Porozumenie a láska nie sú dve samostatné veci, ale sú jedno. Ak chceš dosiahnuť porozumenie, potrebuješ sa na všetky živé bytosti pozerať očami pochopenia. Keď rozumieš, nezostáva ti nič iné než mať rád. A keď máš rád, prirodzene konáš tak, že sa ostatným uľaví. — Thich Nhat Hanh
(Understanding and Love are not two separate things, but only one. To develop understanding, you have to practice looking at all living beings with the eyes of compassion. When you understand, you cannot help but love. And when you love, you naturally act in a way that can relieve the suffering of Others.)
- Komentár
-
Odoberať
Odoberané
Already have a WordPress.com account? Log in now.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Toto je “tricky”. Ja mozem rozumieť, prečo niekto kradne alebo vraždí. Môže byť k tomu milión dôvodov. Je napríklad sociopat, nemá čo jesť, nemá zábrany, jeho hodnoty nezahŕňajú rešpekt voči druhým, bol tak vychovaný, chce sa pomstiť, je to karma, je na inom stupni vývoja a čo ja viem čo ešte. Môžem rozumieť dôvodom, ktoré ho k tomu vedú, ale nemám ho za to rada. Asi preto, že compassion sa neodohráva na úrovni “porozumenia” ráciom? Stačí si len povedať, že nevie inak konať? Nemám rada vrahov, nepomôžem si..
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Vieš, ono to všetko znova stojí a padá s definíciou “lásky”. Nemusíš zahorieť nehasnúcim plameňom 😉 ku každému ksichtovi. Ale keď pochopíš, že niekde hlboko vnútri je to tiež len chudák a že koná tak, ako koná, pretože nedokáže inak, nejako prestávaš brať jeho konanie osobne, prestávaš ho posudzovať a vieš riadiť svoje prejavy voči nemu (“bezchybnosť”) tak, že neplýtvaš energiou.
Ja som napríklad anjelov nikdy nevnímala tak ako ostatní, ako “lásku”. Vnímala som ich odjakživa ako “toleranciu” – no hej, devucha, správaš sa síce ako debil, ale chápeme, že nevieš v tomto okamihu inak, tak my si počkáme, až sa naučíš, a potom skúsime znova. 🙂 A devucha sa naučila a teraz ich už vníma ako “lásku” – ovšem s tým, že devucha si “lásku” zadefinovala ako “úplnú otvorenosť, toleranciu, danie šance prejaviť sa”. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Tenshi, ja to vnímam tak, že je to dobré, ak sa tomu “rozumie”, ale ešte je k tomu dobré pridať aj vcítenie sa. Ak si predstavím jeho situáciu /aj vymyslenú mnou/, napr. jeho detstvo, možné traumy, ktoré zažil a všetko to, čo si popísala, tak zrazu pocítim súcit. Akceptujem ho aj napriek tomu, že robí niečo, čo ja by som si v tejto chvíli nezvolila. V tejto chvíli v mojej situácii, ale ak sa vcítim do jeho situácie a do jeho chvíle, príde tam pochopenie, úplné prijatie jeho skutku, akoby mi ukazoval, že aj vo mne je potenciál takého skutku, ale ja som si zvolila niečo iné.
Nepociťujem tiež k nemu lásku a hlavne k jeho skutku, takú, akú si pod týmto slovom ja predstavujem, ale to pochopenie, prijatie, súcit a aj vďačnosť, že mi ukazuje kúsok mňa. Keby som to nepotrebovala, určite by som sa s týmito človekom nestretla, nepočula by som o ňom, k správam o ňom by som ostala hluchá.
Jasné, ani mne to nejde tak ľahko, ako píšem, ale niekedy skôr akceptujem neznámych vrahov, ako skutky mojich najbližších, ktoré sa týkajú priamo mňa….
