Tento článok nám poslal ktosi, kto si pre túto príležitosť hovorí “babka”:
Ahojte všetci, ospravedlňujem sa, som prihlásená pod iným nickom – chcem, aby ste neboli ovplyvnený ničím iným, iba tým, čo je tu popísané.
Dnes ma napadla príšerná myšlienka – kradnem deti!
Keď som si zrekapitulovala moje zážitky/skúsenosti ďaleko dozadu z tohto uhla, našla som veľa prípadov, ktoré mi to potvrdzujú. Samozrejme, určité „upozornenia“ som mala aj vtedy, ale hodila som to cez hlavu – že náhoda, veď nič také nemám v úmysle a nemôžem za to, ako to vyzerá a ako to druhí hodnotia.
Dnes ma susedov chlapec prinútil zamyslieť sa, o čo tu vlastne ide!
Má dva aj pol roka. No a dnes chcel ísť za mnou, vlastne prišiel ku mne – ( nemám čas sa mu venovať – ani som sa mu nikdy dlhšie nevenovala – väčšinou iba cez plot ho pozdravím, niečo sa ho opýtam, poviem pár viet a idem po svojom – iba keď plače – alebo do minulosti – keď plakal, tak som sa mu snažila porozumieť a súcitila som s ním.) Jeho mama ho zobrala domov a začal plakať ako o život.
Ďalšie, čo sa mi pripomenulo – vlastne ma to trápi doteraz – moja vnučka. Dcéra bola na mňa jeden čas aj nahnevaná – že čo som s ňou porobila – že som jej ju ukradla. Popravde, neviem, čo som porobila – ale v tomto prípade som cítila, ako prúdi energia – a to som robila vedome – chcela som jej dať pocit bezpečia.
Stalo sa to, keď dcéra musela odcestovať na celý deň. Už bol obed a malá (mala 4 mesiace) nechcela jesť. Jej otec bol už z toho nervózny – malá bola hladná, ale od neho nechcela jesť a stále plakala. Sám ma zavolal, aby som jej skúsila dať piť ja. Keď som ju zobrala na ruky, prestala plakať, pekne sa napapkala a zaspala. Nejakú dobu sa nič očividné nedialo, až keď mala viac ako rok, chcela byť pri mne a dcéra ma obvinila, že som jej ju ukradla. Spolu sme to predebatovali – ja s názorom, že nič také nemám v úmysle. S dcérou sme kamarátky, ale malú stále ťahá za mnou – „babka ľúbim ťa“ sú jej najčastejšie slová. Na jednej strane to lichotí, ale mňa to skôr trápi. Už som sa snažila – podľa návodov na týchto stránkach – preseknúť napojenie – ale asi to príliš nefunguje.
Je veľmi ťažké uvedomiť si niečo – keď je pre mňa samozrejmosť, ako sa ku mne deti chovajú.
Spomínam si na moje netere – bože! Chúďatko moja sestra – hovorila mi, že ma majú radi – ale ako to prežívala ona?
Tiež môj synovec – doteraz ma má za druhú mamu a pamätám si, že jeho mama – moja sestra ,mi tiež raz vyčítala, že ho „ťahám k sebe“.
A ešte jeden prípad – to bolo dieťa mne neznáme – dcéra kamarátovho brata – bolo to v lete – na kúpalisku. Malá sa veľmi bála vody – otec ju zobral na ruky a iba trošku jej namočil nohy – vrieskala, akoby ju rezali. Vzdal to. Bolo horúco a malá bola celá spotená. Bolo mi jej ľúto. Zobrala som ju za ruku – porozprávala som jej o vode – už si nepamätám čo (je to 25 rokov dozadu) a malá išla do vody s radosťou – musela som ju brzdiť, aby sa neutopila. Neviem, či som aj tomuto dievčaťu ostala v pamäti – viac som ju nevidela, ale tá energia – sama neviem, či súcitu – alebo čoho, tam bola tiež.
Čo som to za monštrum? Čo s tým urobiť a ako? Najvýraznejšie to bolo v prípade mojej vnučky vtedy som mala chuť zahrabať sa pod zem … Je to pre mňa naozaj problém!
Veľmi som zvedavá na vaše názory a skúsenosti. Bola by som veľmi rada, ak by bol niekto ochotný pozrieť sa na to z energetického hľadiska – čo sa vlastne deje a poradil mi, ako to uhrať na prijateľnú mieru.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Nie si monstrum. Ti rodicia by sa mali od teba ucit ako sa chovat k detom. Tie vycitky nemaju opdstatnenie.
Páči sa miPáči sa mi
Mila babka,
ak je tvojim darom vediet dat detom akurat to, co potrebuju, je to krasne! Netrap sa kvoli tomu, skor by som ti poradila pokusit sa vysvetlit dotycnym dospelym ako na to ides a ukazat im energiu s ktorou takto pracujes, kam ju vedies, ako pri tom citis atd.
