Narazila som na jeden nepríjemný vedľajší účinok toho, keď sa človek začína oslobodzovať od duality. Je to niečo, čomu hovorím “stav beztiaže”.
Predstavte si kozmonauta niekde vo vesmíre, ako sa vznáša v svojej kozmickej lodi. Nevie poriadne, kde je “hore” a kde je “dole” – dokonca ani vo vzťahu k svojej vlastnej pozícii, pretože aj tá sa sústavne mení.
Skúste sa ho spýtať, či stojí. Nebude vám vedieť odpovedať. Ešte stále bude vedieť, či “drží”, ale s tým “státím” bude mať problém. Nie preto, že by nemal potrebný cit v nohách, ale preto, že obvyklá ľudská definícia “státia” sa stala bezpredmetnou.
No a späť na Zem a do duality. V dualite sa vieme dosť dobre orientovať. Vieme, kde je “hore” a “dole”, pretože je to pre všetkých viac-menej rovnaké, len Austrálčania ešte stále chodia po hlave, ale my ich snáď prevychováme.
Takisto je to s ľudskými emóciami (v zmysle citov, teda toho, čo práve preciťujeme). Vieme, či sme napálení, vieme, či sa tešíme. Ako to vieme? Pretože si spomenieme, aké je “byť v pohode” a podľa toho, nakoľko sme od toho vzdialení, zisťujeme stupeň našej napálenosti. Alebo naopak.
Vieme, čo je dobré a čo je zlé. Vďaka týmto pólom vieme urobiť o veciach úsudky, ktoré potrebujeme na prežitie.
Ale keď začnete podrobnejšie skúmať jedno aj druhé, keď nasadíte “jemnejšiu optiku”, odrazu zistíte, že nie je len čierna a biela, ale že ešte medzi týmito dvomi je nesmierne množstvo odtieňov sivej… Idete o úroveň nižšie: z roviny prejavov na rovinu príčin.
Z roviny polarizácie (duality) na rovinu zjednocovania (spoločnej črty).
Vovnútri začínate veci vnímať oveľa prepojenejšie a máte problém presne pomenovať, čo je čo, pretože začínate postupne vidieť obe strany mince – to dobré v tom zlom, to zlé v tom dobrom a nespočetné množstvo odtieňov medzi týmito dvomi.
Navonok ešte stále žijete v svete protikladov a oddelenosti a jednoznačných priradení. Kedysi ste vedeli veľmi presne povedať, nakoľko nahnevaní ste a či sa s tým dá niečo robiť. Dnes už viete povedať len toľko, či cítite nejakú vnútornú podráždenosť a či vám je natoľko nepríjemná, že ju potrebujete riešiť. Vnútorne ste svet protikladov a oddelenosti už totiž opustili.
A jedného dňa pozriete na milovanú osobu a spýtate sa: “Milujem ťa ja vôbec ešte?” Odpoveď neviete, pretože to, čo cítite, je také rozdielne od toho, ako ste určovali zamilovanosť kedysi, že pre to nemáte slov…
Medzičasom ste totiž stratili protipól.
Potiaľto hovorila moja mentálna energia. Teraz vôľová (a fyzickopocitová): Začínate sa cítiť, akoby ste vnútorne vyhoreli. Neblčíte, nemetáte blesky, neprskáte, nevybuchujete. Intenzívne bodové zážitky zmizli.
Cíti sa to, ako keby ste vnútorne zomreli.
Na druhej strane: nie je vám zle. Ste v pohode, veci vás bavia, niekedy otravujú. Keď príde niečo otravné, na okamih sa vaše vnútro vzprieči, no potom sa uvoľní a nechá to všetko pretiecť bez toho, aby to na vás zanechalo stopu.
Kedysi sme sa bedlivo sledovali, či sme dostatočne “pozitívni”.
Teraz sledujeme svet okolo seba a snažíme sa namodelovať si, čo sa deje a bude diať.
