Včera sme telefonovali s Tinou. Rozprávala mi, že práve číta nejakú úžasnú knižku, ktorá začínala ako “to všetko už dávno poznám”, ale premenila sa na “aha, to som si vôbec neuvedomila!” 🙂 Popísala mi jedno cvičenie a to ma oslovilo natoľko, že si ho sem dneska dávam (už som ho totiž začala praktizovať 😉 ):
Všímajte si v priebehu dňa svoj vnútorný monológ. Ako znie? Ako pristupujete k veciam? Hľadáte na nich blchy – alebo v nich hľadáte to dobré?
Dopracovali sme sa k nemu tak, že som jej spomenula, že na fejsbúk som v ten deň ráno dala článok o tom, že už nejdem nikoho komentovať, už sa nejdem nad ničím rozčuľovať a že veľkoryso umožním ľuďom byť blbými aj bez toho, aby som k tomu zaujímala nejaké stanovisko 😉 … No a Tina mi odpovedala, že ona to na sebe vníma tiež tak od času, kedy si toto cvičenie prečítala – že si začína uvedomovať, koľkokrát k nejakému komentáru pristupuje negativisticky, s očakávaním zlého. (Okamžite som sa v tom našla, čo si budeme bublať… Osobná história funguje na 100%.)
Dnes ráno sme s kolegom cestovali a neviem prečo, začala som sledovať, že keď ide cez cestu nejaký človek, vnímam na ňom to zlé – aký je bruchatý, ako veledôležito sa tvári, ako naschvál na prechode spomalí, aby ti dal vyžrať, že má prednosť… A spomenula som si na Tinino cvičenie. Naozaj chcem žiť v takom ohavnom svete, aký si vnútorným monológom vykresľujem?! Naozaj sa mienim sústreďovať na to zlé, aby som sa nikdy, v žiadnom okamihu, necítila v živote dobre? Naozaj potrebujem kontakt výlučne s anjelskou energiou, aby môj život bol životahodný?! (Anjeli prepáčia. Samozrejme, že ich nehádžem cez palubu! 😀 )
Takže ide sa na to. Vnútorný monológ, si úžasný kámo a už si mi hodne pomohol, tak teraz idem ja pomôcť trochu tebe, aby som ťa vylepšila a ty mi pomáhal ešte viac… Koniec-koncov, v tomto sme spoločne: keď jeden z nás dvoch bude ksicht, ani ten druhý nič nevyhral… 😛
Kto idete stalkovať so mnou svoj vnútorný monológ? Môžete použiť komentáre k článku a napísať, kedy ste sa pristihli v negatívnom hodnotení situácie a či sa vám darí dostať to pod kontrolu!
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Určite nie je náhoda, že som začala poslednú dobu pozorovať svoj vnútorný monológ a teraz toto… 😀
Som vo fáze, kedy vnútorný monológ stopnem hneď na začiatku a nedovolím mu súdiť. Napríklad: kedysi (dúfam, že to už je navždy za mnou) keď som stretávala v meste obéznych ľudí alebo škaredých (podľa mojich kritérií krásy) spustil sa monológ a vyzeralo to ako nikde nekončiaci vír, naberajúci na sile a uprostred neho stála moja sebadôležitosť. Akoby som si “liečila” nejaký komplex. Teraz som to začala vnímať inak. Pozriem si tých ľudí so záujmom a poviem si, že sú tu, rovnako ako ja, s nejakým poslaním. Ako autorka si začnem fabulovať a vymýšľať príbehy, ale už nie preto, aby som ich súdila, ale preto, lebo si precvičujem svoju tvorivú zručnosť. Okamžite mi napadne, že aj takto sa chce prejaviť Boh. Už mi to ide celkom samo. Vyšší stupeň bude to, ak sa už vôbec nepozastavím, len budem vnímať.
Páči sa miPáči sa mi
V tomto som sa dnes uplne nasla:) Najskor som si hovorila, ze toto sa ma netyka, ja predsa na veci nehladim ako “na blchy” a potom prisla ta cast s pozorovanim bezmennych ludi – cela ja. Dakujem za podnet, padol na urodnu podu:)
Páči sa miPáči sa mi
Trapim sa dlhsi cas nad vztahom doma, dnes som cely den presedela, prefajcila cigaretu od cigarety, prekavovala sa , preplakala a o nicom inom sa netrapila len o tomto a nad kazdou blskou. Teraz som si precitala clanok a hovorim si boze…Dakujem. Najprv musim zacat tym, ze sa najdem silu zbavit sa toho co mi najviac skodi a potom to pojde uz len lahko a s usmevom. Merci za clanok.