Preco s tym mas problem? Mas z niecoho strach? Mas pocit, ze dostavas nieco co “si nezasluzis”, co by sa malo dostat inym? Skus sa otazkami dostat do hlbky, preco sa tym zaoberas. Co sa skryva za tvojim lutovanim inych (sestra atd.)?
Páči sa miPáči sa mi
babička, čo je prijateľná miera? A prečo ťa trápi, že vyžaruješ do okolia pokoj a ľudia sa v tvojej blízkosti cítia dobre? Rodičia sú často nevedomky, a možno nie z vlastnej viny, uzlíčkom nervov a deti na takéto nepriateľské energie reagujú. Idú tam, kde sa na nich valí láska. Prečo si to nazvala “kradnutie detí”? To nie je súťaž, kto je lepší. Veď môžeš rodičom poradiť, deťom vysvetliť a pritom si zachovať odstup. Jediný háčik by bol, keby ti to spôsobovalo takú radosť, že by si takéto situácie vyhľadávala a “živila” sa na nich.
Nájdi v sebe odpoveď, či je tvoj prístup nezištný alebo má nejaký skrytý zámer, či máš vedomé kritériá alebo to platí na všetko živé, napríklad aj na zvieratá.
Páči sa miPáči sa mi
Babka 😀
Mám podobnú skúsenosť. Deti za mnou proste idú. A ich rodičom to často vadí. Predtým som sa nad tým zamýšľala, a trápilo ma to, teraz to neriešim. Beriem to tak, že chcú byť pri mne, tak sú 😀 A ja som s nimi rada 😀
Podľa mňa, nemôžeš nikomu dieťa ukradnúť. Nikto predsa žiadne dieťa nevlastní, len má možnosť tráviť s ním čas. A dieťa má tiež možnosť vybrať si, s kým ho tráviť bude a snaží sa ju využívať 🙂 Ale, ak ty sama v tom vidíš problém, stačí si v sebe zodpovadať na otázky, ktoré tu uviedli dievčatá vyššie 😀
Držím ti palce 😀
Páči sa miPáči sa mi
A ako to bolo s tvojimi vlastnymi detmi?tiez si mala pocit ze su na teba prilis napojene?
Ksituaciam, ktore si popisala: ako v tomto pocitujes rodica?Je tam uz vtedy z tvojej strany pocit ze ides “priti” rodicovi?Ked ako vysledok teraz vnimas ze dietatu akoby pomahas a rodicovi ublizujes (aspon tak som to pochopila) Je tam ten pocit aj v tych situaciach ked to “napojenie” vznika? ak nahodou ano, potom on ten pocit dieta zachyti a su situacie, ked samotne male dieta chce ist “proti” rodicovi a podpora v obdobi vzdoru mu pride vhod 🙂
Alebo to moze byt inak. Ina mi v tomto napriklad pride situacia s tym babatkom co sa balo vody. Moja skusenost je ze v tomto dieta zvykne totalne zrkadlit osobu, ktora ho do tej vody ide dat. AK bol tato z toho v miernom strese a citil aj on strach, dieta vrieskalo. Ak si ty nijaky strach necitila, dieta bolo uplne ok. Mne sa presne toto stalo s kamoskinym synom, podarilo sa mi ho navliect do vesty a dat plavat ale len preto, ze som vobec nepripustala moznost ze by malo ist o situaciu cimkolvek vynimocnu, proste normalka ide sa do vody tak jak keby sa islo do piesku. Samotna matka sa tazsie dostane do tohto stavu, kedze ma skusenost a je ovplyvnena tym ze do kelu, teraz sa ma ist do vody, zas bude cirkus….ja to uplne chapem. To je proste normalna vyhoda niekoho, kto nie je prilis zaangazovany….
Páči sa miPáči sa mi
alebo este jedna situacia z plavania. Chodila som so svojim synom na plavanie od 4 mesiacov. Uplne v klidku, neboli ziadne problemy. Potom sme presli do ineho klubu, kde bola jedna instruktorka, ktora mne liezla na nervy, bola som z nej v miernom strese. Maly (to uz mal asi tak 2 roky) okamzite zacal stresovat tiez, nechcel byt vo vode, nechcel to, nechcel ono, normalne ma musel vymenit tato a ten kurz s nim musel dokoncit on. Akonahle ma vymenil, maly bol v klude. Ako ja to vidim uplne v pohode. Podla mna je super ked je okolo decka viac ludi, nie len jedna osoba, myslim ze to moze byt pre vsetkych len dobre.
Páči sa miPáči sa mi
Máš pravdu – takto funguje. Iba pre upresnenie – to dievča malo okolo 5 rokov.