Páči sa miPáči sa mi
“niekedy skôr akceptujem neznámych vrahov, ako skutky mojich najbližších, ktoré sa týkajú priamo mňa” Myslím, že je to vec očakávaní. Na neznámeho nemáme očakávanie a tak sme k nemu skôr otvorení ako k známym, od ktorých očakávame isté správanie, isté reakcie, a keď nenastanú, cítime sa “sklamaní”. Nemci na sklamanie majú “Enttäuschung”, čiže od-klamanie. Od-klamali sme sami seba a vidíme skutočnosť, nie “náš príbeh” o danom človeku. Takže ono aj to sklamanie je vlastne fajn, hoci sa cíti ako všeličo iné, len nie “fajn”. 😛
Páči sa miPáči sa mi
Asi som od toho ešte veľmi ďaleko. Takto teoreticky tomu rozumiem, ale keď si predstavím, že by mne alebo môjmu blizkemu niekto ublížil, alebo (len to nie) zobral život, nepociťujem súcit ani vďaku. Možno mu porozumiem chladným ráciom, ale vďaku asi nepocítim. Nenastavujemdruhé líce, ani pri menších veciach…
Páči sa miPáči sa mi
Myslím, že je to vec času/odstupu. V danej chvíli asi každý zareaguje prílivom nenávisti. Najmä ak ide o blízkych. Ale aspoň mne sa stalo, že postupom času som začala vnímať spojenia, pre ktoré som bola v danom okamihu slepá, a to z celej spomienky celkom vybralo nenávisť. Zostáva smútok, že veci sa nemali stať tak, ako sa stali, ale stratila sa potreba “zosobniť to” niekomu. A myslím, že o to ide – nevláčiť so sebou balast toho, čo sa už aj tak neodstane.
Aj dneska z času na čas nekontrolovateľne vypením. A potom sa zaškerím, že čo som to zasa vyviedla a ako málo “toltécke” to bolo a ako sa ešte potrebujem kdečo naučiť – a veľkoryso si odpustím. 😛 Podstata je, že už necítim potrebu odpúšťať tomu druhému. Pomohol mi tu ktorýsi z čitateľov, keď napísal: aj blbosť je dar boží a daný týpek sa snaží z plných síl (= dáva svojich 100% 😉 ). Proste to je tak. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
S tým očakávaním je to výstižné. A dodala by som, aby som mohla toho druhého naozaj pochopiť a prijať, potrebujem to chcieť. A práve to očakávanie, čiže môj vytvorený príbeh o tom druhom mi berie chuť na to, aby som ho chcela pochopiť v jeho vlastnom príbehu. Takže tie “odklamania” sú nám naozaj nápomocné búrať naše príbehy o druhých.
Páči sa miPáči sa mi
Najprv asi tiež nenávisť a zúrivosť. A viackrát som ublíženie vratila späť, aj keď na to vôbec nie som hrdá. Pretože pomsta vôbec nie je sladká. Smútok príde u mňa určite. Ja som referovala skôr k tej vdačnosti a súcitu, tam mám ešte véľmi veľkú medzeru 😉 Jedine, kedy som nepociťovala zúrivosť ani nenávisť bolo, keď mi niečo nedal / vzal Boh alebo ako to nazveme. Tam je len smútok..
Páči sa miPáči sa mi
Tenshi, skúsim vyjadriť tú vďačnosť, ako to vnímam.. Prečo Ti “Boh dal” /alebo si si pre niečo vytvorila/ receptory práve k tomu, aby si vo svojom živote mohla vnímať napr. práve tieto “odporné” skutky vrahov? Keby to bolo len medzi vrahom a obeťou, Ty by si sa o tom ani nikedy nemusela dozvedieť, alebo by si pri tom nič nepociťovala. Ale ten vrah spolu s obeťou to “urobil aj pre Teba”, teda pre Teba to je niečím dôležité a vďaka tomu pociťuješ a spoznávaš v sebe to, čo by si možno inak nespoznala. Či už nenávisť, potrebu pomstiť sa, súcit a smútok s obeťou, … a aj o tomto to je. Tú vďaku beriem za to, že aj kvôli vrahovi, …., ľuďom, ktorých neviem prijať, som vďačná, že sa môžem viac spoznať. A ak by som šla do extrému, tak aj v tom: Zabijem ho, lebo zabil…
Páči sa miPáči sa mi
Tenshi,
poviem ti svoju verziu vďačnosti a súcitu – aj keď netvrdím, že je to v línii citátu 😉 : Po čase som vďačná za to, kto som a ako žijem, a to všetko je produktom situácií predtým, ktoré ma “formovali. Nie som vďačná za tú situáciu, ale za to, čo som s ňou dokázala urobiť. A súcit… myslím, že cítim súcit s niekým, kto je 1. hlúpejší, 2. nenávistnejší a 3. obmedzenejší v svojich voľbách ako ja.