Páči sa miPáči sa mi
ja neviem, ja dokazem byt kriticka, ale neviem ci zameriavam pozornost hlavne na to zle. Napriklad: ked mam nacvicenu chorisu s deckami a napriklad jedno to robi zle, ja sa automaticky na neho nekukam. Mam ho akoby vymazane. Musim sa vyslovene nutit kukat sa na neho, ked ho nechcem nechat tak, aby sa to teda aj ono naucilo. A aj tak mi automaticky ubieha pozornost k tomu co je dobre. Keby to vsetky tancovali zle a jeden dobre, kukam na toho jedneho a ostatnych som schopna si nevsimat. To mi je prirodzene. Mozno sice viem o tom ze nejake blchy su, ale je pre mna o dost tazsie ich pozorovat a riesit, ako jednoducho ich z mojho zorneho pola vymazat.
Páči sa miPáči sa mi
Úplne najlepšie je svoj vnútorný monológ vypnúť. Žiadny monológ – žiadny problém 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ako sa to robí??? Vypnúť vnútorný monológ = vypnúť myseľ. Ja mám problém vypnúť myseľ aj len pri meditácii… Nehovorím, že to nejde, ale len že je to môj problém. Snáď to pôjde pomaly po krôčikoch… Dnes skúsim 10 minút, zajtra 11, skúsim sa dopracovať aspoň k 30minútam. Je to ťažká úloha zmeniť sám seba – ako hovorí Sun, môj chybný program sa snaží opraviť sám seba. Niekedy je z toho troška zmetený a hlási “ERROR”… Stále je čo objavovať a meniť, prípadne zlepšovať. Napriek tomu – idem na to!!!! Vďaka tejto stránke mám aspoň smer.
Páči sa miPáči sa mi
Ja svoj vnútorný monológ nevypínam. Načo ho znásilňovať, keď to ide aj inak? Jednoducho robím autohypnózu – stále ho učím (napr. čítaním, počúvaním), čo je pre mňa dôležité, a nabudúce, keď to zasa idem porušiť, môj vnútorný monológ ma nesmierne škodoradostne na to upozorní. 😛 Škodoradosť je najkrajšia radosť – aspoň pre vnútorné monológy. Aspoň u mňa. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ja mam potrebu opravovat – vnimam aj to dobre, ale ked zachytim nieco “nespravne”, tak ked uz na to neupozornim, vnutorne si to vsimnem a zapodievam sa tym viac, ako tym, co sedi. A tak sa cvicim vo vnutornom si vsimnuti a upriameni pozornosti na to, co sedi, co robi radost, podporit tu radost, harmoniu. Za toto cvicenie som vdacna, umoznuje mi uvedomit si, ktore veci este nemam spracovane, ake je moje nastavenie.
Zaroven sa to prelina s cvicenim, nechat veci/vety/ludi/momenty “nedokonale” – prijat ich take, ake su. Zaujimave “kraviny” som si na sebe vsimla – VZDY oberam vlasy/smietky z oblecenia, dokonca aj u druhych!!!! Co ma to ma co zaujimat taky vlas na tricku? Normalne pre mna vyzva, nechat ich tam. Neriesit. Prijat. Vsetko je dokonale take, ake je.
Páči sa miPáči sa mi
😀 Eloi. Prehovoril anjel. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
tak na tom oberani smietok z oblecenia ja zas nevidim nic chybne, skor prejav zaujmu, naklonnosti, starostlivosti. Ja to nejak nezvyknem, ale keby to niekto robil mne tak ma to celkom potesi. Okrem teda pripadu keby mi to zvykol robit partner, to by mi asi vadilo, tam sa ja tazko vyrovnavam s moc velkymi prejavmi starostlivosti a vela veci, ktore mi u inych pridu ok, tu mi pripadaju byt prilis. To je ale zas moja vlastna polievka, ze si tak uzkostlivo potrebujem strazit, aby mi v partnerskom vztahu ani nahodou nieco nenaznacilo, ze som momentalne v podradenej pozicii 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ja som zistila, ze mi nevadi kto ako vyzera, kto co ma, kto co robi, kto ako zije, to je kazdeho vec..pokial sa nestaraju do mna.. 😀 nie som stale schopna spracovat ludsku zlobu, zavist, ked niekto niekomu ublizuje a co ma nenechava chladnou , to je tyranie zvierat , deti a tak vseobecne a ludska lahostajnost ,zbabelost ked pred niecim takym dokazu zatvorit oci a nepomozu .
