Diskusný klub sa mi už dvakrát nepodarilo otvoriť, takže to beriem ako pokyn, že ho treba presunúť do netu 🙂 . A tak dnes začínam témou, ktorú som mala nachystanú na prvé stretnutie. Je o ezoterickom princípe “energia nasleduje pozornosť” (ENP): naša energia vchádza do toho, na čo zameriame svoju pozornosť. Kam sme pozornosť zamerali, to posilníme. Čo si všímame (=zamerali sme pozornosť), to budeme zosilnene registrovať, akoby toho odrazu bolo okolo nás viac a viac. Čo hľadáme, to uvidíme vo všetkom, aj keby sme to všetko mali preinterpretovať tak, aby sme to v ňom mohli vidieť.
Na tom sa zakladajú dva princípy ezo-psychológie: “fake it till you make it” (predstieraj to tak dlho, až sa tým staneš) a samonapĺňajúce sa proroctvo.
Najprv to “fake it till you make it”. Keď sa niečím začneme intenzívnejšie zapodievať, začíname to vidieť vo všetkom. Ľahšie tomu uveríme. Stačí len ochota pripustiť to – a veci sa rozbehnú samospádom. Čím viac toho okolo seba vnímame, tým pravdepodobnejšie sa nám to zdá. Pozeráme na realitu, vyberáme z nej veci, ktoré sa nám hodia z pohľadu nášho záujmu, a z nich okolo seba konštruujeme virtuálnu realitu – náš príbeh.
Dá sa to použiť pri sebarozvoji. Mnohé metódy sú na prvý pohľad podivné – ale to nevadí. Stačí len začať. Fake it till you make it. Len čo oznámime podvedomiu, že náš záujem sa zameriava istým smerom (cez zosilnené skúmanie vecí z novej oblasti), zmení podvedomie nastavenie našich vstupných filtrov a postará sa, aby všetkými kanálmi k nám išlo viac podobných informácií. Podvedomie urobí to, čo mu záujem povie.
Má to však aj “temnú” stránku – samonapĺňajúce sa proroctvá. Keď niekoho nemáme radi, nemá šancu presvedčiť nás, že by sme ho radi mali mať. Všetko, čo urobí alebo neurobí, preinterpretovávame my tak, aby sme v tom našli potvrdenie našej pôvodnej nedôvery. A čím viac sa on snaží, tým väčšia je naša nedôvera, pretože svoju pozornosť sme zamerali na jeho nevyhovovanie alebo chyby a tak presne tohto vnímame viac. Sme úprimne presvedčení, že človeka vnímame správne. (Niekedy ho aj celkom úprimne – a hlavne verejne – obviníme z čiernej mágie... 😉 Sorry, bolo to príliš silné pokušenie. 😛 ) Všetko na ňom nám potvrdzuje naše vnímanie. Nie preto, že by taký skutočne bol, ale preto, že v našom príbehu iný byť vôbec nemôže.
V podstate vám nevravím nič nové. Rozoberali sme to tu sprava i zľava, zhora i zdola, spredu i zozadu (a možno aj diagonálne 😛 ). Ale moja otázka je:
Ak umerňovačom našej energie je naša pozornosť – čo je usmerňovačom našej pozornosti?
🙂 Otváram diskusný klub.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Usmerňovačom našej pozornosti je spojenie duše a mysle, čo nie je také automatické na dosiahnutie. Kým myseľ sa nechá ovplyvniť, duša má svoje vnímanie, ona nemyslí, ona vie. Takže ak sa naučím načúvať duši, mysli neostane iné, iba súhlasiť a vtedy sa vytvorí tok energie, ktorá usmerňuje pozornosť správnym smerom.
Páči sa miPáči sa mi
Skúsim preformulovať otázku: Čo rozhoduje o tom, na čo sa sústredíš?
Páči sa miPáči sa mi
Tak to je iné 🙂
Ja rozhodujem o tom, na čo sa sústredím.
Páči sa miPáči sa mi
Kto je to JA? Sú to myšlienky, čo mi napadnú(predpokladám, že nie som len moje telo – ja mu hovorím skafander, do ktorého sa navlieklo moje vedomie)? Vedomie = myšlienky, moja myseľ?
Páči sa miPáči sa mi
Moje vedomé JA, nie to, čo funguje automaticky, škatuľkuje a reaguje podľa vžitých vzorcov. To znamená, že si moje vedomé JA sadne do hľadiska a pozrie si výstup ako nezaujatý pozorovateľ.
Páči sa miPáči sa mi
Čiže moje podvedomie – moje nevedomé ja, už nie som v skutočnosti JA? Myslím tým napríklad svoje vnútorné dieťa, ktoré prevezme do rúk opraty v záťažových situáciách, kedy jednám automaticky (podľa prevzatých vzorov správania, ako hovorí Iskra)…
Páči sa miPáči sa mi
Otázka “Kto som?” je moja veľmi obľúbená
…ak sa zastaví aj posledná bežiaca myšlienka….a moje pozorovanie sa uvoľní na toľko, že takmer úplne stíchne do ničoho…už to nebudem Ja? 😀
…moje Ja vnímam ako obrovské (slnko, galaxiu, vesmír)…tajomné a mystické…vysokointeligentné (nad rámec môjho logického vnímania, ale srdce mu rozumie a nepotrebuje ho merať) a predsa často mlčiace-pozorujúce-ničnerobiace…slovami neopísateľné…”veľmi staré”, aj keď čas vlastne neexistuje a existuje len 1 moment, ten čo je práve Teraz….úžasne krásne 🙂
Páči sa miPáči sa mi
hmotu vydime tak ako ju vydime alebo sme s nou v kontakte tak ako sme s nou v kontakte
vdaka tomu ako ju dekoduje naša mysel.dokonca nie je možne dokazat že hmota existuje
pretože by sa musela vediet dotknut inej ale ona sa vie len velmi približit a byt vo vzajomnej interakcii s inou cez realne energeticke pole.hovorim o atomovej fyzike hmoty.
v skutočnosti existuju iba energeticke polia.ak prekoname problem vezby na materialne
vyobrazenie sveta čiže prestaneme byť zavisly na vzruchoch potom nas zrejme zaujima
už len podstata a to je svet energii.čim viac je bytost viazana vzruchovo teda na povrchnu tvarnost veci tim niššiu energiu vyžaruje.všetky činnosti a vysledky ktore diablovy šampioni vyzdvihuju ako pozitivne a vyžaduje to vela intelektualnej verbalnej vytrenovanosti su v skutočnosti absolutne nezaujimave pre bytost ktrora chce vybrovat
na vysokej urovni a byt žiarivym životom.to znamena mi sme duše a mame mysel a ked
si s našou myslou robi niekto čo len chce potom naša duša trpí vo svete v ktorom žijeme
prebieha manipulacia mysle šialenych obludnych rozmerov.