Páči sa miPáči sa mi
Veľmi pekne to popísala Jarah. Ešte trošku z vtáčej perspektívy: babka, vieš porovnať koľko máš zážitkov s negatívnou odozvou od druhých a koľko radostnou? Je možné že si si začala všímať len tie, kde ti niekto vyčítal že na teba tie deti letia? Je možné že je okolo teba viac dospelých, ktorí myslia egocentricky a nechcú dovoliť, aby ich deťom dal niekto iný viac lásky, ako sú schopní dať sami? Niekedy sa cítim ako vlk v ovčej koži, ale horšie je , keď si pripadám ako barančok v koži vlčej – keď si okolie myslí že som horší aj bez toho aby malo na to dôvod.
Páči sa miPáči sa mi
ďakujem za vaše komentáre
Vždy to bolo nezištné a žiadny iný zámer v tom nebol. Práve že ma prekvapuje reakcia detí. Prepáčte mi, písala som to bezprostredne po zážitku so susedovým chlapcom – cítila som u neho “nenaplnenie očakávania”, neviem to inak nazvať. Možno som viac empatická, ale neviem s tým nič urobiť, už sa iba snažím radšej nevšímať si …
Ten výraz “kradnutie” je asi prisilný, ale ako napísala Tina – hej, cítim sa previnilo – tá láska patrí rodičom (aj keď som si vedomá, že láska sa nedá nasilu nasmerovať), ale keby nepoznali mňa – boli by spokojnejšie s rodičmi.
Problém mám s tým, že som príčinou, ktorá spôsobuje viac negatívny následok.
prajem všetkým pekný deň
Páči sa miPáči sa mi
Poznám to, aj ked hlavne u môjho najstaršieho vnuka. Aj ja som mala pocit, že som mu viac matkou ako moja dcéra a pritom ju mám veľmi rada, no ja som bola ta, ktorej zavolala a povedala… mami povedz Kristiánovi že sa má ísť kúpať alebo ísť do školy a podobné veci. My sme spolu mali prekrásny vzťah, ktorý bol rešpektovaný obidvoma stranami, vtedy som mala aj výčitky svedomia, nakoniec pred pár rokmi sa konečne takto krásne vystupňoval jeho vzťah s mamou a ja som už bola v úzadí, alebo na rovnakom bode, len som bola neskutočne šťastná. Nič iné som nechcela, iba aby mali krásny vzťah. prečo o ňom píšem v minulom ? – lebo mesiac pred svojou 15 odišiel domov – tam hore.
Ja som šťastná že počas svojho krátkeho života precítil lásku starých rodičov ale aj rodičov a už sa nezamýšľam nad tým, prečo tá naša bola prvá, hlavne že bola.
Páči sa miPáči sa mi
Na deťoch sa mi páči, že ich netrápi, čo si kto o nich pomyslí a robia presne to, čo chcú a idú tam, kde sa cítia dobre, bez toho, aby mali obavu, ako to prijme okolie, aj keď postupom času ich nakoniec okolie preonačí…väčšinu 😛
Keď som bol malý v škôlke nám robievali paradajkovú polievku s nastrúhaným syrom. Doma mama také nerobievala. Paradajková bola tuším s krúpami, alebo čo tam starká dávala a tak moja mama fintu so syrom nepoznala. Lenže ja som stále ospevoval tú so škôlky no a tú maminu som odmietal jesť. Nakoniec mama išla do škôlky a opýtala sa kuchárok, že čo tam sakra do tej polievky dávajú, keď to decko o tom toľko spieva 😆 Od vtedy mama varievala už iba paradajkovú so strúhaným syrom 🙂
Moja otázka by znela:
môže byť láska monštrum?
kto povedal, že láska je krádež, resp. deliť sa o ňu nieje kóšer?
Páči sa miPáči sa mi
Iskra, ďakujem že sa snažíš “odľahčiť” môj problém.
Viem, že sa s tým musím vyrovnať sama. Zatiaľ to neviem – snáď iba poprosiť o odpustenie. Nemôžem sa tváriť – “ja nič, ja muzikant”.
Lásku som nenazvala “monštrum” , ale seba. Keby ste videli ten srdcervúci plač pri lúčení ..
Ide aj o to, že nemôžem (a ani som nemala v úmysle) byť s nimi – na to sú rodičia.
Vlastne som to napísala preto, že je všeobecný názor, že láske sa medze nekladú, atď. …
Mám na mysli bezpodmienečnú lásku.
Napr. u rodičov (nešťastných) to vyvolá prehnanú snahu získať si dieťa a dôsledok – pokrivený charakter. Alebo majú výčitky, že nie sú dosť dobrí rodičia …
Najhlúpejšie u mňa mi príde to, že ani neviem, čo sa vlastne deje. Pre mňa sú kamaráti.
Preto si myslím, že vo všetkom treba hľadať správnu mieru a domyslieť dôsledky.