Páči sa miPáči sa mi
ja som si na sebe všimla, že už veľa vecí na iných ľuďoch neriešim, problém nastáva, keď sú to ľudia mne blízky. čím bližší, tým viac sa do nich kafrem, mám potrebu riešiť v sebe a potom aj navonok(chúdence moje deti) 🙂
ale keď už začínam byť príliš “namúdrená” a frflem, či už vnútorne alebo navonok, pomáha mi zamerať sa na niečo krásne okolo mňa- oblohu, oblaky, stromy…čo si len tak krásne JE bez ohľadu na nejaké malichernosti
Páči sa miPáči sa mi
ja sa odjakživa s mojím monológom škriepim (neviem, či to ide s monológom, ale proste s tým posudzovačným hlasom)..on povie “pozri ako ten vyzerá zle, čo si to na seba obliekol, vôbec sa o seba nestará.” a ja na to “a čo ma po ňom, jeho vec, ani my vždy nevyzeráme tip top a trápi nás to?” čistá schizofrénia, ale dosť mi to pomáha uvedomiť si, kedy sa môj monológ zvrháva tam kam nechcem ísť…tento môj posudzovačný hlas by chcel všetkých meniť na akúsi predstavu o perfektnom a môj druhý hlas, ktorý volám lepšie ja, zase berie veci ako sú, nerieši, neposudzuje…je to sranda občas sa počúvať ako ktorý argumentuje…keď som bola mladšia (ok občas ale oveľa menej aj teraz) sa rozprávame nahlas…potom sa zaseknem, že ak by ma niekto počul povie si, že som totálne na hlavu, s kým sa to bavím a to len ja rieši a dohaduje sa so mnou 😀 no proste v mojej hlave je to občas veselé 😀
Páči sa miPáči sa mi
Nejako som si nevšimla, že by som posudzovala druhých sama od seba. Začnem ich posudzovať, až keď ich poznám, že posudzujú, poučujú proti vôli, vypočúvajú – starajú sa do toho, čo sa ich /podľa mňa/ netýka… no tak vtedy to vo mne vrie. Párkrát som sa pristihla, ako s nimi vediem vnútorný monológ a ako asi vyzeral? Poúčala, posudzovala a starala som sa do toho, do čoho sa oni nemajú starať 😀
Páči sa miPáči sa mi
aj toto mi je známe..monológ v ktorom vystupujem ja a oni, čo sa starali kde nemali alebo vraveli čo sa mne nepáčilo a ja mám pocit pravdy a práva a tak isto poučovala, posudzovala, ako by sa oni správať mali ako ja mám pravdu, nesnažiac sa vidieť ich uhoľ pohľadu prečo je aký je..to sú tiež zaujímavé monológy, ktorými sa len ďalej utvrdzujem ako mám pravdu ja a ja a len ja 😀 alebo sa to prehupne do obviňovania seba ak si uvedomím, že boli v práve možno oni a monológ pokračuje čo som mala a nemala, ako som mala povedať, kedy byť ticho, čo som si mohla odpustiť a aká som len hlúpa takto reagovať..už sa ich snažím vždy stopnúť, či už som v práve alebo nie a nechať situáciu situáciou..nezmením ju monológom v hlave, pretože ním sa len buď utvrdzujem v niečom čo nemusí byť pravda (pocit sebadôležitosti) alebo zase obviňujem za niečo čo už je ako je a teda to nezmením v hlave, ak reálne niečo pre to nespravím…
Páči sa miPáči sa mi
joooj toto najviac neznasam, to mi vie hrozne ist na nervy, taketo vnutorne “hadky” s niekym. Mna to uplne obtazuje, to uz ked nastane, tak to radsej si najdem nejakeho partaka a chvilu si ponadavam a poohovaram dosyta normalne nahlas a ked ani to nepomoze, a nadalej sa mi v hlave odohrava ten isty verklik, tak to uz radsej hooponoponujem, alebo rekapitulujem, alebo prenesiem pozornost na telo a pozorujem, co kde citim a tak. Hrozne otravna vec hento, ked ti niekto nejde z hlavy a furt sa snim musis bavit o dakych somarinach…
Páči sa miPáči sa mi
No, kým je to verklík, tak je to o ničom, ale keď si k tomu nájdem čas a je to viac vedomejší monológ, tak sa u mňa takto dosť vyplaví a vyjde na povrch, veľakrát, keď si s chuti podiskutujem, tak to potom nakoniec dokážem aj ukončiť, možno poviem to, čo som mala vtedy chuť povedať a pre nejaký dôvod som to nespravila, takto si pomenujem aj pocity z toho, postupne tá horkosť z toho vyprchá, prejde to do nejakého akoby kompromisu, niekedy až k pochopeniu a ja potom v reáli lepšie cítim svoje hranice a pokiaľ nechať dotyčného zájsť, aby som nepociťovala zasahovanie a ľahšie sa aj mne nezasahuje. Ale rekapituláciou to končím.
