Na fejsbúku Roberta Betza som postrehla úvahu o tom, ako kritizovanie iných v nás posilňuje rolu Obete. Ak v sebe pociťujeme potrebu kritizovať iných, ešte sme sa nedostali do stavu, kedy si ceníme sami seba a kedy sa máme radi takí, akí sme. Platí: čím menej máme radi sami seba, tým viac kritizujeme iných. A platí to aj ako opačný signál: čím viac kritizujeme iných, tým väčší vnútorný boj zvádzame sami so sebou.
Pocit “lásky” (alebo pohody, tolerancie po mojom) totiž nepotrebuje na tom druhom nič meniť, nič upravovať, nenútime daného človeka, aby sa napasovával na našu predstavu o tom, ako by mal vyzerať. Inými slovami – akceptujeme, že Boh vedel, čo robí, keď ho stvoril. 😉 Nenadraďujeme našu predstavu o svete božej predstave o svete.
Keď cítime, že niečo v nás škrípe, niečo nás rozčuľuje a vytáča, pozrime sa presnejšie, ktoré pocity sa to v nás hýbu. Nech už cítime hnev, podráždenie, nenávisť, hanbu, závisť alebo žiarlivosť – sú to naše pocity. Je to náš výtvor, naše dielo, ktoré sme neakceptovali, potlačili, vytesnili a ktoré nechce nič iné, len aby sme ho prijali a mali radi ako ostatné naše výtvory.
Keď odsudzujeme iných, odsudzujeme vždy nejaký aspekt seba samotných, ktorý neprijímame a ešte sme sa nenaučili mať ho radi. Naším kritizovaním iných (aj tým “konštruktívnym” 😛 ) odkláňame našu pozornosť od nás a nášho vlastného vnútra. Cítime nepokoj z úniku, cítime sa v nevýhode, čím silnie náš pocit obete a bezmocnosti.
Kým v sebe máme nevysporiadané situácie, pocity a aspekty, nemôžeme plne prevziať do rúk veslo v našom živote a tým zo seba robíme “obeť” iných ľudí a situácií. Ak sami seba cítime ako “nevyhovujúcich”, púšťame si práve do svojho príbehu možnosť, že by niekto mohol “nevyhovovať”, a keďže podvedome tušíme, že sami v tej kategórii sme, staráme sa o to, aby sme v nej nezostali ako jediný trpák. Chodíme po svete a zosilnene registrujeme, ako iní ľudia rovnako (alebo ešte lepšie: viac 😉 ) nevyhovujú. Náš svet sa z pekného, vyváženého miesta plného zaujímavých ľudí postupne mení na škaredé miesto plné “ksichtov”, medzi ktorými nevytŕčame a len čo zaznie niečo, čo vnímame ako útok na seba, môžeme spokojne zakričať “najprv si uprac v sebe samom, ty blbec!” 😛
Včera som mala presne taký zážitok. Natrafila som na človeka, čo ma nekonečne rozčuľoval svojím nadradenectvom, rodičovstvom, poučovaním. Tentokrát som už nereagovala; donútila som sa v jeho slovách hľadať vždy to, čo sa dalo vziať ako rozumné, a budovať na tom. Viete, ako ma na konci dňa nenávidel? 😛 Mal problém podať mi ruku na rozlúčku! Zato u seba som začala rozoberať, prečo napriek tomu že viem, že každý sme iný, že neviem nič o jeho svete a že jeho odporné vystupovanie (aj voči iným; ja sama som si v priebehu pár sekúnd zjednala poriadok a upratala som ho, takže na mňa už potom neútočil) je vlastne o ňom, nie o mne… prečo napriek tomuto všetkému ešte stále reagujem… A došla som na to, že je to vec, ktorú práve riešim, pýcha. Niekto narúša moju vysokú osvieteneckú predstavu o tom, ako by sa ľudia k sebe mali správať. 🙂 Nepodarilo sa mi zistiť, z čoho tá pýcha pramení, ale viem, že do cesty zosilnene dostávam situácie, ktoré mi to pomôžu odhaliť, aby som to dokázala vynulovať. 🙂 A potom ma už nedokáže vytočiť vôbec nič na svete… okrem… (a teraz ten kilometrový zoznam! 😆 )
Kedy kritizujete iných vy?