Páči sa miPáči sa mi
“Napr. u rodičov (nešťastných) to vyvolá prehnanú snahu získať si dieťa a dôsledok – pokrivený charakter. Alebo majú výčitky, že nie sú dosť dobrí rodičia …”
a nezda sa ti ze teraz uz fakt riesis nieco o com vlastne ty vela nevies?ako vies co citia rodicia, co to v nich vyvolava?je to o tom ze si to myslis preto, lebo tie vycitky a snahy by to na ich mieste vyvolalo v tebe?a vobec, odkial vies ze dovodom preco v tychto situaciach deti reagovali tak ako reagovali bola tvoja laska k nim?Nepaci sa mi ako tu odrazu vacsina komentujucich naraba s predpokladom ze rodicia tych deti im lasku nedavaju a pani erika dava. Vidim v tom minimalne kustok sebadolezitosti.
Páči sa miPáči sa mi
Ahoj Matrioshka,
pravda je, že píšem aj o niečom, na čo nemám vplyv, ale mám pocit, že som to vyvolala svojím konaním. Ja som pôvodne nepísala vyslovene o láske. Je to asi zmes pocitov a najviac asi prevažuje súcit. Keď je dieťa v probléme – nezávisle od rodičov. Samozrejme, že rodičia dávajú dieťaťu lásku – o to nejde. Ale problém nastáva (to bol zámer príspevku) , keď to dieťa chce byť so mnou častejšie a rodičia to vnímajú tak, že im ho beriem.
Píšem zo skúsenosti, ktorú som “pochopila” až neskôr. Hmm, sebadôležitosť – čokoľvek, čo robíme, by sa dalo vidieť aj takto. V tomto prípade to bola empatia a snaha pomôcť. Žiadny iný zámer.
Páči sa miPáči sa mi
No dobre, tak inak. Akym svojim konanim si vyvolala ten vplyv?Svojim sucitom?Zeby tvoj sucit sa tak hrozne bil so sucitom, ktory v situaciach ked je dieta v probleme citia k nemu rodicia?Ako si vysvetlujes ze je mozne ze tieto dva sucity si moznu navzajom prekazat?to je proste mne divne.
Páči sa miPáči sa mi
Aj mne je to divné.
Neviem, či sa rozumieme, ale tá situácia priamo nespôsobila konflikt. Ani súcity sa nebijú. Opísala som svoj úmysel a dôsledky – alebo vonkajšie prejavy, ktoré “sa mi nepáčia”, ktoré som nepredpokladala. Keby som vedela o čo ide, tak by to nebol problém, alebo by sa mi ľahšie hľadalo riešenie.
Samozrejme, že sa to nedeje vždy – ale párkrát som cítila energiu – alebo rezonanciu?, ale to bolo spontánne, teda bez toho, aby som sa o to vedome snažila.
Páči sa miPáči sa mi
Trocha som zalistovala v priečinkoch pamäti a vrátila som sa do doby spred viac ako dvadsaťšesť rokov. Bola som vtedy mladá, dvadsaťročná mamička niekoľkomesačného syna. Neskúsená, vystrašená, vyčerpaná, spala som denne asi tri hodiny. Vtedy mi pomáhali moji rodičia. Spomínam si na jeden podobný zážitok, kedy som už bola so silami na dne a mama brala dieťa k sebe, lebo som z únavy dostávala horúčky. Samozrejme, že sa pri pokojnej starej mame cítilo lepšie, ako pri frustrovanej, nervóznej, nevyspatej matke. Keď som ho brala k sebe, nechcel sa jej pustiť a plakal, akoby nastal koniec sveta. Cítila som sa bezmocná a pokorená, aj keď sa mi mama snažila pomôcť. Vyčítala som jej, že ma moje dieťa nemiluje, akoby za to mohla. Žiarlila som, že sa u nej cíti dobre. Až neskôr som si uvedomila, ako som jej krivdila a ako hystericky som sa správala. Vtedy som nevedela inak. Takže presne viem, o čom babka píše. Možno som vtedy potrebovala silné ubezpečenie, že všetko robím správne, že nie je moja vina, ak sa dieťa cíti lepšie v pokojnej náruči, že to nie je vina nikoho, že to nie je žiadna vina. Vtedy som asi potrebovala upokojiť presne ako môj syn.
Páči sa miPáči sa mi
no tomu uplne presne rozumiem.
Páči sa miPáči sa mi
akurat ze ja som to tak celkom nemala, ja ked mi moja mama zobrala maleho na noc ja som bola stastna ze mam chvilu pokoj. a keby tam on byt nechcel, alebo by som nevedela ze sa s nou citi dobre, tak by som pokoj nemala.
Páči sa miPáči sa mi
No veď ja som jej bola tiež vďačná, lebo každá hodinka odpočinku navyše mi vracala sily. Problém nastal v okamihu, keď sa malo vrátiť dieťa do mojej náruče a narobilo krik, akoby ho kradla zlá čarodejnica. To bola situácia, kedy sa ani dieťaťu nedalo nič vysvetliť, lebo tomu nerozumelo.