Je to ako ten stav beztiaže. V ruke držíte banán a pcháte si ho do úst, ale neviete, či pritom stojíte. Ten pocit nie je ohrozujúci ani nepríjemný; je len nezvyklý. Nikto nás v škole neučil vysporiadať sa so stavom beztiaže. Nikto nás neučil žiť bez prudkých emocionálnych poryvov a výkyvov. Všetci do nás hučali, že sa máme “cítiť dobre”. Nikto nám nepovedal, že “cítiť sa dobre” je v konečnom dôsledku veľmi podobné na “necítiť”.
Keď toho na mňa bolo priveľa, pýtala som sa Gabriela, čo sa to práve so mnou deje, a on mi odpovedal, že sa postupne dostávam do svojho stredu.
Nikto mi nepovedal, že v strede je “vyrovnanosť” a tá sa cíti ako “obveselená ľahostajnosť”.
A tak teraz neviem, čí zadok mám nakopnúť. 😦
Ba dokonca ma už ani nezaujíma, kto za to môže – len nech už si na to čo najrýchlejšie zvyknem, pretože ten pocit je taký… neobvyklý.
Ak chcete, napíšte, ako to prežívate a cítite vy.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Ďakujem ti, že si otvorila túto tému. Práve s týmto sa potýkam poslednú dobu a nikde nenachádzam odpoveď. Veci, ktoré ma niekedy žrali a roky s nimi bojujem prestali byť dôležité, akoby som na ne pozerala inými očami, poďakujem a viem si predstaviť, že by som ich pustila z ruky a nemala. Začala som to pričítať ľahostajnosti, pýtala som sa samej seba kde je to nadšenie, zápal poškriepiť sa, nesúhlasiť, biť sa za svoju pravdu, vlastniť. Namiesto toho sa usmejem a poďakujem. Na druhej strane sa začalo zhmotňovanie vo veľkom 😀 Vesmír mi posiela všetko, čo potrebujem, až sa na tom zabávam. Žeby to bolo také jednoduché? 😆
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Väčšinou to je celkom jednoduché. Tie problémy si do toho našimi očakávaniami a interpretáciami asi pcháme sami. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
presne tak to vnímam aj ja, že problémy si vytvárame sami 🙂
Páči sa miPáči sa mi
áno je to tak ako píšeš…budeme si musieť začať zvykať na nové prežívanie, na to, že sme sami tvorcami a rýchlo zhmotňujeme, a na oveľa viac, naše vedomie sa rozpína rýchlejšie ako stíha naše fyzické telo všetky vnemy spracovávať, zvyšovať treba naše frekvencie, ľahkou stravou, prípadne “nejedením”, častým pobytom v prírode, dennými meditáciami , čistením s krištálmi atď., nespoliehajme sa, že “vesmír” za nás všetko urobí…
Páči sa miPáči sa mi
Dagmar, musim napisat, ze dnes som sa presvedcila o tom, ze “vesmir ” zariadil bez mojho pricinenia taku dolezitu vec, ze sa len popod nos z toho usmievam..Jednoduche pros a dostanes..!! teraz premyslam ze to bolo tak uzasne rychle, cca 3 hodiny od pomyslenia si, akceptacie toho ze musim jednu velmi neprijemnu vec urobit dnes bezodkladne, ale prijala som to ako fakt a uz som sa nezatazovala ako inokedy ako a co a preco /mozne scenare/ 😀 poprosila som , hodila hore anjelikom a o par hodin telefonat taky, ze ani vo sne by ma nenapadlo ako sa to poriesilo pre vsetkych zucastnenych maximalne pozitivne..sranda je aj ako som to prijala.. ved veci sa predsa deju 😀 uz len ostat v tom stave akom som a neuveritelne sa zhmotni.. 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ja neviem, stav bez tiaze necitim, ale citim ze cas ide nejako vyrazne pomalsie. Vy ste si to nevsimli?