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Ja kritizujem najčastejšie moje deti, samozrejme s “dobrým úmyslom” dotlačiť ich k lepším výkonom (napr.v škole). Pritom si uvedomujem, tak ako píšeš Sun, že je to o mojej neistote a o mojom pocite, že nevyhovujem a nie som dosť dobrá. Keď sa nad tým zamyslím, tak “vidím smietku v ich oku a vo svojom brvno prehliadam”. Ďakujem za udičku – mám nad čím rozmýšľať 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Najprv som sa na Facebooku zaoberala článkom o šokujúcom šlabikári http://aktualne.atlas.sk/sokujuci-slabikar-pozor-na-usluzneho-suseda-moze-vas-nahradit/slovensko/skolstvo/ a nechápala som, čo ľudí tak rozčuľuje, keď som si čítala komentáre 🙂
A hneď ako som sa vrátila na Facebook, našla som si tento článok 🙂
tak som zase niečo pochopila! 😀
Páči sa miPáči sa mi
Druhi su kritizovani, ked nezapadaju do mojej osvieteneckej predstavy o vesmire – mozme si ruky podat:)
A s pychou mam tiez bojujem. Moje oddovodnenie si zaklada na nedostatku lasky. Najskor som niekedy dospel k nazoru, ze dobro/lasku si treba zasluzit a makal viac nez ini. Ked sa dostavili vysledky, ked som zrazu mal viac, tak prisla pycha. Najviac u mna pycha nastupuje, ked niekto bedaka, ako nema ci nemoze, ked zavidi, alebo ked sa hlasi moja obet.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 A ty si ktorý? Na meditke si odo mňa sedel napravo alebo naľavo (z môjho pohľadu)? 😛
Páči sa miPáči sa mi
Napravo. Tesi ma 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Kritizujem, keď druhí kritizujú, keď sa starajú do toho, čo sa nemajú, prečo niekto niečo urobil, či neurobil, a prečo práve takýmto spôsobom, no a samozrejme maximálne je to vtedy, keď tým kritizovaným som ja. Nepotrebujem ani tak kritizovať pred druhými, ale väčšinou si na to stačím aj sama.
Najčastejšie je to vtedy, keď sa niekto rýpe v mojom súkromnom živote a ja som ho tam nepozvala, potom ma vytáčajú jedni moji punktičkárski susedia, ktorí chcú so mnou občas aj pol hodinu diskutovať na tému asi v zmysle : prečo som spoločnú chodbu umývala priečne a nie pozdĺžne, no a najdôležitejšou témou, kde dokážem kritizovať a kde som obzvlášť citlivá a potom útočná, je posudzovanie mojich detí, či mojej výchovy. Keď to zhrniem do jednej kapitoly, ide vlastne o pochybovanie o mne a to je aj dôvod, prečo mi to vadí – pochybujem o sebe.
