Meditácia, ktorá sa praktizuje v Suan Mokkh, sa nazýva Anapanasati, čo značí “uvedomovanie si dychu”. Pozornosť sa sústreďuje na dych, lepšie povedané na oblasť tesne pod nozdrami, kde dych vchádza do tela i vychádza z neho. Nič z toho, čo sa vďaka pozorovaniu dychu fyzicky, emocionálne či mentálne udeje, sa neanalyzuje, nepotláča, nerozoberá – len pozoruje. Cieľom tohto cvičenia je jednoducho rozvinúť svojho “vnútorného pozorovateľa”.

Obvykle nachádzame našu identitu v našich mentálnych a emocionálnych procesoch. Cieľom meditácie je najprv vytvoriť vedomie pozorujúce, ktoré by bolo stále zapojené pri našom prežívaní a vnímaní, a potom presunúť náš pocit identity do tohto pozorujúceho vedomia. Tento presun je vnímaný ako zobudenie sa, veľmi podobné na zmenu, ktorá nastáva, keď sa obyčajný sen stáva lucídnym snom. V okamihu, kedy si naplno uvedomíme, že snívame, sa naša identita presúva zo snívaného do snívajúceho.

Keď som túto pasáž čítala, všeličo som pochopila… hlavne o sebe. Nemôžem povedať, že by som bola nejaká extra “prebudená”, ale fakt je, že hoci nedokážem meditovať, po svete už hodnú chvíľku behám ako pozorujúci a pozorovaný súčasne… Len mi to nebolo jasné, kým to Wolf takto nenaformuloval. Vnútorný monológ síce u mňa frčí na plné obrátky, ale najneskôr od stalkovania Ruizových dohôd nekomentuje svet, ale moje reakcie naň 😛 . (Niekedy by som mu dala parádne po papuli, ale obávam sa, že by to bolelo len mňa… 😆 )

Presun identity je veľmi dôležitý preto, pretože sa tým pádom prestávame identifikovať s tým, čomu hovorím “nadstavbové ego” alebo “výkladná skriňa” – so sebaobrazom pripodobujúcim nás k niečomu želateľnému alebo všeobecne uznávanému. Záujem prestáva byť upriamený na to, aby sme túto výkladnú skriňu za každú cenu udržali v stave, v akom ju chceme mať (a hlavne aby nik nevidel až za ňu), čo nám šetrí obrovské spústy energie. A hlavne – miesto toho, aby sme sa pohybovali v zrkadlovej krabičke vlastných predstáv, začíname sa pohybovať v svete “tam vonku” a zaujímavé nie sú výsledky (dosiahnuté hocijakým spôsobom), ale spôsob dosahovania (či bol optimálny). A to mi vyzerá už len na krôčik od bezchybnosti. 🙂

Myslím, že na to, aby sme dokázali meniť svoj svet na “bosorácky”, nemusí byť náš vnútorný monológ nutne ticho – už takýto “vnútorný pozorovateľ” nás dokáže dostať hodne ďaleko. Kam až, to zatiaľ netuším. 🙂