Páči sa miPáči sa mi
Ja som asi stratila celkom zmysel pre čas. Už dosť nevládzem, takže nestíham veľa a čas mi nesmierne uteká, je to, ako keby sa všetko dialo cez seba, nikdy neviem povedať, či niečo bolo dnes, včera alebo pred rokom. A skracuje sa doba mojej pozornosti. Budem asi musieť znova začať so žam žungom, lebo skončím ako dementná. 😦
Ale všimla som si, že pravidelne bývam hore do druhej-tretej v noci a potom vstávam už pomaly až o deviatej. Tiež divné. 😕
Páči sa miPáči sa mi
Aj mne sa akoby strácali časové úseky, akoby sa čas zrýchlil. Do druhej – tretej v noci bdiem a ráno vyspávam. Ale keby som chcela, pokojne by som po dvoch hodinách vstala a fungovala, akoby som vyspávala desať hodín. A ešte jedna vec – zo dňa na deň som si všimla, že mám úplne biele vlasy na temene. Možno to prišlo už skôr, ale ja som si to teraz uvedomila.
Páči sa miPáči sa mi
aj ja si uz dlhsie vsimam akoby cas siel rychlejsie a co som kedysi stihla v pohode za hodinu mi teraz trva pol dna a pri tom mam pocit ze preslo par minut. ja sice neponocujem ale s priatelom sme si vsimli ze sa pravidelne budime okolo druhej v noci. aj pocit lahostajnosti mavame castejsie ako doteraz. mame taku oblubenu frazu kedze obaja sme cico-milovnicic ze to “mame v labke” 🙂 vo mne akoby este doznieval vplyv tej psi-energie co ste opisovali nedavno v clanku s macickami a sem tam ma este pochyti taky poryv nastvanosti co sa odrazu priplechti ani neviem preco som nastvana a hned odide. ale obaja citime silne energeticke zmeny ze sa nieco meni 🙂 prave sme na liptove a vychutnavame si prirodu a pokoj. vcera sme boli v jaskyni a ta energetika to sa neda popisat nieco uzasne 🙂 bolo to ako byt zavreta v obrovskom kamienku 🙂
Páči sa miPáči sa mi
tak stým časom úplne presne-už ho nestíham plynie neuveriteľne rýchlo a to som na RD, proste sa časom nemusím riadiť a predsa mi neskutočne “unikááááááááááááá”proste nestíham nejako s ním lietať:))))))ale nevadí mi to zatiaľ…uvidíme ako to bude po návrate do práce:)))
Páči sa miPáči sa mi
áno, ja napríklad tiež všetko prežívam tak pomalšie.. a to sú prázdniny, práveže by malo ísť všetko rýchlo 😀
Páči sa miPáči sa mi
Je až pozoruhodné, ako vždy, keď na niečo prídem, tu sa o tom o 2 dni objaví článok:D A strašne mi to pomáha, lebo ja tie myšlienky tiež neviem sformulovať, neviem ich pomenovať. Viem a som si úplne istá, že začínam cítiť nejaké nové veci, ktoré som doteraz necítila, aj si ich všímam a neviem ich pomenovať. Nedávno som si spomenula, ako mi kamarátka hovorila, že k priateľovi necíti už ani štipku citov, ale stále s ním ostáva a cíti sa s ním dobre.
A takisto mám pocit, že sa strašne pomaly vlečie čas, ale potom keď prejdú dva dni mám pocit, akoby prešiel týždeň.