Keď sa nad tým tak zamyslím, je to akoby tiež také moje hooponopono 😀
Páči sa miPáči sa mi
hm tento vedomy pristup na mna teda vobec neplati, ani pomenovanie pocitov, ani sebavychova (ak to spravne chapem). mam taky pocit ze mne k ukonceniu takejto vnutornej hadky vacsinou treba aplauz od aspon jedneho realneho posluchaca, ktory oceni ako to mam krasne lingvisticky vysperkovane (minimalne teda) 😀 Len tak vo svojej hlave podaromnici, to ma len frustruje 🙂 no a ak je to tazsi kaliber a uz ani jasajuce obecenstvo nepomaha, tam potom uz jedine tie cary, ktore som spominala 🙂
Páči sa miPáči sa mi
“… už nejdem nikoho komentovať, už sa nejdem nad ničím rozčuľovať a že veľkoryso umožním ľuďom byť blbými aj bez toho, aby som k tomu zaujímala nejaké stanovisko …” – to je veľmi dobrý postoj. Minule mi to bolo trocha vysvetlené, že je to v podstate aplikácia zásady “nebojovať proti zlu násilím” čo mi veľmi nedávalo zmysel. Ale v kontexte toho, že pre dogmatického človeka je pravda najväčším násilím to už zmysel dáva … 😀
Páči sa miPáči sa mi
Netreba nič “riešiť”, treba vypnúť myseľ, žiť tu a teraz a všetko sa zmení, verte mi, funguje to:-)
Páči sa miPáči sa mi
Ľudia, vy tu radíte vypnúť myseľ, akoby stačilo šťuknúť vypínačom. Lenže to nie je také jednoduché. Myseľ chce niečo povedať a ja ju vypnem. Keď ju potom zapnem, ona nezabudla na to, že mi chcela niečo povedať a spustí ten svoj monológ s oveľa väčšou intenzitou. Myslím, že najlepšie je vypočuť si ju, opýtať sa, prečo si myslí, že je to tak a nesúhlasiť s ňou 😀 (poprípade aj súhlasiť) a potom ten argument navždy odložiť. Podľa mňa, lebo u mňa to funguje. Keď potom naskočí podobný monológ, myseľ už pozná môj postoj, kým ho na základe nových okolností neupravím 😆
Páči sa miPáči sa mi
no presne tak…suhlasim s tebou Jarah, mne to totiz pripada uplne jedno ci sa snazime donutit k zmene stanoviska niekoho ineho, alebo nejaku inu cast seba. Je to uplne to iste, stale je to nejaky boj v ktorom sa obe strany budu snazit uplatnit svoju pravdu. Ci na tej druhej strane stoji “anca od susedov” alebo “moja mysel”, je to fuk. Ak ich len tak prevalcujeme alebo umlcime, tak budu patricne nabrusene a pri najblizsej prilezitosti nam to daju vyzrat 🙂
Páči sa miPáči sa mi
no ano, ale co ak ja som dogmaticky clovek? Ked sa rozhodnem ze umoznim byt druhym blbymi bez toho aby som sa to snazila nejako ovplyvnit ci komentovat, tak sebe to nemusim umoznit? Ak to neumoznim sebe ako to budem vediet umoznit druhym? Nejaka cast mna by sa citila ukrivdena (ta co ma potrebu komentovat a menit….a ja by som jej musela dat za pravdu…vsetkym na svete to umoznim okrem nej jedinej…no do neba volajuca nespravodlivost 😉 )
Páči sa miPáči sa mi
Až doteraz ak dobre vidím, živo a výdatne komentuješ … .D ;-), čiže už si si toho relatívne dosť umožnila a môžeš ísť do toho a prestať 😀 😛 (v tých prípadoch, o ktoré sa jedná).
