt že tam buduješ automatizmus pohybov, ale to je myslím pri väčšine činností ( šoférovanie, hra na hud. nástroj, ale aj pre mňa nepochopiteľné štrikovanie :o))… ). Tu sa ale navyše musíš naučiť čítať úmysly protivníka a reagovať ešte skôr, ako on vykoná pohyb – keď chceš byť rýchlejší a úspešný. Ten úmysel sa prejavuje napr. emóciami a reakciou tela na ne ( zúženie zreničky = rôzne tie záblesky v očiach a všeličo iné ) a preto aj ty musíš ovládať svoje emócie, aby si nebol čitateľný. Otázka je či ich naozaj nemáš,alebo ich máš a len držíš poker face.

        …a čo sa v ktorej časti hlavy a v akom slede odohráva, nuž o tom by som si netrúfol vôbec polemizovať, to sa občas dá dokázať iba kombináciou špec. vyšetrení ako EEG, MR a pod. Len tak pre zaujímavosť , nedávno som videl dokument o človeku, ktorý v dvoch rokoch stratil zrak, napriek tomu v pohode korčuľoval a tvrdil, že vidí ušami. Keď ho potom podrobili vyšetreniu na magnetickej rezonancii, zistili, že pri prehrávaní zvukov sa mu naozaj aktivoval týlový mozgový lalok, ktorý je sídlom zraku :o)))

        Páči sa mi

      • Dobre 😀 tak to zjednoduším ..aj srdce má svoj mozog, ktorý sa učí, všetko je zhmotnená myšlienka, signál ide do mozgu, kde sa spracuje a následne príde povel na reakciu. a tomu spracovaniu sa vraví myšlienka. Ak je ten povel už naučený, tak sa vykoná automaticky ( reflexivne) ale ak nie je naučený, automaticky sa nekoná správny postup a je potom viac škody 😀 Dokonca aj v bruchu máte neuróny, ktoré sa učia hi hi hi 😀 Všetko všetučko máte naučené.. dokonca aj myslenie 😀 Začínate sa učiť už v brušku matky. 😀 Ak chcete niečo zmeniť, musíte uveriť, že to ide a že sa to dá 😀

        Páči sa mi

      • Čiki,

        keď píšeš “aj srdce má svoj mozog”, ktoré srdce máš na mysli? To fyzické, ktorého mozog sídli v hlave? Alebo nejaké iné, ktoré má “duplicitný” mozog?

        Páči sa mi

      • Vlastný mozog srdca a jeho nervový systém odovzdávajú sparne informácie do mozgu, vytvárajúc dvojsmerný komunikačný systém. Objasňovaním fyziológie mozgu v srdci neurológovia prinášajú aj dôkazy sily inteligencie srdca a jej vplyvu na naše rozhodovanie, zdravotné problémy, schopnosti našich detí učiť sa, vzťahy s rodinou, kvalitu celého nášho života.
        Signály vysielané zo srdca do mozgu pôsobia na veľa oblastí a funkcií tela. Mozog poslúcha príkazy vysielané srdcom a tieto príkazy môžu ovplyvňovať správanie sa danej osoby. Tieto dôležité objavy kalifornského inštitútu HeartMath sa stali základom ďalších výskumov inteligencie srdca a úlohy emócií v psychológii človeka a jeho myslení. 😀

        Páči sa mi

      • Nepochybujem o prepojení srdca a mozgu signálmi. Rovnako sú prepojené všetky ostatné orgány. Neviem, či to znamená, že aj pečeň má svoj mozog… a pankreas… a žlčník… a zaujímalo by ma, či to o mozgu srdca tvrdí ešte aj niekto iný, nie len HeartMath inštitút. 🙂

        Napríklad ja celkom pozitívne viem, že moja ľavá päta má svoju vlastnú hlavu, pretože robí niečo celkom iné, ako od nej veda, výskum, medicína i panička očakávajú. 😉

        Páči sa mi

  2. boh a diabol, jin a jang, + a -, hore a dolu, sever a juh, svetlo a tma, vysoké vibrácie a nízke vibrácie, láska a nenávisť, dobro a zlo, zima a teplo, hranaté a guľaté, mohol by som pokračovať do nekonečna…. a čo tvoj sused? Dočká sa splynutia? 😀 V znaku jin a jang sa energie zvláštne prelínajú. Merkabah (boží voz) má ženskú a mužskú energiu, ktorá je tiež zvláštne splynutá. Toto všetko splýva v jednote, kdesi uprostred, kde je život a rovnováha. To je zákon žitia a z jeho poznania, prichádza aj sloboda žitia a slobodná vôľa 😀 Keby nebolo tých rozdielov, nebol by pohyb, ani čas a ani myšlienka. Čím lepšie poznanie zákona, tým väčšia múdrosť a väčšia sloboda.. prečo? Lebo aj ten zákon žitia, je svojim spôsobom, vlastne obmedzujúci a podnecuje túžbu, po ešte väčšej slobode. No a diabla pobozkali už všetci aj boh 😀 Len málo kto si to uvedomuje, že bez diabla, by nebol ani boh. To všetko, nás učí rovnováhe v ktorej je aj rozhodnutie, vlastne zvolenie si polarity a uvedomenie si slobodnej vôle.. bez polarity, by ani vôľa, vlastne neexistovala 😀

    Páči sa mi

    Odpovedať

Povedz svoj názor