Porozprávam príklad z dnešného cestovania autobusom. Nastúpila banda 3-4 hodne primitívnych mládencov (vek 35-45 rokov) a začali sa nahlas na celý autobus vulgárne baviť. Dovtedy mi bolo dobre. Keď nastúpili, prestalo mi byť dobre, pretože mi ich vulgarita a hlasnosť vadili. Potom mi prestalo byť dobre, pretože mi vadilo to, že mi vadia. 😉 A potom som si uvedomila: “Všetko-čo-je”. Táto vulgarita mi zostala ušetrená. Keby oni nepokrývali tú nižšiu vibráciu, musím časť z nej pokryť ja, pretože inak by nebolo všetko všetkým. Sedela som na stoličke ako útlocitná nozdra a ohŕňala som sa nad konečníkom… ale menila by som? 🙂 NIE. A vďačnosť. A súcit s nimi, pretože oni si neboli toto schopní uvedomiť. Boli uväznení v svojom primitívnom, vulgárnom svete, možno sa v ňom cítili dobre, ale nemali voľbu… lebo nepoznali nič iné… Predstav si, že by si musela byť v ohavnom, surovom, obhrublom svete a nemala možnosť z neho za tohto života vyjsť… Je to vlastne smutné. A som im vďačná, že tam sú oni a nie ja. A bola som im vďačná, že na najbližšej zastávke vystúpili. 🙂
Sme len ľudia. Vlastne, možno nijakí ľudia nie sme. Vlastne, možno ani neexistuje “my”. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ďakujem dzifčence, je mi to jasnejšie. Ale aj tak pevne dúfam, že ma zlodeji a vrahovia budú veľmi zďaleka obchádzať 🙂 Však sa nemusím naučiť všetko na vlastnej koži 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Väčšinu vecí čo nechápem, pochopím, až keď ich zažijem.
Páči sa miPáči sa mi
Keďže som taký ksicht, aký som, láskavo a s hodnou známkou zlomyseľnosti 😉 ti pripomeniem tvoj vlastný nedávny výrok: “Múdrosť sa z tadeto už dávno vytratila a píše sa len to zažité”. A teší ma, že už zjavne neplatí. 🙂 Mám rada, keď sa ľudia hýbu dopredu. 🙂
Ďakujem ti, Dušan. Som na teba hrdá. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Čo je lepšie? Písať o tom, aké sú koláče, čo pečiete chutné alebo dať návod, ako taký koláč upiecť, aby som si ho mohol spraviť a nažral sa aj ja (alebo niekto iný)? 😀
Páči sa miPáči sa mi
Vieš, Dušan, že vždy nájdeš to, čo hľadáš? Aj keby to nebolo. Aj keby si kvôli tomu potreboval poprekrúcať všetko, čo existuje, a biele vyhlásiť za čierne. Ak raz máš potrebu niečo nájsť, nájdeš to. 🙂
Hore sme sa s Tenshi a Duhovymotyl bavili o vďačnosti a súcite. Nevieš si predstaviť, akú obrovskú ľútosť s tebou cítim – ale neviem pre teba urobiť vôbec nič, keď to nechceš ty sám. 🙂 Ak tento blog vezmeš vážne (ale radšej neber, lebo by ti mohol pokaziť niektoré zamilované predstavy), tak máš dosť presný návod, ako sa dostať do sveta, v ktorom by si chcel žiť. Napríklad aj do takého, v ktorom by som neexistovala ja a neexistoval by tento blog. Nariekaním ani rozčuľovaním sa to nedosiahneš – jediné, čo funguje, je “pohni tou shnitou prdelí” a začať konečne niečo robiť. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Viem to, lebo vidím, že si zase našla, čo si hľadala.
Páči sa miPáči sa mi
A zasa je to o niekom inom, len nie o tebe… 🙂 Je to také pohodlné, však? Stratený čas. 🙂 Nevadí.
Páči sa miPáči sa mi
To išlo o blog nie o mňa. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Dusko, ale tomu s tymi kolacmi moc nerozumiem, ja myslim ze tu ludia pisu o tom ako piekli kolace, mozno aj o tom ako im potom chutili. Cize veci zazite. Okrem toho najdes tu aj recepty ktore ludia niekde nasli a mozno este ani nevyskusali podla nich piect, ale chystaju sa tak urobit, alebo len tak hodia do placu, keby to chcel skusit niekto iny. Tak ja fakt neviem co ti to tu vlastne chyba, aby si si mohol upiect co chces. Diagnostiku toho aky kolac bude s najvacsou pravdepodobnostou chutit Dusanovi tu asi zatial nenajdes, ale ak je toto co hladas, tak to povedz rovno, mozno sa casom objavi 🙂
Páči sa miPáči sa mi