Páči sa miPáči sa mi
Čo to znamená vibrovať na vysokej úrovni ? Ako sa to prejavuje a dosahuje ? 😉
Tieto pojmy sú dosť nekonkrétne..
Hmota obklopuje každého a každý s ňou denno-denne pracuje. Takže kontaktu sa nevyhneme. Môžeme zmeniť postoj, motív akcie a tým zmeníme to, ako nás môže hmota emocionálne ovplyvňovať.
Naše osobné priority a hodnotový rebríček sú väčšinou relatívne a preto narážame na tažkosti, strach a problémy. Ak chceme dosiahnuť hocičo, musíme pre to niečo urobiť, nie len pozorovať. To znamená aktivitu, vôlu konať a pracovať s mysľou.
Aj napriek vedomosti že nie sme táto myseľ, ale vôla(život), ktorý ju vie usmernovať, často krát spadáme pod jej vládu a vytýčený smer ktorý udala, pretože to sú naše minulé skúsenosti, túžby a plány čo nám myseľ teraz pripomína. Je to neustály vnútorny džavot mysle s čím máme neustály kontakt, no vôľa živej bytosti znamená sloboda, schopnosť opustiť komfortnu zónu a objavovať nové, nepoznáne. Je na danej osobe či je spokojná tam kde je, alebo chce ďalej bádať, skúšať iné priority, hodnoty a pripútavať sa k iným veciam (To myslím robí každý kto si pokorne uvedomuje aj svoje slabšie stránky). Túžba stále zostáva, túžba je prirodzenosť živej bytosti, ovlyvňujeme len to, po čom túžime a či sme schopný s tým pracovať, vynakladať mentálne úsilie.
Zväčša na začiatku je to tak, že naše vyššie “zatiaľ len teoretické hodnoty” a priority odkladáme bokom keď myseľ zavelí opačne, (pre osobný komfort) vtedy sme jej sluhom. Čistý charakter ktorý vie, ako sa zachovať v daných situáciach sa buduje sebakontrolou, cvikom a odpútanosťou. Odpútanosť neznamená nečinnosť, lenivosť ale činnosť ktorá je zbavená túžby po užívaní si výsledku akcie. S túžbou a pripútanosťou po výsledku akcie prichádza totiž aj emocionálny strach ktorý vzniká pretože máme určitú predstavu o svete, ktorá keď nevyhovie tak príde sklamanie. Činnosť riadena vôlou a úsilím ktorá nie je v rozpore so svetom, ale naopak je robená pre dobro všetkých a je zbavená sebeckej mentality prináša vnútorný pokoj. Či v takejto činnosti uspejeme alebo zlyháme, nie sme tým rozrušený, pretože motív bol čistý. Ak toto rozumieme ako “vibrovanie na vyššej úrovni” tak to znamená prospešnú činnosť neovplyvnenú štastím, neštastím, úspechom či neúspechom, konanú s povinnosti a zodpovednosti k správnym prioritám, hodnotám.. Každý disponuje niečím čo môže využiť pre dobro všetkých a u každej osoby to je rozdielne. Ide teda o súhru, kde je každá osoba prospešná pre celok a celok pre každú osobu individuálne.
Páči sa miPáči sa mi
Poznám 2 ovládače pozornosti (to neznamená, že ich nie je viac, resp. že to čo píšem je pravda aj pre niekoho iného 😀 )
1. nevedeomé
2. vedomé
Nevedomé, pracujú ako automaty a tie čo poznám ja, sú všetky pôvodom z vonka a ja som ich prevzal, lebo som si myslel, že Ja som oni. Omyl sa mi prihodil vo vyhodnocovaní, keď som mylne predpokladal, že rozhodcom je myseľ 😀
Vedomé ovládače som si uvedomil v momente, keď som sa rozhodol pokúsiť nechať trošku priestoru na rozhodovanie môjmu “srdcu” (moja cesta – ostatné fungujú pravdepodobne inak 🙂 ). Čím viac som sa snažil vedome (tu a teraz) zaoberať svojou pozornosťou, tým viac prevzatých vzorcov som zrazu začal objavovať a tým viac sa moja pozornosť začala meniť na moju pozornosť, ktorú som mal vo veku 5 rokov, alebo tak nejak. Radosť so samotného pozorovania – vedomého usmerňovania pozornosti – riešenie/zaoberanie sa tým, čo sa deje teraz….milujem tento stav môjho bytia 🙂
Páči sa miPáči sa mi
S tým by som sa vedela stotožniť. Aj keď na to používam iné slová. Jednoducho, mala by som sa zobudiť, prevziať riadenie a vedome pozorovať situácie ako divák, nie ako aktér.
Páči sa miPáči sa mi
Takže ak to chápem správne, hovoríš, že máme nejaké “prednastavenia”, ktoré sú vedomé alebo nevedomé – a že tie ovládajú našu pozornosť?
Páči sa miPáči sa mi
Ak je to otázka na mňa, tak odpoviem 🙂
Myslím si, že myseľ má tendenciu zjednodušiť výber a riešenia tým, že použije všetky prevzaté a vovychované matrice, či prednastavenia. Presvedčí nás, že ak to už fungovalo predtým, tak to bude fungovať aj teraz. Problém je v tom, že myseľ nemá zručnosť tvoriť nové veci, iba z existujúcich prvkov poskladá iný obrazec. Vtedy o pozornosti nemôže byť ani reči. Konáme ako zombie. Ak zapojíme pozornosť, vtedy zabúdame na vzorce a pozeráme sa na situáciu očami nestranného pozorovateľa. Nerobíme predpoklady a zahodíme očakávania, nedávame veciam prílišnú dôležitosť.