Páči sa miPáči sa mi
A keď som toto dopísala a odoslala, v rádiu začala hrať pesnička, ktorá letela presne v tej mojej chmúrnej dobe, o ktorej píšem vyššie – Kráľovná bielych tenisiek… tak tomu hovorím synchronicita 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Vďaka Jarah,
… a možno robím z komára slona …
Páči sa miPáči sa mi
Iba reaguješ na podnet, ktorý niekto vyslal. To neznamená, že ten niekto má pravdu a ty nie, alebo že iní sú v práve a ty ubližuješ. Každý z vás vložil do situácie to najlepšie, čo v danom okamihu dokázal.
Páči sa miPáči sa mi
Ja sa detí bojím. 😀 Tak divne na mňa čumia, neviem čo na mne vidia 😀 ale v bruchu mám taký pocit, že sa s nimi chcem hrať. Nikdy som tomu nedal voľný priebeh. Neviem ako sa mám správať. Teda viem ale “dospelí” okolo by sa tak čudovali. 😆 hmm
Páči sa miPáči sa mi
Celkom ti rozumiem. Dospelý chlap, ktorý sa hrá s deťmi…? To musí byť nejaký úchyl, nie? Spoločnosť si stanovila pravidlá, že chlap sa predsa nemôže vedieť hrať s deťmi. Môže ich nanajvýš učiť kliať, chytať ryby, kopať do lopty a zoznámiť so šoférovaním, ale hrať sa… 😆 Dnes už pomaly ani otec nemôže objať svoje deti, aby ho niekto neobvinil, že ich zneužíva.
Páči sa miPáči sa mi
ale Jarah to uz dnes davno neplati. Ihriska su plne oteckov. Situacia v tomot smere sa hodne zmenila oproti minulosti 😉 Dokonca si myslim ze oteckovia sa hraju a mamicky davaju na nich pozor 😀
Páči sa miPáči sa mi
V tomto prípade ma teší, že nemám pravdu 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ale ja ti tiez rozumiem Dusko. Deti su niekedy strasne. Nemozes ocakavat riadne ohlady. Tak minule dopadla jedna moja kamoska, co bola u nas na navsteve. Kubko ju videl prvy krat a hned z uvodu jej aj nalozil: Ty si strasne tlsta (no je taka objemna). Nastastie to zobrala v pohode 🙂
Páči sa miPáči sa mi
🙂 🙂 🙂
toto ma pobavilo, pripomenulo mi to situáciu od môjho synovca .. teraz má už 18 rokov, ale ked bol taký malý krpec, asi tak dva rôčky, .. sa v jeden deň postavil do dverí v bytovke a keď šla suseda domov … pekne napriamo sa jej opýtal …
Teta? A ty si p..a? … áno, presne to slovo povedal … krásne čisto, bez šušlania 🙂 … a to slovo je vlastne tak melodické, či aké, že ho hovoril asi tak dva mesiace v kuse … a ako k nemu prišiel? … brat, čoby policajt, sa v noci vrátil z prípadu vraždy, všetci spali, teda myslel si to … a jednoducho si iba uľavil … a malý ten sa zasa iba opýtal … svojím spôsobom, že či tá teta je prosto p..a, kedže potreboval len vedieť, ako tá p..a vlastne vyzerá … mno 🙂 🙂
tak tomu sa hovorí hanba na tri okresy, ale ešte teraz sa zo synovcom smejeme na tom, … aký bol vtedy prekrásny … 🙂
hehe … jo, jo … budte ako deti a budete spasený 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Podla mna sa kludne mozes zacat spravat tak ako by si chcel. Treba sa spolahnut na svoj zdravy rozum, ze ta zabrzdi, keby to uz islo do nejakych velkych extremov (malovanie fekalom na stenu detskej izby a podobne experimenty 😀 )
Páči sa miPáči sa mi
Krásny dníčok Babka 🙂
aj by som ti dala like, ale nemôžem … prečo? nemôžem len pre to slovo,, ktoré si na seba napísala … monštrum … 😦
.. ale inak, presne rozumiem o čom to píšeš …
tiež mám tento problém … cudzie deti, samé ku mne idú, … malé, staršie …. je to jedno, prosto idú … neviem, či je to preto, že sa dokážem, automaticky premeniť, vcítiť sa do sveta tých krpcov .. a prispôbiť sa trebárs v hre, alebo len vo vážnej prevážnej debate s tými krpacami … to neviem … tiež som mala zo sebou tento problém, presne ako to píšeš ty …
mala som pocit, že akosi ukazujem, rodičom, ako by sa mali k svojim deťom správať, aby boli uvolnené …
tiež som bola obviňovaná, či už v skrytosti, alebo napriamo, že toto dieťa je MOJE neber mi ho ….