Len premýšľam, k čomu nás má tento stav beztiaže doviesť:)
Páči sa miPáči sa mi
ja neviem, ja sa tomu casu dost tesim, zatial to je uplna parada, sak ja som uz mala pocit ze permanentne nestiham….a zrazu casu doooost…ulava jak hovado 😀
Páči sa miPáči sa mi
Hej presne toto, stále ten pocit, že nič nestíham a potom som si uvedomila, že mám čas celého sveta:D Ale posledné dni je to až neúnosné, hlavne ako sa to ťahalo od 23 do dnes. Ja vôbec neviem, čo som tie dni robila, s kým som bola, nepamätám si nato, akoby to bolo neuveriteľne dávno, akoby to moja myseľ vytlačila sama na okraj niekde a aj po silnejšom zamyslení sa mi vybavuje len vianočný večer:D
Páči sa miPáči sa mi
Začala už vesmírna turistika? 😆
Tento stav poznám, lietať si a mať čistú myseľ – “Gravity zero flight”. Anjeli nelietajú v uzavretých priestoroch. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Uz niekolko dni sa snazim prist na to, ako to popisat a pomenovat to ako sa citim a prezivam kazdy den..Sun to vystihla presne..ja som si myslela ze som uplne bez citov, veci ktore ma rozculovali, tak ani nevnimam, stratila som priputanost k miestam, veciam, ludom, cas mi velmi rychlo uteka, spavam do deviatej, chodim spat okolo tretej rano aj to z donutenia..netuzim po nicom, po nikom, som rada sama so sebou, a so svojimi psikmi..ale nemyslim si ze je to depka, som rada ze som..:-D
Páči sa miPáči sa mi
Ano, je to stav, ktory zrazu moze sposobit strach, ci clovek zostane vo svojom duchovne taky “lahostajny”. No i tento stav prejde, ako aj pocit beztiaze. Nasledne prichadza nekonecny pokoj, istota a dokonale spojenie s Laskou. Toto nezvratne spojenie nás “uzemní” tak, ze uz nebudeme lietat. Bude len Laska, Svetlo a nekonečná istota Božej iskry v sebe. A potom kazdá sekunda nášho bytia – ci ju budeme vnimat pomaly alebo zryhchlene – bude stavom blazenosti.
Páči sa miPáči sa mi
Myslím, že veľakrát, keď si potrebujeme utriediť svoje vlastné pocity i to, čo ku komu cítime, či tú osobu vôbec ešte milujeme, keď sa rozhodujeme, než urobíme rozhodnutie, možno postačí len byť k sebe na chvíľu úprimný, posadiť sa do ticha a sám seba sa možno opýtať: nakoľko je pre mňa tá osoba dôležitá? viem si predstaviť svoj život bez nej? čo pri nej cítim? som to naozaj ja? je mi s ňou dobre? som to s ňou naozaj ja? chýbala by mi, keby odišla? aký by bol môj život bez nej? nie je to náhodou moje druhé ja? možno pomôže aj predstaviť si, že tú osobu vo svojom živote už viac nemáme, odišla, je preč..a viac sa nevráti. Je preč..Myslím, že mnohí, ktorí naozaj milujú si tento stav radšej ani nepredstavujú, aký by bol ich život bez osoby, ktorú nadovšetko milujú..Myslím, že veľa ľudí si to utriedi hneď, kde je ich stred.. hneď je vymaľované..a ešte myslím, že mnohokrát postačí najskôr nakopnúť práve ten svoj zadok..až potom nejaký iný..pretože najčastejšie za to, že veci v našom živote sú také aké sú si môžeme len my sami svojimi rozhodnutiami. Nikto iný. Niekedy tým ako konáme a inokedy práve tým, že nekonáme, keď konať máme..Nikto iný, len my sami.. Zistila som, že život je lepšie a určite i omnoho ľahšie žiť v súlade so sebou samým i tie svoje rozhodnutia na tom postaviť..prijímať/robiť ich v súlade so sebou samým..nie proti sebe ale v súlade so sebou samým žiť..a ísť..pokorne a potom i pokojne životom ísť 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Nič viac netreba. Len žiť podľa seba.