Páči sa miPáči sa mi
Snažila som sa parafrázovať Iskru. 🙂 Ale nerozumiem, ako to myslíš s tou pozornosťou a zombie. Vnímame predsa len to, čomu venujeme pozornosť (=čo sa naše filtre rozhodli k nám prepustiť, lebo sme ich tak nastavili). Je jedno, či z autopilota alebo vedome, ale keby daná vec nemala našu pozornosť, tak pre nás neexistuje. Moja úvaha.
Páči sa miPáči sa mi
Ak umerňovačom našej energie je naša pozornosť – čo je usmerňovačom našej pozornosti?
MY
A tým pádom aj naše minulé činnosti (karma), miera našej nteligencie, svedomie (Nadduša), minulé ale aj súčasne túžby a skúsenosti.
Páči sa miPáči sa mi
Kto je “my”? Presne túto otázku už dnes položila Mirka vyššie… Skús opísať, ako to cítiš ty.
Páči sa miPáči sa mi
Ja, Ty a všetky ostastné individuálne živé bytosti 😉
Páči sa miPáči sa mi
OK – a čo je “ja”? 🙂 Ego? Duša? Myseľ? Srdce? Žalúdok…? (=dnes som ešte nejedla)
Páči sa miPáči sa mi
“Ja” znamená večná duša. Čiže žiadne dočasné materiálne telo, myseľ, inteligencia ani emócie. To všetko sú len vonkajšie obaly duše.
To ale neznamená, že ako osoby nemáme pôvodne telo, myseľ, inteligenciu, emócie a túžby. Akurát kým prebývame v tomto dočasnom tele, tak sú tieto prirodzené sklony živej bytosti väčšinou prekryté hmotou a falošným egom ktoré znamená, že sa stotožnujeme s týmto dočasným telom.
Príklad so skafandrom alebo hrou je dosť výstižný. Ak hráme človeče nezlob sa, naše túžby, emócie a inteligencia sú na tú dobu hrania stotožnené s odohrávaním tejto hry. Ten kto si ale aj počas tejto hry uvedomuje, že nie je panáčikom na doske.. nie je pod vplyvom falošného ega, ale uvedomuje si, že je večná duchovná bytosť a preto je jeho jednanie, myseľ, a inteligencia oslobodená od vplyvu ilúzie a duality.
Páči sa miPáči sa mi
Ak usmerňovačom našej energie je naša pozornosť – čo je usmerňovačom našej pozornosti?
Usmerňovačom mojej pozornosti som ja.
Podľa toho, v akom stave uvedomenia (vedomia) som, konám (koná moje ja) buď uvedomene (vedome), alebo nevedome (automaticky, na základe nejakých naučených vzorcov, presvedčení, atď.). Preto je zaujímavé uvedomiť si, kde je moja pozornosť po celý deň a kam teda smeruje moja energia.
Páči sa miPáči sa mi
Toto je pre mňa zatiaľ najzrozumiteľnejšie vysvetlenie, ďakujem Tinka. I keď asi všetci(Tinka, Jarah, Groover i Iskra) hovoríte to isté, len každý svojimi slovami…
Páči sa miPáči sa mi
Podla mna je to MYSLIENKA. Idea je zarodkom POZORNOSTI. V momente, ako na nieco prideme, zacne sa rodit smer, ktorym sa bude uberat nas zivot, idea zacne pritahovat nasu pozornost.
Páči sa miPáči sa mi
Skus si poztiet na yutoube Ivanka Adamcova-St.Krecany-5.cast od 7,20min. len tak mi prislo, ked som sem nazrela a uzrela tu otazku ?¿ pozdravujem 😉
Páči sa miPáči sa mi
Ver, že existujú ľudia, ktorí majú dar vidieť za obal. A keď takýto človek povie, že za pekným obalom je len čierne spráchnivelé čosi; ver, že je to tak. Tí ľudia za to nemôžu, že je to tak..
Páči sa miPáči sa mi
existujú …sú…každý je…stačí veriť sám sebe 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Pozornosť nasleduje energia … už je vám to jasné? 😀
Páči sa miPáči sa mi
ja som duša a mam mysel.vyhradzujem si pravo dane stvoritelom na čistu a jasnu mysel kto ku mne pristupi s usmevom
a podava mi ruku ale chce zmenit moju schopnost spravne dekodovat realitu.teda chce aby som ju viazal na povrchnu tvarnost veci je
bytost ktora chce aby som sa ja Duša trápil.Zo všetkych sil venujem pozornost podstate a to je svety energii.
Páči sa miPáči sa mi
Usmerňovačom našej pozornosti je podľa všetkého zámer … A podľa rozsahu nášho stupňa vývoja je ním stále viac a viac náš vlastný zámer.
Páči sa miPáči sa mi
Skús aspoň hrubo vymedziť, čo je pre teba “zámer”, prosím.
Páči sa miPáči sa mi
Nik to si napisal exkluzivne 🙂
Páči sa miPáči sa mi
🙂
@ sun
Zámer – záleží, akým spôsobom ho chceš vnímať. Ja by som použil trojkombináciu, že je to vôľa/pozornosť/energia. To by matematickou logikou, ktorá sa však nedá použiť, po odčítaní energie a pozornosti dalo samotnú vôľu. Keď však ostaneš len pri matematike, stále ti bude niečo unikať … 😉
Mark Cloudfoot k tomu niekde povedal, že vôľa je v istej rovine príkazom nekonečna (v nás) a zámer je jej naplnením. Je to podľa neho spôsob, ako sa stávame spolutvorcami. A nezáleží, či sa riadiš príkazmi vôle alebo uskutočňovaním zámeru, dôležité je sledovať proces tvorenia od začiatku až do konca a úplne mu porozumieť.
Z praktického hľadiska by som zámer nazval spôsobom, ako si posúvať bod spojenia, ktorý nám spája vnímanie (pozornosť) a k jeho posunu je potrebná energia. Takže tu máš celý trojlístok v poprehadzovanom garde 🙂 😀 , ale ono to nie sú tri zložky ale len jedna, iba kvôli mentálnemu porozumeniu je to rozdelené. (Ako keby si Slnko opisovala ako spojenie gule, zlatej farby a tepla … 😀 .)