ale? potom som pochopila, že tak toto je váš problém moji , ked nedokážete vnímať a cítiť iba pohodu, tak ja s tým skutočne nič nespravím …
môj návod? prestala som sa zaujímať o to čo na to rodičia … a? zázrak, … oni sa uvolnili a prestali … dokonca mi porozprávajú čo ich ratolesti atd … a počas toho rozhovoru, sa len smejú na mne a deťoch ako po sebe žmurkáme či čokolvek čo si situácia vyžiada …
takže? možno ti pomôže táto moja rada …. a skús sa netrápiť, nie si monštrum, a ak si, tak deti rozhodne monštrá milujú …
Pekný zvyšok dníčka prajem … babka 🙂 si krásna, tak to len pekne ukazuj …
PS: hehe, ale predsa mi nedá. Vieš čo je zaujímavé? … toto čo sa deje s deťmi, sa mne deje aj so zvieratmi, psy, mačky pomenej, predsa je to len svojské zviera, ale psy … ku mne sa rozbehne bárs jaký dunčo a až piští, skučí len aby som pohladila … majitelia, ktorý si za lásku zaplatili, kúpou tých zvierrat, reagujú zle … ale? toho psa, rovnako ako deti to pramálo zaujíma a tak nič iné neostáva, iba tomu nevdačnému psovi, ktorý vôbec neoceňuje, že stál 5000 sk 😛 dovoliť, nech sa nechá pohladiť od iného …
lebo psovi je jedno že to je lilah, ide mu o pohladenie … a nejaký prípadný žvanec … 🙂 tak ako deťom …
Páči sa miPáči sa mi
No to len neznacuje to co som tvrdila ja. Netreba si vytvarat zbytocne predpoklady co asi na to rodicia. Najpravdepodobnejsim predpokladom totiz je, ze rodicia chcu pre svoje dieta len to najlepsie a ked vidia ze ich dieta je spokojne, budu spokojni aj oni 😉
Páči sa miPáči sa mi
áno
🙂
a inak, tvojho synčeka normálne žeriem … joj, tak by som sa s ním vyvadila, či on so mnou, … normálne sa teším, ked sa nám dvom už konečne podarí stretnúť … 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Vďaka Lilah,
a aj ostatným – pomohlo mi, keď vidím, že v tom nie som sama …
So zvieratami je to podobné – spomínam si na jeden zážitok (mala som asi 12 rokov). Chodievala som k rodine na prázdniny na malú dedinu . Na druhom konci ulice mali na reťazi vlčiaka. Všetci sa ho báli, dokonca aj domáci – okrem jeho pána. Nechoď k nemu, uhryzne ťa! Jasné že som išla a dokonca som ich uprosila , aby mi ho pustili a išla som s ním do lesa. V lese som ho pustila, aby si pobehal. Prešlo niečo vyše hodiny a psa nikde – už som mala strach, že zdúchol – ako to vysvetlím? Premýšľala som, čo urobiť, či sa už náhodou nevrátil domov. Nakoniec som si pomyslela – tu som ho pustila, tak na tomto mieste ho aj počkám. Prešli skoro dve hodiny a pes sa vrátil ku mne. Pes bol šťastný a ja tiež.
Teraz, keď to spomínam, trochu sa divím, že mi ho dali. Predsa len, ťažko predpokladať ako zareaguje, zvlášť keď je dlhodobo na reťazi.