Ale keď sa nad tým tak zamyslím, tieto situácie sa mi dlhšiu dobu celkom vyhýbajú, alebo viem tieto rozhovory stopnúť hneď na začiatku, alebo sa už s týmito ľuďmi nestretávam, (asi je to aj tým, že som sa sama so sebou a so Životom viac skamarátila, začala som sa akceptovať a mať rada – doprajem si to, čo som si upierala pre “dobro” iných), takže som nemala moc príležitostí na kritizovanie 🙂
Na druhej strane som práve v tejto chvíli viedla monológ sama so sebou, či naozaj o sebe menej pochybujem, či sa na to len hrám a pritom potláčam niečo, alebo je to fakt. No, aspoň mi to ukázalo, že pochybujem, že by som mohla o sebe nepochybovať 😀 Aj tak sa ľúbim! 😀
Páči sa miPáči sa mi
ahoj heli,
uz prednendavnom ked si prvykrat spominala pychu som chcela ti poslat tento odkaz a z nejakeho dovodu som to potom zavrhla…
teraz predsa len posielam, pre mna je to zmysluplne vysvetlenie pricin pychy
http://www.advaita.sk/etikoterapia/teoria/zdravie-poskodzujuce-myslienky-emocie/103-zoznam-vlastnosti/163-pycha
Páči sa miPáči sa mi
Ďakujem… Pozerala som si ten článok, nie je síce písaný “pre mňa”, ja vnímam trochu inými kanálmi, ale nie je márny… Stále som zvládala vytiahnuť z neho pre seba informácie. Až pri Arogancii ma stratil… Proste som nadobudla dojem, že je to príliš ploché, príliš paušalizujúce. No a potom nastúpila moja pýcha 😉 a už sa šlo len po chybách… Zastavila som sa na tom, ako Indiáni Hopi odporúčajú jesť ryžu. Budem musieť zistiť, či Indiáni vôbec poznali ryžu… A zasa je moja hlava najmúdrejšia. 😉 Priekak bude, až zistím, že Indiáni ryžu nepestovali. Potom skutočne bude moja hlava múdrejšia. 😆
Ona je tá pýcha vlastne celkom srandovná na stalkovanie. 😛 Fuň. 😀
Páči sa miPáči sa mi
Pre mňa zatiaľ najlepší a najpresnejší opis zo skvelej knihy:
“Zrodenie pýchy je logickým vyústením, dovŕšením a upevnením procesu, ktorý naštartovala honba za slávou. Jedinec má spočiatku relatívne neškodné fantázie, pri ktorých si predstavuje sám seba v nejakej skvelej role. Potom v duchu prikročí ku vytvoreniu idealizovanej predstavy o tom, aký „skutočne“ je, mohol by byť a mal by byť. Potom prichádza rozhodujúci krok: jeho pravé ja slabne a energia určená k sebarealizácii sa presúva k realizácii idealizovaného ja. Nároky sú pokusom zaistiť si miesto vo svete, ktoré zodpovedá významu idealizovaného ja. Pomocou svojich „mal by som“ sa človek núti do realizácie dokonalosti svojho j, rovnako, ako „Ministerstvo pravdy“ v románe 1984 určí, čo sa mu má na sebe samom páčiť, čo má akceptovať, čo vyzdvihovať a na čo má byť pyšný. Tento systém hodnôt však musí nutne určovať aj to, čo má odmietať, čo sa mu má hnusiť, za čo sa má hanbiť, čím má pohŕdať, čo má nenávidieť. Jedno nemôže existovať bez druhého. Pýcha a nenávisť voči sebe samému nerozlučne patria, sú dvojakým vyjadrením jedného procesu.” (Karen Horeny: Neuróza ľudský rast, 1950)
Páči sa miPáči sa mi
Hm… 😕 Mám otázku..A je to hriech? Alebo čo to vlastne je? V čom je to nebezpečné 😀
Páči sa miPáči sa mi
Hriech? Neviem 🙂 Záleží na tvojej definícii hriechu. V čom je to nebezpečné? To je super otázka, motivoval si ma ku osobitnému článku – s mojim subjektívnnym, a teda nie definitívne správnym pohľadom 🙂
Páči sa miPáči sa mi
jeeezisi, ja v poslednej dobe som uz unavena od neustaleho nutenia druhych…mam pocit ze som nutena nutit od rana do vecera 😀 uz to robim fakt len z donutenia a vobec ma to nebavi, to nutenie nema uz ani ziadne grady ani efektivitu…dnes rano som sa asi 4 hodiny pokusala nutit mojho soplaveho syna aby sa obliekol…nic…nakoniec som sa na to vyprdla a obliekla ho sama…uz len toto ranne nutenie ma tak vycerpalo, az ma to prekvapilo…asi mi prichadza depresia
Páči sa miPáči sa mi
niekto má také deti, niekto onaké 😀 😛
Páči sa miPáči sa mi
🙂
Páči sa miPáči sa mi