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Ďakujem. Išlo mi o to, že som ako usmerňovač pozornosti vnímala čiastočne vôľu a čiastočne naše programy a bola som zvedavá, nakoľko sa to kryje s tvojím “zámerom”. Ja som majiteľ BBV (=besnej bosoráckej vôle 😉 ) a tak môj zámer je asi výlučne len tá vôľa. Bez matiky a logiky. Já su blond. 😉
Páči sa miPáči sa mi
Hm, poviem to ešte inak, hoci blond beriem … 🙂
Vôľa je niečo ako ohnivá zložka zámeru. Zamer je však kombináciou viacerých vecí, vrátane vôle. Ak sa posunieš len do vôle, zúžiš podstatne svoje vnímanie a pozornosť (napríklad vodný a vzdušný aspekt – pocit a intelekt), vrátane vnímania svojej energie (to by mohol byť napr. zemský aspekt – telo).
Teraz čo sa asi deje – BBV si fičí svojou cestou, vnímanie a pozornosť klesajú nižšie a nižšie, benzín v podobe energie z tela ubúda. Výsledkom je zámer, ktorého ciele neudáva vlastná pozornosť a vnímanie (sú potlačené a niekde dole), ktorého energia kolíše hore a dole keďže si prestaneme vnímať telo a tak vôľová zložka (BBV) nevie určiť rozdiel v tom, či plní svoj vlastný zámer (nevníma svoje podnety), alebo cudzí a tak sa naučí, že na svoju činnosť je musí stačiť len potvrdenie, či má alebo nemá dosť energie.
No a potom sa vlastný zámer stotožnený s vôľou opiera len o to, čo nám dodáva energiu do tela (jedlo, peniaze, sex, rodičia, deti …) a čo nie, prípadne sa snaží zmanipulovať seba a okolie tak, aby energiu dostal. Povedané tak nejako v skratke, ale preto k tomu celému povedal Mark (čo som si teraz uvedomil 😉 ), že je potrebné pochopiť celý proces tvorenia ktorého je zámer súčasťou, nie len niektoré jeho zložky. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Neviem, Nik. Beriem to s tým, že pri BBV sú emócie potlačené a niekedy (ale len niekedy) aj intelekt – keď mi pindá, že niečo nie je možné. Už sme videli toľko nemožných vecí, že jeho pindy beriem s rezervou, ale keď sa pustí analyzovať a prirovnávať a extrapolovať, tak jo sakramensky dávam pozor! Ja som od prírody “hlavová”, takže od intelektu neustupujem, len akceptujem to, že pracuje v oblasti, o ktorej nemá šajnu, hoci sa tvári inak. Vtedy sa pýtam anjelských a keby to, čo hovorili, sa aj priamo bilo s mojím poznaním, ide sa podľa nich. Ak povedia, že mám skočiť z mrakodrapu, tak skočím. Ich problém; oni ma potom budú musieť pozametať.
S emóciami je to iné. Tie keď sa dostanú do cesty a neviem ich nijako do toho zámeru zahrnúť, tak proste majú smolu. BBV znamená “aj keby to mal byť môj koniec”.
Na telo dám. Telo je môj “receptor”, náhradné “oči” a “uši” pre mimofyzickú realitu; bez neho sa nepohnem. Trochu ho utláčam, ale len trochu. Ak BBV naráža na limity tela, hľadá sa iné riešenie, vedľajšie cestičky, čokoľvek… ale cieľom sa nehýbe ani o milimeter. Cieľ bol nastavený “aj keby to mal byť môj koniec”. 🙂 Ten mi dodáva energiu; nepotrebujem ju odinakiaľ. Ak mám zakolísania, tak po čase si fyzicky oddýchnem, cielik na mňa zamáva a ide sa ďalej. Z toho bodu, kde práve som. Je to, ako keby som bola oboje súčasne – sebou samou i svojím cieľom a medzi týmito dvoma existoval neuveriteľný ťah, príťažlivá sila, ktorá stojí za všetkým, čo si myslíš, cítiš, robíš. Total alignment. Keď nemáš energiu, nemáš energiu. Len čo ju začneš mať, nemáš na výber, ktorým smerom sa pohneš. Jediné, o čo sa potrebujem starať, je tá energia. To dosahujem tým, že zoškrtávam emócie. Povedala som – majú smolu… 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Energia nasleduje pozornosť a pozornosť nasleduje energiu.. takto by mi to sedelo 🙂
no energie nemajú zámer, ale iba existujú. Zámer (rozhodnutie) je vytváraný ľudskou mysľou, takže sme to my ktorí usmerňujeme tú pozornosť… My sme vedomá energia, ktorá tu na Zemi vníma hlavne tú hmotnú časť reality, no sme multidimenzionálne bytosti a keď sa zbavíme obmedzenia našej pevnej formy, vedomie sa nám rozšíri a dokážeme vnímať aj iné reality (ako počas meditácie).
Myslím, že dôležitý je ten zámer, aby nastal pohyb a energia sa začala niekam uberať.
Páči sa miPáči sa mi
Ja by som dal kľudne medzi výrazy usmerňovač a zámer rovnítko ( a možno niekoho napadne ešte iné, výstižnejšie slovo, ale bude to furt o tom istom ) Ovšem omnoho dôležitejší, než zámer je podľa mňa stav nášho vedomia – to na akej úrovni momentálne vibrujeme. To je podľa mňa faktor, ktorý rozhodne o tom, ktorým smerom a za akým cieľom sa energia vydá ( a pochopiteľne s akými následkami pre mňa aj pre moje okolie )
teraz mi tak čosi trklo, že či by nemohla byť emócia tým slovíčkom, tým usmerňovačom, tým niečim, čo v nás akosi vykondenzuje a my tým smerom usmerníme ( zameriame) pozornosť. A zasa sa mi potvrdzuje , že kľúčový je stav nášho vedomia, pretože pri vysokom stupni uvedomenia máme svoje emócie pod kontrolou, kdežto pri nízkom naopak emócie zametajú s nami a výsledkom takýchto tokov (energie ) sú často potoky (sĺz).