Prajem všetkým pekný deň
Páči sa miPáči sa mi
Erika, ty si v tom sama – to, ze iny maju podobne skusenosti neznamena, ze tie tvoje problemy / strachy sa tym riesia. Dostavas energiu z empatie a zo spolupatricnosti, mozes ju teraz vyuzit na rekapitulaciu ako ti napisal nik, na reflektovanie tvojich strachov a pocitov – zober si vetu po vete z clanku napriklad a ponor sa do pocitu, ktory v tebe prevlada ked ju citas, alebo ked si ju pisala a chod az na koren veci – mozno narazis na “nepekne” veci, ktore ale patria k tebe a ked ich rozpoznas a prijmes, tak ich mozes transformovat, rozpustit, nahradit inymi atd. – tieto veci spomenul nik, nehanbi sa sama pred sebou ist do takej hlbky, az rozpoznas podstatu. Drzim ti palce 🙂
Páči sa miPáči sa mi
🙂
jemnejšie to nešlo? 🙂 Nie?!? … No dobre, keď nie ttak nie. 🙂
Ale? Nešlo, ja viem, pravda nikdy nebolí. To čo nám spôsobuje bolesť, je jedine náš odpor k pochopeniu čohokoľvek …
babička, súhlasím s názorom tinky, nika, a čo som si až dneskaj prečítala komentáre, aj matrioshki … vlastne matrioshka ti dáva konkrétny priamy návod, ( tie otázky, tie konkrétne otázky ako psycholog, aby si zistila čo a ako …. aby si sa s ich pomocou dostala k podstate samej seba … )
ale? aj keď s touto tinkinou vetou súhlasím … “Erika, ty si v tom sama” … predsa, predsa ti napíšem … že nech sa deje čokoľvek, nech v sebe nájdeš akékolvek spomienky i z detstva ( ak bude rekapitulácia dobrá a kvalitná, vrátiš sa pravdepodobne i tam ) vedz, že …
nie si v tom sama … nemôžeš byť …. si súčasťou celku … ale? pochopiť, prijať ho ako celok, tú prácu si musíš odpracovať prosto len a len ty sama …
Krásny zvyšok dníčka želám … 🙂 všetkým, … 🙂
Páči sa miPáči sa mi
este jeden napad pre teba. Vsimni si Erika hned prvy komentar na tvoj clanok. Asimiel pise nieco v tom zmysle, ze rodicia tych deti by sa mali od teba ucit ako sa spravat k detom. Inak povedane, oni to nevedia a ty to vies. Odkial to asimiel ma?z tvojho clanku. Ona nevidela rodicov, precitala si TVOJ opis toho co sa deje. Od teba ma informaciu, ze ty sa k detom chovas spravne, rodicia nespravne. Aj ked to takto priamo nepises, prave TATO informacia presla od teba k asimiel. Mozno si tento svoj postoj neuvedomujes, ale ak by tam nebol, odkial by to asimiel nabrala?Myslim si ze tento postoj niekde tam mas a ked ho mas, nemozes sa divit, ze rodicia reaguju nie celkom priatelsky, pretoze samozrejme oni asi ten pocit nemaju, ze by nevedeli ako sa maju k svojmu dietatu spravat bez ohladu na situacie, kedy si vysla ako “uspesnejsia” ty. Co povies? Chapes co tym myslim?
Páči sa miPáči sa mi
Ako ti písala Tina hore, ľudia o ktorých v súvislosti s deťmi píšeš majú strach zo straty, čiže zrkadlia tvoj vlastný strach zo straty, ktorý niekde potláčaš, alebo prekrývaš láskavosťou voči deťom. Môže to byť prepletené ľubovoľným spôsobom, je vhodné to pretestovať, odkiaľ a prečo to plynie (“prečo” býva štandardne – pretože sa toho už chceš podvedome zbaviť 🙂 ). Ako, nezaoberám sa tým, že vieš dávať, alebo akú hodnotu to má pre teba a tvoj spôsob života. Ide skôr o to, čo vlastne dávaš a ako sa to prejavuje na energii celej skupiny ľudí, ako to svojho času vysvetľoval Gabriel Helar.
Ľudia štandardne dávajú viac toho, čoho sa im nedostáva v očakávaní, že sa im bude oplácať rovnako … čiže druhou vecou je, čo za poskytnutú láskavosť, lásku voči deťom dostávaš energeticky od ich rodičov. Tipol by som si, že sú to skôr strach, obavy, nepriateľstvo, závisť, neprajnosť, nízke sebavedomie, pomstychtivosť – to sa po čase zvykne prejavovať aj zdravotne, podľa toho akú citlivosť má telo dotyčného 😉 .
Ak si sa prepojení snažila zbaviť, základným je napríklad vrátenie ich energie deťom klasickou rekapituláciou. Rekapitulácia je univerzálna technika, môžeš ju však blokovať tým, že to podvedome držíš niekde “inde”, podľa toho, čo si pri deťoch kompenzuješ. Vesmír je nekonečný vo svojich možnostiach … 🙂 . (Preferujem priamočiaru komunikáciu, tak ak ti niektoré slovo nesadne, neber to prosím ťa osobne 🙂 .)
Páči sa miPáči sa mi
Matrioshka, ja som opísala príhody, ako sa udiali (inú verziu ako moju neviem sprostredkovať).
Nik a Tina,
už včera som chcela reagovať na váš komentár, ale zmazala som to a premýšľala nad tým zo všetkých strán. Nenašla som nič nové – vždy som konala s úmyslom “aby dobre bolo”.
A dnes prišla úľava – paradoxne mi to pomohlo (dúfam že už nadobro) vyrovnať sa aj so zážitkami, v ktorých som sa ja cítila ukrivdená. Došla som k záveru, že “dobrý úmysel stačí”, ak je ešte podporený “robím najlepšie, ako viem”. Reakcia ostatných je naozaj mimo dosahu. To by som musela “nebyť”!
Páči sa miPáči sa mi
Ešte raz ďakujem všetkým – pomohlo.
prajem pekný večer
Páči sa miPáči sa mi
Emocionálne a mentálne potvrdenie, ktoré ti tu poskytlo viacero ľudí (ako že v tom nie si sama, atď …) je taká dočasná náplasť, ktorá je niekedy potrebná, kým nenazbieraš dosť odvahy sa tomu v celosti postaviť. Je to rovnaké, ako si musela nazbierať odvahu, aby si to sem vôbec napísala (cez Sun napr.). Môže to trvať týždne, roky alebo životy kým sa k tomu dopracuješ. Tvoja voľba.