No a ak to niektorá tvoja časť stále potrebuje, tak je tam viacero možností, ako že to padá do miesta v tvojej energii, kde máš nejakú ranu; alebo si niečo prevzala a v tom kontexte to robíš; alebo máš s dotyčným človekom cez pokračujúcu konverzáciu vymenenú energiu atď. … Ale to už poznáš :D.
Páči sa miPáči sa mi
Z týchto debát usudzujem, že pre ľudí je asi veľmi ťažké, ba až nemožné nemyslieť, ja som sa to učila roky, teraz to problém nieje, skôr mám problém myseľ zapnúť. Asi ešte neprišiel váš čas, všetko má svoje načasovanie, netreba sa nikde hnať a nerobiť nič nasilu, čo má prísť príde, aj vypnutie mysle:-)
Páči sa miPáči sa mi
ano ano, toto vsetko mozem vysvetlit rovnako samej sebe ako aj inemu, nehadam sa. Jedna vec, je ked to zacina slovickom MOZES (MOZEM) a ina vec ne NEBUDES (NEBUDEM). Ja viem ze mozem prestat. Akurat ze to ze mozem je preto mozem, ze to neznamena ze tuto moznost na 100 percent pouzijem 😀
Páči sa miPáči sa mi
@ Neira – hej, je ťažké nemyslieť, keď potrebuješ dať dokopy slová do komentára a ešte spôsobom, aby to bolo zrozumiteľné aj niekomu inému okrem mňa… 😀 Ale seriózne ;-), ak rozostríš oči, vypneš myseľ prakticky okamžite. Neviem, či to trvá roky sa to naučiť, hádam menej … :D, netvrdil by som ale, že sa tým veľa vecí zmení. Dá ti to možnosť odstupu v situáciách, kedy to použiješ (to môže byť pre niekoho veľká zmena), ale nevyrieši to opakovanie sa tých istých rovnakých situácií. Chce to ešte doriešiť “vec” vo vlastnej energii a to je už trocha iné kafe … 😀
Páči sa miPáči sa mi
Vieš, Ja vždy vnímam svoje pocity hi hi … 😀 ponáhľaš sa ? máš pocit, že meškáš a že každý ti v tvojej ceste zavadzia? 😀 hm 😕
..vieš niekedy ťa zdržím práve preto, lebo tam ďalej, by si narazila do iného stroja a skončili by tvoje pocity veľkou bolesťou. Medzi tým, ten stroj prejde a ty tiež … Skúsila si tých, čo ti zavadzajú, pochváliť a kývnuť im na pozdrav? Skúsila si v nich vidieť anjela ktorý stráži tvoju rýchlu cestu? Vták ktorý lieta splašene po miestnosti, si ublíži, ale ten ktorý si v pokoji poprezerá miesto kde je, má výhodu 😀 Treba hľadať rovnováhu 😀 😛 😀
Páči sa miPáči sa mi
😛
Páči sa miPáči sa mi
Sorry, klopem na nesprávne dvere:-(
Páči sa miPáči sa mi
Neira, neber si nič osobne.
Skús trocha porozmýšľať, či pre tých, ktorí tu napísali svoj legitímny názor, neexistujú iné cesty, akou ideš ty. A či sa aj ty za tými dverami nemôžeš dozvedieť skutočnosti, ktoré pre teba budú prínosom.
Páči sa miPáči sa mi
Iste, existujú, každý má svoju a záleží len na vás, aká bude dlhá. A čo sa týka dverí, tak áno, sú pre mňa prínosom, konečne som to tu pochopila. Ďakujem.
Páči sa miPáči sa mi
https://eprakone.wordpress.com/2010/08/30/styri-dohody-a-ta-piata/
Páči sa miPáči sa mi
neira
smiem?
aké dvere si pochopila…. ?