No, pekne som si to tu vykreslil, som spokojný, môžem ísť spať :o))
Páči sa miPáči sa mi
🙂
Páči sa miPáči sa mi
tak napriklad mojim zamerom nie je mat emocie nejak zvlast pod kontrolou 😀
Páči sa miPáči sa mi
matrioshka,
nie je cieľom emócie nevyjadriť ( hlavne u žien podobný stav znamená stratu príťažlivosti ), ale je rozdiel emóciu vyjadriť tancom, alebo zvukmi vysokej frekvencie so sprievodom rozbíjajúceho sa riadu :o))))
Páči sa miPáči sa mi
Jool, ved o to ide ze je to ine a oboje ma svoje caro, nerada by som sa vzdala ani jednej z tychto moznosti, len preto ze…preco vlastne? 😀
Páči sa miPáči sa mi
môžem dopovedať za teba ?
len preto, že…prvým spôsobom získam publikum na svoju stranu ( a odmenou mi bude pochopenie, satisfakcia , potlesk ),
kdežto pri druhom sa mi publikum rozuteká a nikdy viac sa nevráti :o))))
Páči sa miPáči sa mi
aaale kdezeeee 😀
Páči sa miPáči sa mi
Jožko,
idem na to logikou 😉 a trochu mi to škrípe. Páčilo by sa mi povedať, že emócie sú usmerňovačom pozornosti, pretože keď ich máme, tak rozhodne usmerňovačom sú. Ale ak ich máme “pod kontrolou” (teda ovládame ich niečím vyšším), to neznačí, že nemáme pozornosť, ale že kontrolu/usmerňovanie preberá to “niečo vyššie”. A to by ma zaujímalo, čo to je… Vlastne, tuším. Už len to slovo “kontrola”… Nebavíme sa tu o vôli človeka? Lenže… produktom čoho je vôľa človeka? Nik vyššie hovorí, že je to “božská iskra” v nás – Iskierka preminie. 😉 Ja neviem. Moja vôľa sa už párkrát zrazila s vyššou vôľou a nedopadlo to pre ňu najlepšie, takže aj tá vôľa je asi nejako závislá od vibračného stavu, ako to hovoríš. Toltékovia, pokiaľ viem, s vibračnými stavmi nepracujú. Ale ja tiež neviem všetko. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
fúha, normálne ma žmýkaš, ale to je dobré :o), skúsim aj ja s logikou, dúfam, že sa nezamotám, asi si začnem kresliť schémy po stenách :o)
Takže, každodenný život prináša situácie, ktoré musíš riešiť, aby si prežila, ale aj také , ktoré riešiť bezprostredne nemusíš, ale akosi v tebe rezonujú, nútia ťa vysporiadať sa s nimi, niekam tie javy začleniť, zaškatuľkovať a pod. Toto je práca mysle. Reakciou tela na myseľ sú emócie. Emócia je súbor pocitov na telesnej úrovni. ( ty si to v debate o pavúkoch vyjadrila pekným výrazom “plný program” :o)). So situáciou môžme rezonovať pozitívne ( nemáme problém sa stotožniť, zodpovedá nášmu poznaniu, hodnotovému rebríčku, atd. )- vtedy sa dostaví radostná emócia = príjemné pocity na telesnej úrovni. Toto podľa mňa výrazne neriešime, vtedy si to užívame – človek je raz taký, že dobré vníma ako samozrejmosť. Alebo riešime situáciu opačnú – výsledkom je negatívna emócia=viac/menej vyjadrený program na úrovni telesných pocitov. Na túto zlú situáciu by sme asi najradšej zabudli, vytesnili ju zo svojej mysle ( lebo však to je najjednoduchšie – špina zametená pod koberec prestáva byť špinou :o)), a aj sa nám to často dočasne darí, ale furt tu sú tie pocity, tie rôzne šteklenia, zvierania dutín a uvolňovania zvieračov, ktoré nám tvrdošíjne pripomínajú, že niečo sme nedoriešili, resp. že to opakovane robíme zle. Takže tieto negatívne emócie nás nútia USMERNIŤ (ZAMERAŤ ) pozornosť a podľa stavu nášho vedomia ( uvedomenia ) vyslať energiu patričnej kvality, a takú istú, možno znásobenú dostaneme od vesmíru späť. A to sa opakuje dovtedy ( povestná červená niť v množstve ľudských osudov vrátane môjho), dokiaľ sa nevyškriabeme na takú úroveň poznania a uvedomenia, že problém prestane byť problémom, pretavíme ho do neodsudzovania,pochopenia, zhovievavosti atd. Odmenou nám bude pocit pokoja,radosti, súnaležitosti s celým Univerzom až do chvíle, keď si jedného dňa všimneme ono dôverne známe mravenčenie pri korienkoch vlasov, návaly tepla, zvieranie dutín a my si uvedomíme, že ešte stále sme na ceste ( ešte stále je dosť toho, čo na nás pod kobercom čaká :o)), a ten trón na ktorý sme na okamih usadli , je stále kurevsky ďaleko…HOWG !!!…:o)))
Páči sa miPáči sa mi
…a v kontexte toho, čo som si tu pred chvíľou vymodeloval som si prihrievajúc segedínsky guláš uvedomil, že sa mi zjavila aj odpoveď na otázku z inej diskusie : ” Je strach brzda, alebo pohonič ?” . Takto mi to teraz dáva zmysel , že pohonič, lebo strach = negatívna emócia = súbor nepríjemných pocitov na úrovni tela, nás opakovane núti ( zameriava našu pozornosť ) na problém, až kým ho vo svojom vnútri nevyriešime. Odtiaľ sa zrejme berie aj to, pre mňa roky nepochopiteľné, zdanlivo obsedantné nutkanie ľudí sledovať horory, aj keď vedia, že potom sa budú báť ísť v noci na záchod ( napr. arachnofobici a filmy o pavúkoch :o))))
Páči sa miPáči sa mi
Vrrr… Nie je možné, že človek s nameraným oficiálnym IQ 74 je jediný, kto sa tu pridŕža logiky 👿 ! 😀 Môj problém číslo jedna je, že tie emócie sú tiež dvojaké – skutočné reakcie tela a umelo mysľou vyvolané reakcie ega. Môj problém číslo dva je, že emócie sú reakcia na niečo. Ale ak sú reakcia na niečo, čo zachytila naša pozornosť, tak nemôžu byť tým, čo tú pozornosť primárne riadi. Majú schopnosť zameriavať pozornosť, ale musí tam byť ešte niečo iné, neemotívne… pretože si všímame aj veci, ktoré v nás nijakú emóciu nevyvolávajú. Všímam si burinu medzi dlaždicami na ceste, ale nič mi nerobí. Takže vtedy emócie zjavne spia a riadi niečo iné.
