Vo štvrtok na vizualizačnom cvičení k zhmotňovaniu sme sa celkom výdatne bavili aj o prekážkach, ktoré nám v ňom bránia. A ja som si uvedomila, že mne v mojom zhmotňovaní, ktoré sa vlečie straaaaašne pomaly, bránia hneď dve – zhmotňujem z pocitu “nemám to” a hoci rozum celkom presne vie, že to ide, hoci mám prísľub od Univerza, že to pôjde, neviem si to predstaviť a preto mám problém uveriť, že je to možné… Z toho prvého sa viem dostať, ale v duchu som si priznala, že s tým druhým budem potrebovať nejako pomôcť. Buď si pohľadám ešte nejaký zdroj alebo pôjdem ešte na nejaký webinár, ale potrebujem to ošetriť.

Na druhý deň bolo Mikuláša a my sme boli na služobke so skupinou. Keďže sme tam nocovali (zavialo nás v Tatrách), mali pripravený večerný program. Keď nám ho opisovali, povedali: “Možno príde aj Mikuláš! My si necháme to, čo prinesie, a Helenke prepustíme Mikuláša.”

Zasmiala som sa. Zostalo to visieť jedine preto, že “Mikuláš” je jeden z hrdinov v mojich knižkách. A potom sa pokračovalo v programe a neskôr sa šlo na večeru.

Ako sme sedeli pri stole a bavili sa, teta čašníčka roznášala taniere a z ničoho nič poznamenala, že máme šťastie, pretože nám varí Mikuláš. Už druhýkrát za ten deň padlo to meno… Spozornela som. Bolo to úplne mimo kontextu, a aj to bolo zvláštne. A teta čašníčka pokračuje: “A to hneď dvakrát vám varí Mikuláš… Dnes je Mikuláša a náš kuchár sa volá Mikuláš.”

Okamžite si ho vyžiadali k stolu. Bola som zvedavá, či príde… Už som bola plne zobudená, prítomná a naudičkovaná.

Prišiel.

Nevedela som si predstaviť, že príde Mikuláš. V mojej hlave je “príde Mikuláš” povedačka pre malé deti. Univerzum mi ukázalo, že to, čo si moja hlava vie predstaviť, je len malá časť z možného.

Večer som si okamžite urobila šamanskú cestu. V svojom lesíku som našla kukučku, ktorá sa predstavila ako moje Vyššie Ja, a dobre sme si skecli. Povedala, že keď mám také situácie, kde mám problém uveriť, že to nastane, ešte to neznamená, že prehrávam. Kedysi mi Gabriel povedal, že si nemám o zhmotnení robiť presnú predstavu, pretože potom budem hľadať svoju predstavu a nie skutočné zhmotnenie. Tak som si nerobila nijaké predstavy a zostala som visieť v tom pocite “to si nedokážem predstaviť”. Kukučka mi povedala, že mám sledovať životné situácie a v každej, ktorá vyzerá ako možný nástup zhmotnenia, vyslať Univerzu signál, že “toto by mohol byť začiatok”. Nemusím sa sústreďovať na nič, len Univerzu vysielať signály, kde by zhmotňovanie mohlo do môjho života vkročiť.

Už som s tým začala. A už zasa sa naviguje. Cestou zo služobky som prepínala rádiá a dookola hrali tú istú pesničku – tú, čo mi tvrdí, že sa to dá. 🙂

Myslím, že sa Univerzum nado mnou predsa len zľutovalo. 🙂