Páči sa miPáči sa mi
Moj zivot sa poskladal do pravidelnej rutiny naplnania bazalnych potrieb maleho cloviecika. Cas nebezi inak, je cely iny… niet nic podstatne okrem spodnych priecok Maslowa… pocit beztiaze vsak nenastal, skor naopak 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ta rutina vsak dava ovela vacsi zmysel nez cokolvek predtym. Mentalne “ja” si berie time-off 😛
Páči sa miPáči sa mi
tenshi, tvoja cesta je nádherná, výnimočná. Čoskoro zistíš, že aj výmena plienok vedie k božskému stavu pokoja. Obe vás objímam 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Dakujeme, objimame spat :-* Je to omnoho pokojnejsie, ked si dal mozog pauzu a vnutorny monolog ostal taky milo monotematicky 😉
Páči sa miPáči sa mi
Ty máš mimoriadnu šancu nekontaminovať svoje dieťatko predpokladmi, čo som ja nemala. V čase, keď som bola na tvojom mieste neboli k dispozícii poznatky, ako teraz. Dosť som spoliehala na vnútorný hlas a zdravý rozum, ale niektorým chybám som sa nevyhla.
Páči sa miPáči sa mi
Jaj, co by som ja dala za zdravy rozum. To mnozstvo poznatkov je desive – okamzite zacina retaz moznosti, co vsetko sa moze stat a nastupuje ticha panika. Vcera uz som bola na tom tak zle, ze som sa zacala pytat na jej anjela strazneho. Prislo mi spat Javiel alebo Joviel. Snad je to sympatak 😉
Páči sa miPáči sa mi
Super postup 🙂
Teraz budem vyzerať ako kacír, ale moje odporúčanie je – zahoď všetky knihy o starostlivosti o dieťa. Sú plné škatuliek. Radšej komunikuj so svojim bábätkom a jeho aj svojim anjelom. Nikdy sa nepomýliš.
Páči sa miPáči sa mi
Tenshi gratulujem k babetku !!! 😀 som chvilu nebola na nete tak mi cosi uslo ako vidim.. 😀 to je kraasa!!! je to chlapcek alebo dievcatko?
Páči sa miPáči sa mi
Dievcatko, silna zenska 😉 Komunikuje telepaticky a drzi nas pevne v tych svojich miniaturnych pastickach 😀
Páči sa miPáči sa mi
Krasa!!! 😀 este raz gratulujem a prajem Vam do Noveho roku vsetkeho najlepsieho.. 😀
Páči sa miPáči sa mi
Dakujem Dien, aj Tebe
Páči sa miPáči sa mi
Ja som si všimol, že u mňa “čas” vzduchoprázdna vyplňuje vždy priestor medzi 2 etapami. Keď zdanlivo 1 dielo je dokončené a “čaká sa” na začiatok práce s tým 2. Je to ako keby bezvetrie, keď moja loďka len tak voľne pohupovaná hladinou rovnou skoro ako zrkadlo, “čaká” na nový “vietor”. Je to čas, keď ako keby čakám na poskočenie energetického potenciálu o “úroveň” vyššie 😀 Ja vnímam posledné 2 mesiace, také zvláštne poskočenia, ako keď vám skapíňa motor na aute. Proste skočím silno do predu a potom čakám a potom opäť skok a opäť prestávka 😀 Je to také smiešne….len tým, že je to nové, tak neviem, čo od toho očakávať, ale mám pocit, že o chvíľu z toho bude rutina 😆
Páči sa miPáči sa mi
alebo sa mením na žabu
Páči sa miPáči sa mi
Iskra, prepáč ale normálne, keď som to čítala a predstavila si to.., nútilo ma to sa smiať.. dúfam, že sa to u teba čoskoro znormalizuje, že sa z toho v žiadnom prípade nestane rutina a motor ti tiež už prestane skapínať.. 😀 veľmi v tom držím päste a nech ti to všetko radšej beží ako po masle..hladko a ľahúčko a bez tých zvláštnych poskočení.. 🙂 všetko dobré prajem Ti 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ďakujem, ale ono to nebolo myslené, ako niečo negatívne, len je to taký pokus o zhrnutie môjho vývoja za posledné 2-3 mesiace. Za tú dobu sa stali samé krásne veci a som veľmi šťastný, že som mal možnosť si to znovu “otestovať” 😀 Boli to veľmi silné zážitky (spomienky), po ktorých som zrejme vždy potreboval takú “bezveternú” pauzu na ich trávenie 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Hm.. tak to je fajn 🙂
Páči sa miPáči sa mi
tak to si dosť dobre vystihol moje terajšie vnútorné rozpoloženie 😀
Páči sa miPáči sa mi
hmm, vnímam to podobne a tiež som si pomyslela, či ešte viem cítiť a nadchnúť sa pre niečo … viem, iba je to iné
je na mojom rozhodnutí, či sa nechám vtiahnuť do situácie, alebo ju sledujem s odstupom
Páči sa miPáči sa mi
Cele je to pre mna zaujimave. Prvykrat som mojmu muzovi povedala, ze mi je to jedno, ako co citi, lebo prenasal na mna pocity a problemy, ktore si sam sposobil. Mala som vycitky, ze som to povedala tak bezcitne, ale sa mi ulavilo.