Ale nebolo to márne – spomenula som si, ako toltékovia opisujú čloceka. Zväzor energetických vlákien, zlepený dohromady úmyslom. Ten úmysel nebude náš… To by mohla byť tá “božská iskra” (Iskierkovi sa čká 😛 ). Tie vlákna sú zasa “akaša”, teda knižnice situácií, ktoré sa im udiali alebo udejú. A potom je tu ešte pozícia nášho kotviaceho bodu, ktorá nám umožňuje vnímať istý výsek sveta. Všetko toto dohromady tvorí našu “vibráciu”. A tá osobná vibrácia by mohla byť presne to izé, ktoré určuje, na čo sa zameria naša pozornosť… či?
(Závidím ti segedín. Ja som si urobila nekonečne dobrú čínu a odvtedy snorím, čo by som ešte zobla… 😦 )
Páči sa miPáči sa mi
Nuž skúsim si to ešte raz trochu rozmotať a následne znovu učesať :
-emócia je reakcia tela na myseľ, ktorá sa na úrovni tela prejavuje ako súbor našich pocitov ( plus súbor exaktne zmerateľných markerov – princíp využíva detektor lži , ale napríklad aj šelma, ktorá podľa toho ako páchneme vycítí- nie obrazne , ale doslova – aká emócia nás ovláda. V momente, že je to strach automaticky nás detekuje ako korisť )
– emócie nie sú dvojaké, dvojaké sú podnety, ktorými sa zaoberá myseľ ( jedny sú konkrétne, druhé virtuálne, ale z obidvoch ti môže byť rovnako zle- viď pavúk na stene a pavúk v telke – sorry, že takto pred spaním :o))
– za mysľou vždy hľadaj ego, myseľ je nástroj ega, ego potrebuje myslieť = analyzovať minulosť a na základe v minulosti získaných, alebo zdielaných zážitkov vytvárať scénare pre budúcnosť, prevážne katastrofické, pretože ego sa neustále cíti ohrozené – to je jeho účel, na to tu je. Na rozdiel od ega vedomie myslieť nepotrebuje , vedomie VIE.
-emócia neriadi pozornosť, to je ako keby si povedala, že udica riadi kapra. Ona neriadi – ona vábi, dráždi, priťahuje. A ako som už zmienil, pozitívnu emóciu nerozoberáme, neriešime, rochníme a lebedíme si v nej – tak je nám dobre. Na rozdiel od toho tá negatívna nás upozorňuje , že niečo je zlé a aj keď sa nám v tom nechce nimrať a najradšej by sme to zamietli pod koberec, ten súbor nepríjemných pocitov tu stále je, resp. sa nečakane vynára, dráždi, vábi, priťahuje ( USMERŇUJE, ZAMERIAVA ) našu pozornosť, následkom čoho vzniká spomínaný energetický kolotoč.
– to, že si si všimla burinu medzi dlaždicami a je ti ľahostajná = nie si na nej emocionálne zainteresovaná = nepriťahuje tvoju pozornosť a ty sa na tom ďalej žiadnym energetickým spôsobom nezúčastňuješ. Všimnúť si a zamerať pozornosť je podľa mňa podstatný, kvalitatívny rozdiel. V priebehu dňa si všimnem mnoho ľudí ( pôvodne som chcel napísať žien ), ale iba občas spozorniem :o))))
Toľko k tvojmu prvému odstavcu, čo sa týka druhého, tak po tejto stránke som dosť nedovzdelaný. Na toto reagovať nedokážem…..čo vo mne vyvoláva negatívnu emóciu manifestujúcu sa ako súbor nepríjemných pocitov, ktoré napriek pokročilej nočnej hodine priťahujú moju pozornosť a nútia tak moju bytosť nastúpiť na energetický kolotoč. Dúfam, že vesmír ma odmení tvojou trpezlivosťou a pomocou na tomto poli bádania a ja ťa za to niekedy zavolám na segedín :o))))
Páči sa miPáči sa mi
inak takmer vsetko ma svoj emocionalny obsah, moze byt aj podvedomy
Páči sa miPáči sa mi
matrioshka,
pokiaľ hodnotím veci , ktoré sa dotýkajú mňa, tak áno. Ale v priebehu dňa si všimnem ( zaregistrujú to moje zmyslové orgány ) mnohonásobne viac toho, čo, sa bezprostredne neviaže k mojej existencii a tomu sa ďalej nevenujem. Dokonca sa uvádza ,že oveľa viac než 90% z toho, čo zaregistrujú tvoje zmysly zabudneš,je ti to nanič a inak by to možno mozog ani nezvládol. Výnimku tvoria napr. autisti, ktorí sa stávajú chodiacimi encyklopédiami údajov, ale nevedia ich už ďalej prakticky využiť. Skús si len predstaviť, že by si si pamätala všetky zvuky za jeden deň, alebo údaje zo senzorov, čo ti hlásia polohu tela, alebo všetky tváre, ktoré si zaregistrovala zrakom iba za jeden deň. A toto všetko bez toho, aby sme si to uvedomovali neustále triedi náš mozog – ktorý vnímame ako myseľ resp. naše ego. Ako tie filtre fungujú konkrétne to pochopiteľne netuším a poriadne asi nikto :o), ale okrem nadšencov z Eprakone sa tým zaoberajú neurológovia, molekulárny biológovia, psychiatri a ďalší.