Páči sa miPáči sa mi
potrebuješ poradiť …keď klopeš ? 😀
Páči sa miPáči sa mi
podla mna ked klope, potrebuje otvorit. co bude chciet potom sa zo samotneho klopania zistit neda 😀
Páči sa miPáči sa mi
Možno niečo sladké 🙂 alebo kyslé 😀
Páči sa miPáči sa mi
😀 dneska hlavne studene
Páči sa miPáči sa mi
Smial som sa, keď mi radili priatelia, ako sa mám vysporiadať so svojim problémom, ktorý je mojim hlavným motorom v sebapoznávaní. Zúril som, lebo už toľko krát mi bolo radené, čo mám robiť a na “koniec” som bol sklamaný, lebo ten 100% “liek” nepomohol.
Ten môj pocit (smiech a hnev) môže mať prameň napr. vo vlastnej rezignácii,v pocite bezmocnosti, zúfalstve, atď, ale tento stav môže zároveň meniť aj môj vzťah k radám, ako taký.
Mám v sebe ešte veľa nespracovaného balastu a to vďaka spätnej väzbe od okolia na šťastie mám možno zavnímať. Vždy keď sa ozve môj vnútorný “dozorca”, ktorý stráži dodržiavanie noriem, je to možno na spoznanie môjho programu, na jeho lepšie porozumenie-pochopenie. Je to dar 😀 Niekedy ma ten dar ale pekne “serrr…kaká” 😀
Ešte stále nemám ošetrené v sebe, že som súčasťou celku a že ako jeho súčasť, som jeho právoplatnou časťou. Jeho doonalou súčasťou a že on sám je úplne dokonalý. Stále mám výhrady a bránim sa prijať…nedoprajem si – mám pocit, že si nezaslúžim, že som na vine a obeť.
Hmmm, cesta je cieľ a je celkom slušne nekonečná 😆 Trpezlivosť a disciplína sa tu celkom hodia, ale aj to sa ešte potrebujem dostatočne naučiť…prijať 🙂
No a ešte otázka na záver. Ak vyriešim svoj problém, čo sa stane s motorom? Chcem ho vlastne vyriešiť? 😀
Páči sa miPáči sa mi
😀 Iskra, tá posledá rečnícka otázka ma zarazila. Je to síce s 😀 , ale nemôže byť brzdou práve ten strach, čo potom?
Myslím, že vo večnosti motor nevypína. Potom by to bola čo za večnosť? 😀 Podľa mňa si motor nájde v každom okamihu svoj pohon, aj keď z nášho pohľadu sa niečo môže zdať ako stagnácia, ktorá sa potom môže prejaviť tým, čo píšeš “rezignácia, bezmocnosť, zúfalstvo”.
Veľmi sa mi páčilo, čo písal Čikitet v zmysle s ponáhľaním sa a s pocitm, že mám byť už niekde inde a pre všelijaké okolnosti som brzdená. Aj 100%-né “lieky”, v ktoré som verila a dôverovala im a ktoré ma nakoniec sklamali, sú v mojich očiach mozaikou k tomu pravému lieku. Neviem, koľko tých častí mozaiky ešte potrebujem, ale každý jeden má svoj význam a som mu vďačná 🙂
Páči sa miPáči sa mi
duhovymotyl, podpisujem, aby som zistila, kto som, najprv zisťujem, kým nie som 🙂
Páči sa miPáči sa mi
🙂 DM pekne si to napísala. Áno je strach, je to rana, hlboká a hnisajúca a ja sa bojím na ňu pozrieť. Ešte stále nie je čas., ale už po sebe poškuľujeme a ako priduely chodíme okolo seba. Je to bojovník vo mne, ktorý zbiera sily, aby som našiel odvahu poyrieť sa svojej bolesti do očí 🙂 Neľutujem ani moment. Každý fragment mojich skúseností ma učí-pomáha mi spomenúť si viac a viac a som za to vďačný 😀 Učím sa prijímať…pomoc, lásku, krásu, hojnosť, dokonalosť….seba 🙂
Páči sa miPáči sa mi
…něžně a mistrně… Radúza to tiež pekne vystihla. 😉
Páči sa miPáči sa mi
@ Iskra – každý zvykne mať barličku, ktorá mu slúži ako motivácia alebo hák, cez ktorý sa dokáže držať svojho zámeru a riešiť veci. Môžno sú aj príjemnejšie, ako je bolesť v tele (písal si už o tom inde), ale to je asi jediné, čo sa k tomu dá napísať, pretože je to výsostne individuálna voľba. (Aj keď bolesť v tele je dosť častý výber u “obetí”.)