Od tej chvile ako som sa oslobodila , tak je bud nachladnuty, alebo ho bolia krize a pod. Myslim, ze som vela jeho veci riesila ja.
Dnes mi ani nevadilo, ze sa deti neozvali, vlastne som si robila,co som chcela a nemala som potrebu vediet,co robia.
Je im to dost divne, vzdy som to mala pod kontrolou, ale uz nemam potrebu.
Staram sa o psika, ktory tu pomoc potrebuje, boli sme v parku, kde je krasne a vyskrabkala som svoje macicky.
Salat, udene , kapustnica pockaju, ked budem mat chut to spravit.
Moj zivot sa meni, mojej rodine je to divne a snazim sa riesit len svoje veci.
p.s. vsetko dobre v novom roku
o
Páči sa miPáči sa mi
…… TREFA DO STREDU! AJ JA TO TAKTO CITIM, DAKUJEM……
Páči sa miPáči sa mi
Vyborny clanok. Ja toto prezivam cca 3-4 roky. Predtym stale vykyvy ako na nejakej sinusoide a jedneho dna “bum” akoby utlo. Stal sa zo mna viacej “pozorovatel”. Tento stav ma vela vyhod ale tiez som mala problem si na to zvyknut zo zaciatku. Predtym som vsetko prezivala silno emocne, do vsetkeho naliata svojou pozrnostou teda priamym prezivanim a mala som pocit,ze tie emocie boli velmi dolezite a odrazu som bola taka nijaka nemastna neslana… . Teraz je to skor o pozorovani a sebauvedomovani sa v tom pozorovani. Je tam odstup. No co som mala problem bolo ze som odrazu nemala to nadsenie, ten zapal pre danu vec, na druhej strane mi to setrilo energiu a nebola som z nej vybita. Hlavne probelm so zhmotnovanim. Uz som odrazu nemala take tie tuzby, odrazu nic nebolo dolezite (co je sice dobre, ale pri zhmotnovani clovek potrebuje “mat tu pociatocnu energiu a mysliet na to,co chce a s tymto som mala tiez odrazu problem, uz to jednoducho nebolo dolezite – ako to riesit?). Inak sem tam sa mi vrati aj stare prezivanie,ale trva ovela kratsie uz. je to akoby len pripomenutie stareho programu. Ale probelm aj s precitenim “lasky”… Vela strachov som sa vsak dokazala zbavit. Niektore vsak stale ostali, lebo su svinsky silne a zakorenene,ale aj ich prezivanie je o cosi lepsie ako predtym. ale tomuto clovek neujde a bude si to jednoducho musiet doriesit. to sa len tak akoby lusknutim prsta nevymaze z osobnosti.
Páči sa miPáči sa mi
Toto je naozaj skvelý článok, úplne sa hodí k tomu, čo teraz prežívam. Môžem povedať, že si ma ním trochu usmernila, ďakujem ti zaň, hoci si ho písala pred piatimi rokmi :). Mimochodom, naozaj sa mi páči tvoj štýl písania, hoci často píšeš o veľmi ťažkých témach, má to hlavu a pätu, nestratím sa :). Prosím, pokračuj v tom, čo robíš, si skvelá ♥
Páči sa miPáči sa mi