Ale pokiaľ sa budeme zaoberať tým, čo má vzťah k nám ( lebo to tak vyhodnotila naša myseľ – naše ego) a priradila tomu emocionálny náboj, aby nás na to na telesnej úrovni prostredníctvom pocitov upozornil, tak platí to, čo si povedala. A možno , že v tomto prípade tu hrá rolu ešte ďalší faktor, niečo ako intenzita emócie, ktorá by mohla rozhodovať o tom, v akom poradí veci riešime, alebo niečo ako emocionálny prah citlivosti, ktorý rozhoduje , či to vôbec začneme riešiť, ale to ma len tak teraz napadlo, zdá sa mi ,že to má logiku, ale či to tak je ?
Páči sa miPáči sa mi
ja som nepisala o pamati, ale o emociach. to ze si niektore emocie neuvedomujes, neznamena ze ich neprezivas. Vies napriklad o tom ze ked sa kuknes na cervenu farbu, o trosku sa ti zvysuje tep? a sposobuje niektore fyziologicke pochody, ktore zodpovedaju istej emocii? urcite si to neuvedomujes, takze ani nemas co zabudnut. Napriek tomu ze o tom nevies, a myslis si ze sa ta to nedotyka, alebo to s tebou nesuvisi, nie je tomu tak. To su fakty z psychologie, experimnetalne dokazane. teda to co somnapisala ze takmer vsetko ma aj svoj emocionalny obsah. Napriklad takmer vsetky slova. Kludne aj ta trava medzi dlazdicami, ale aky, na to by sme prisli len po dlhsom a hlbsom skumani.
Páči sa miPáči sa mi
myslíš tým, že tie emocionálne účinky platia vo všeobecnosti rovnako na všetkých ? Napr. ja som mal dlhú dobu problém, vizualizovaľ si pri meditke biele svetlo, iní nie – mal som k tomu vyslovene fyzický odpor, niektorí mali podobný problém napr. s červenou v koreňovej.čakre. Ale nikdy predtým som si to neuvedomil a dovtedy som ani nemal potrebu sa tým zaoberať. žeby dokonale potlačená emócia ?
A tie slová, myslíš , že napr. tá burina medzi dlaždicami nesie všeobecný emocionálny náboj, rovnaké posolstvo pre všetkých a čo tak slovo iné cudojazičné ? Alebo ide len o niektoré slová, farby apod. na ktoré si nesieme voľajak zakódovanú spomienku pre ich zásadný význam ?
Páči sa miPáči sa mi
Dovolím si poznamenať. Ak si cítil k bielej fyzický odpor, tak to určite nebola dokonale potlačená emocia. Práve naopak, bola to znásobená emocia, len nie tá, akú si očakával.
Páči sa miPáči sa mi
takto. co sa tyka farieb, ich vnimanie vyvolava v cloveku nejake fyziologicke procesy, ktore zodpovedaju nejakej emocii. Ta sa jednotlivcovi moze pozdavat alebo nie (to prezivanie toho pocitu). Na tomto principe je postaveny napriklad jeden regulerny psychologicky test, vola sa Luscherova diagnostika. Cize fyziologicke stavy (emocia) rovnake, postoj k tomu prezivaniu individualny. Co sa tyka slov, je to prevazne individualny emocionalny obsah. Dieta si slovo ked sa ho uci zapamata tak ze emocia hra dolezitu rolu. Prve slova ktore vie su asi tie kde je najsilnejsia emocia (mama, ham, nie ). Postupne aj ostatne takto. No a ono sa to niekde uklada. tak nejak.
Páči sa miPáči sa mi
Jarah,
ono to bolo tak, že roky som žil bez toho, aby som vedel , že mám takýto problém, ani som len netušil, že niečo podobné môže existovať. Až keď som začal meditovať s Tinou ( dovtedy som nemeditoval ) a pri vedenej meditácii sme sa napájali na Univezmus a mali sme vizualizovať lúč bieleho svetla, dostavil sa na úrovni tela nepríjemný pocit – normálne som sa zaťal ako somárik a musel som si do tej bielej vložiť minimálne dajaké zlaté, alebo strieborné trblietky, aby som sa pohol dopredu. Moja prvá ” rozumová” reakcia bola ,že či mi nepreskočilo, veď čo ja mám s bielou farbou ? Až do tej doby som k nej mal úplne nazaujatý , neutrálny,postoj. Preto som to nazval, že dokonale potlačená emócia.
Ale aby som sa vrátil k pôvodnému námetu – čo usmerňuje našu pozornosť. Zatiaľ sa stále cítim pevný v tom, ako som si to zadefinoval t.j. kaskáda spúšťačov reakcie : Ego, Myseľ, Emócia ( intenzita emócie, resp. prah em. citlivosti ), Súbor pocitov – Pozornosť – a naša následná, viac/menej uvedomelá, alebo tiež nevedomá práca s ňou. Ale včera sa mi s tou “potlačenou emóciou ” vynoril ďalší faktor – Vôľa – ale nie ako spúšťač, ale ako odvracač ( hrozné slovo som dal :o)) našej pozornosti, niečo, čo stojí v opozícii, niečo čo dokáže ( asi len dočasne )potlačiť našu emóciu (a tým aj pozornosť, čo však nepovažujem za vyriešenie problému )
Teraz dám ďalší príklad ” zo seba “, prečo mi to tak zapadá. Určitú dobu ( rádovo roky ) sa mi sníval určitý sen a ja som sa ráno budil tak zničený, že ma doslova bolel celý svet. Bolo to tak zlé, že som sa jedného dňa tak na seba nahneval, že som si zakázal akékoľvek sny. Asi to znie neuveriteľne, ale mne sa potom možno viac , ako rok nesnívalo nič . Vôbec som to neriešil, bral som to ako fakt a ďalej som to nerozoberal – bolo mi tak dobre. Ten sen sa ale zhruba pred mesiacom vrátil a to v takej intenzite, že som sa uprostred noci zobudil vyčerpaný, uplakaný a asi aj na smrť vydesený. Tentokrát som nič nepotláčal, išiel som na to meditáciou ( doslova som prosil o pomoc, čo je inak u mňa jav nevídaný :o)), Pri meditke som mal dojem , že sa mi vôbec nedarí a všetko vo mne chcelo zaspať a zabudnúť. Do rána sa mi potom snívali ešte tri sny !!, v ktorých sa mi ukázala podstata problému, aj cesta a zatiaľ je kľud :o)))
Preto mi to s tou vôľou tak pasuje, lebo mi to zapadlo do mojej osobnej skladačky. Ale aby to nebolo také jednoduché – viem si síce zadefinovať spomínanú kaskádu spúšťačov, usmerňovačov pozornosti, kde je ale miesto Vôle?? V spomínanej kaskáde zdanlivo nie. Je za tým iná kaskáda ?? Nástrojom čoho je vôľa ??