Ale môžem ťa ubezpečiť, že je jedno, či si obeť alebo agresor, strach a úzkosti cítia jeden aj druhý a rovnako ich aj neriešia a potláčajú … 😉 Obete majú potlačenú svoju “tmavú” zložku a agresori svoju “svetlú” povedané voľne. V tomto kontexte síce celok môže byť dokonalý (skôr rovnovážny), ale jeho súčasti sú v neustálom vývoji … 😀
V každom prípade je náročné mať radosť zo života, keď máš bolesť v tele, ale keď sa jej zbavíš (bolesti :D), môžeš si vybudovať barličku napr. z radosti …
Páči sa miPáči sa mi
a ako vyzera taka barlicka z radosti?das daky priklad?
Páči sa miPáči sa mi
😀 Je to podobné ako s bolesťou, máme ju rôzne po tele v rôznych podobách a také to máš aj s radosťou. Moja radosť nebude tvoja. Istá cesta zvykne byť ponoriť sa do seba a opýtať sa svojej duše, čo jej robí radosť. Tam sa nemôžeš pomýliť :D. Môže to znieť dosť “ezotericky”, ale v reále je to jednoduché a môžeš na to použiť manuál alebo špirálu a len sa pozerať, čo sa ti bude objavovať …
Páči sa miPáči sa mi
Nik, tá obeť, to rezonuje. Už zopár ľudí, čo ma nepozná a zahľadelo sa mi do očí, mi povedalo, že som pekné “kvítko”, aj keď ja sa vnímam, ako mierny, úrimný, chápajúci, pacifista. Keď som sa ich opýtal na základe čoho ma tak vnímajú, povedli, že je to pocit 😀
Potláčanie temnej stránky, to dáva zaujímavú arómu môjmu sebaobrazu 🙂 Viem, že existujú aj krjašie barličky a už sa na seba navzájom veľmi tešíme. Viem to 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Predtým, ako som chodil na túto stránku, som bol roztržitý, nevedel som sa sústrediť a ani sa uvoľniť, bol som stále napätý a všetko ma vyrušovalo. Ale potom nastal ten úžasný deň, v ktorom som mal naozaj zlú náladu (čo u mňa bolo vždy nezvyklé 😀 ), a prišiel som sem. Začal som čítať. Zaujalo ma to. Čítal som ešte viac. Čítal som to tu neustále. A nečítal som len tak, ja som aj chápal. A bavilo ma to. Naplnil som sa radosťou. Kedysi som svojím vnútorným monológom komentoval všetko. Teraz je to oveľa lepšie. Ozve sa niekedy. Navyše, teraz si ho aj uvedomujem a viem ho dokonca aj vypnúť. Príjemný pocit, akoby som v hlave nemal nič 😀 . No, každopádne, helar, chcel som ti povedať: Moc ti ďakujem. :))
S pozdravom,
T.B.
Páči sa miPáči sa mi
Ja ďakujem tebe. 🙂 Možno si sa mal ozvať; práve teraz a práve s týmto. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Osud 😀 . Chcel som sa ozvať 🙂 . Znamená to, že som sa ozval teraz niečo? Teda, okrem toho, že ponocujem… 😀
S pozdravom,
T.B.
Páči sa miPáči sa mi
ajajaj, páčite sa mi tu milí ľudkovia siskutri. Som tu prvý raz. Tiež som bola odborník v posudzovaní, ten, tá, to.., juj ako vyzerá, kriste čo to na seba natiahol :-)))
Ale , potom som si všimla, že niektoré dni sú mi všetci navôkol milí, príjemní a krásni a inokedy nie. Prečo ? Lebo práve v ten chmurný deň som chmurná jA. To je celé. Štartujte ráno poďakovaním že prišlo a vystrelte sa úsmevom do prítomnosti.
B
Páči sa miPáči sa mi
Je to tazke…ked s kazdej strany pocujem bud rady od ludi ktory si sami nevedia poradit zo svojim zivotom alebo prosby o adu od ludi ktorym mozem vylozit srdce na dlan aby som im pomohla ale oni sami nespravia pre istotu nic aby ked sa to nepodari mali na koho zvalit vinu ….tak ako dalej zit v harmonii…..niekedy nevladzem uniest tu tarchu na mojich pleciach…….
Páči sa miPáči sa mi