Mám tu ďalší citát z Felixa Wolfa, ktorý trochu zametá s “bojovníctvom” a “bojovaním” (a mne to robí strašne dobre, pretože už som toho “bojovania” mala plné zuby a netúžim po Univerze, kde je všetko proti niekomu alebo proti niečomu a nič nie je len pre radosť):

Bojovanie je doména mysle. Ak zistíme, že bojujeme za vnútorné ticho a pokoj, možno nás práve prekabátila naša myseľ tým, že predstiera, ako bojuje sama proti sebe, čím vytvára nikdy nekončiaci problém. A pretože myseľ je v svojej podstate mašinéria na riešenie problémov, problémy sú jej životodarnou tekutinou a slúžia len na to, aby predlžovali zabehaný stav.

Miesto toho, aby sme bojovali proti tomu, čo nás brzdí, musíme sa vyladiť na univerzálny úmysel, ktorý nás vedie. Aby sme zvíťazili, musíme sa vzdať – nie niekomu alebo niečomu špeciálnemu, ale len tomu, čo je.  A ako to robíme, zisťujeme, že vzdanie sa je ultimatívna odvaha. — Felix Wolf

Zisťujem, že čím ďalej, tým viac sa posúvam smerom od toltékov. Iste, toltécke učenie mi sedí tak ako máločo iné (najviac zo všetkého, čo poznám), ale mám pocit, že niekde musí byť viac než len toto… Prekáža mi na ňom tá paranoia, bojovanie proti nepriateľskému Univerzu. Moje Univerzum nie je nepriateľské. Nie je ani extra priateľské; keď niečo pokazím, tak si to vyžeriem, ale nemá ma na to, aby mi robilo zle (alebo som to aspoň zatiaľ nezistila). A tak sa posúvam k niečomu, čo je celkom mimo predstavy nepriateľstva, konkurencie a strachu.

U Wolfa som našla zhruba podobný vývoj – od nadšeného “bojovníka” k cítiacemu človeku. Od potláčania/vynulovania srdca k jeho otvoreniu. Nie že by človek v prvých momentoch nepotreboval to srdce potlačiť. Potrebuje – ale len preto, že je naplnené “falošnými” citmi… Gabriel či Gaia ma kedysi upozorňovali, že veľká časť mojich citov nie je “pôvodná”, teda moja vlastná, ale sú to len vovychovávané predstavy o tom, ako by sa “človek” mal cítiť v podobnej situácii… a spočiatku to nevieme odlíšiť.

Tak sa učíme toho zbaviť a ideme cestou “bojovníka”. Ak sme dostatočne dôslední, naše emócie celkom stíchnu – na chvíľku. A po chvíľke vnútorného chladu a racionality sa znova časť z nich vynorí – ale už to budú naše vlastné, nie tie vovychovávané… Srdce nemožno umlčať. Jediné, čo v ňom môžeme umlčať, je tá “cudzia inštalácia”, o ktorú sme neprosili a ktorú sme napriek tomu dostali. Tá nie je “skutočná” a ak ju prestaneme priživovať, jednoducho zanikne.

To, čo je skutočné – naše skutočné city – nezaniknú, ani keď ich hodne dlho nebudeme priživovať. Len čo sa vnútro ukľudní a my prestaneme kŕčovito sledovať a kontrolovať jeho poryvy, naše skutočné emócie sa vrátia späť. Rozpoznáme ich podľa toho, že budú len o nás a nie o zvyšku sveta. Že nebudeme potrebovať iné veci alebo iných ľudí na to, aby sme ich cítili.

No a keď sa vrátia, prestáva byť Univerzum proti niekomu alebo niečomu a začína byť len pre tú radosť. 🙂