Matioshka,
za zvýšením tepu pri vnímaní červenej farby môže byť to, že červená je farba krvi. A krv môže znamenať boj, ale aj lov a potravu, ale aj párenie ( kedy sa prekrvia príslušné kontaktné miesta -naše sliznice ) Všetky spomínané prípady majú zásadný vplyv na naše prežitie ( na úrovni nižších tvorov je to vlastne kompletný život ) a preto asi aj tá odozva na úrovni tela. A moja otázka je, či to zvýšenie tepu ( plus iné reakcie ) , je niečo, čo sa v priebehu života musíme naučiť ( podobne ako reč ), alebo je to niečo tak zásadné, že sa to v priebehu evolúcie doslova zažralo niekam do DNA a už sa tak narodíme.
Procesu učenia sa významu slov a reči rozumiem, myslím , že v zásade rovnako to funguje aj u zvierat. Síce psíky som zatiaľ prehovoriť nenaučil, ale význam slov ( obmedzeného súboru ) áno. Ale je zdokumentovaných dosť prípadov, kedy sa primáti boli schopný naučiť posunkovú reč – a čo je zaujímavé, je prípad šimpanza ktorý od okamihu, že to zvládol začal tento spôsob dorozumievania uprednostňovať a dokonca prejavoval snahu naučiť to iných šimpanzov ?!?
A teraz moja druhá otázka, podobná prvej . Môžu niesť určité slová ( slovo vnímam, ako súbor zvukov o určitej vlnovej dľžke – aby som ho pripodobnil k svetlu, lebo otázka bude podobná ) aj emocionálny náboj bez bezprostrednej emocionálnej skúsenosti získanej v priebehu procesu učenia ?………a už sme sa tak narodili – so “zdedenou” emocionálnou reakciou, bez toho aby sme vedeli konkrétny význam slova ?
Páči sa miPáči sa mi
Jool tie reakcie na farbu, to nie su naucene veci, je to reakcia nasho tela na vibraciu, ktora zodpoveda farbe tej konkretnej vlnovej dlzky. Nauceny, respektive skusenostami ziskany je potom ten postoj k tomu co citim. Co sa tyka slov, tak to uz neviem. Mozno existuju aj vyskumy, ktore sa zaoberaju vplyvu zvuku ludskeho hlasu na nasu psychiku a emocionalne reakcie tela. istu logiku by to malo, ale zda sa mi to na experimentalne overovanie prilis komplikovane. Existuje ale napriklad znamy experiment toho japonca co fotil krystaly vody s tym ze voda bola pod vplyvom roznych slov, napisanych na papierik a nalepenych na flasu. Ten experiment ukazal, ze slova ktore tam boli ovplyvnili tvar krystalov, ktore vznikli ked voda zmrzla, cize ovplyvnili priamo strukturu vody. Nakolko je to ale vedecky platne neviem, na to aby to bolo platne ako fakt, by museli byt pri experimente dodrzane niektore dolezite podmienky (velkost skumanej vzorky, pocet opakovani…atd., co neviem ci bolo, asi skor nie ).
Páči sa miPáči sa mi
Matrioshka,
ja už vážne neviem, môj najnovší pocit je , že som bol pravdepodobne Sun zmanipulovaný :o)))) do polohy logiky a teraz sa snažím rozumom uchopiť ” Všehomír” , čo je pochopiteľne blbosť a ona teraz sedí niekde pri monitore s mačkou na pleci a dobre sa na mne baví :o)))))………ale skúsenosť vynikajúca :o)))). Zrejme som to schytal za tých pavúkov :o))
Páči sa miPáči sa mi
Usmerňovačom vašej pozornosti, je zas vaša energia…delí sa na dve polarity ..pri nedostatku jednej polarity, hľadáte opačnú, k tej čo máte dostatok, aby ste sa vyvážili …sme deti temnoty a spejeme k svetlu ..pohlcujeme okolitú energiu cez čakry, jedlom, kontaktom, sústredením pozornosti, atď. Preto vždy hovorím o zapálení vnútorného svetla..takáto bytosť je potom niečo ako hviezda, ktorej energia lieči všetky problémy. aj kradnutie si energie navzájom 😀 snáď porozumiete 😛
Páči sa miPáči sa mi
Pri všetkých týchto debatách som si začala uvedomovať, že nemáme presne vymedzené, čo pre nás “pozornosť” je – a preto môžeme donekonečna bádať, čo ju usmerňuje, keď nevieme, čo čo usmerňuje 😛 . No a dnes ráno som našla citát z Castanedu presne k tomuto:
V mojom podaní: Ide o dve veci. Jedna je všeobecné uvedomovanie si (“registrovanie”). Druhá je cielené, vedomé uvedomovanie si (“pozornosť”). Každá ľudská bytosť na svete vo všeobecnosti registruje energiu, ako preteká univerzom. Ale len bosoráci si ju cielene a vedome uvedomujú. Aby si si začal byť vedomý niečoho, čo len tak všeobecne registruješ, potrebuješ energiu a železnú disciplínu. Tvoje vnútorné ticho, výsledok energie a disciplíny, preklenie priepasť medzi všeobecným registrovaním a cieleným uvedomovaním si. (Zátvorky sú moje.)
Ak niekde robím chybu v myslení, neváhajte mi moju peknú teóriu rozbombardovať. 😉
Páči sa miPáči sa mi
ja to chapem skor ako rozne kvality pozornosti, asi by som to skor videla ako skalu, nie len dve formy
Páči sa miPáči sa mi
Výsledkom toho procesu (techniky), ktorú Castaneda popísal je, že začneš vnímať svoju pozornosť. Nezistíš, čo pozornosť v skutočnosti je. Ale je to dobrá technika na poznanie pozornosti, ako sa deje a čo ňou hýbe … 🙂
Páči sa miPáči sa mi