Zmena je presne to, čo si napísala, že by si musela “nebyť”. Správanie a postoj a reakcie voči iným sú do našej osobnosti vpletené na veľa úrovniach, v sumári tvoria časť nášho “ja”. Zmena sa prejaví tak, že sa zmení naša reakcia na okolie, naše hodnoty, reakcia okolia na nás, častokrát sa kompletne obmení okruh ľudí s ktorými sa stretávame – z toho pohľadu staré “ja” naozaj prestane existovať. V realite to však nie je až taká dráma. Niečo sa prosto zmení a okolie sa prispôsobí alebo vymení. Ak sa takejto zmeny bojíš, zmena sa neudeje a nič sa nedeje … 😉
Ešte k reakcii ostatných – nie je mimo tvojho dosahu, pretože celý tvoj príspevok je o reakcii ostatných, ktorý reagujú na teba a o tvojej reakcii voči ich potomkom. To je práve ten rozdiel, keď to chceš riešiť len mentálnym pochopením a vtedy je ich reakcia mimo dosahu (pretože tvoje mentálne pochopenie nikoho z nich nezaujíma). A mentálnym pochopením ani nezmeníš tok svojej energie, na ktorú okolie spätne reaguje.
Páči sa miPáči sa mi
Nik, asi ti nerozumiem.
“To je práve ten rozdiel, keď to chceš riešiť len mentálnym pochopením a vtedy je ich reakcia mimo dosahu (pretože tvoje mentálne pochopenie nikoho z nich nezaujíma). A mentálnym pochopením ani nezmeníš tok svojej energie, na ktorú okolie spätne reaguje.”
Môžeš trochu konkrétnejšie – nejaký modelový príklad, alebo ako by si sa s tým vysporiadal ty.
Nezbierala som odvahu o tom napísať – zhoda náhod – Sun napísala, že môžeme prispieť aj ostatní, tak som to využila.
Písala som hneď, ako sa to udialo – ako píšem na začiatku príspevku. Práveže to bolo skôr nepremyslené.
Strach – nedopátrala som sa žiadneho – ak je, tak je poriadne ukrytý … Spomínaš “strach zo straty” – určite by som nechcela prežiť svoje deti – nič iné ma nenapadá.
Páči sa miPáči sa mi
erika
ty sa proste rozumom, snažíš pochopiť situácie, veci okkolo seba, pochopiť príbehy iných pochopiť to rozumom, egom, a následne to vtesnať do svojej predstavy o svojom príbehu … ktorý ti zasa ponúkol len rozum, ego, myseľ ….
( ego neber ako súbor charakterových vlastností, poväčšinou “zlých” )
no pokiaľ neprecítiš, že svojím rozumom, ktorý maš len ty jediná v celom univerze … dalšia rovnaká ako ty prosto nie je …
pokiaľ to neprecítiš, nedokážeš pochopiť inú ľudskú myseľ, rozum … a to priamo nikdy …
to nejde .. nemáš jej skúsenosti, nevyvochováli ta rovnaký rodičia, rovnaké situácie, precítenia, prežitia … a tak táto snaha, pochopiť je absolútne zbytočná … vlastne ako akákákoľvek snaha …
v skratke, … nik ti hovorí, že tvoja snaha ako pracovať na pochopení nie je síce zbytočná, ale vydala si sa dlhšou cestou, ktorá však nie je nutná ….
rozumom pochopiť iného nejde! … a čo na to srdce? to iba cíti a chápe, že všetko je tak ako má byť, a že v ktorom kolvek okamihu, ktokolvek z nás, vrátane nás samotných jednoducho koná tak ako musí … ( podla svojej a len svojej miery pochopenia, precítenia, uvedomenia atd … v skratke … Ži a Nechaj Žiť … )
krásny zvyšok večera prajem … 🙂 všetkým 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Tam nižšie ti Duhovymotyl vystopoval alebo vytestoval kde sa to môže nachádzať. To je tá analytická alebo ak chceš mentálna stránka veci (aj keď ona to nestopovala mentálne). Je to akože náčrt toho, čo a kde je vhodné zmeniť. Táto samotná analýza ale ešte nič nemení. Na jej základe si niečo pochopila, ale nič sa neudialo alebo nezmenilo, stále si v rovnakom modely správania alebo v rovnakom toku energie.
Vyššie si napísala, že dobrý úmysel stačí, ako aj robiť najlepšie ako vieš – to je OK, prostredníctvom toho ale tiež nenastane zmena, pretože robiť najlepšie ako vieš neznamená automaticky robiť to v harmónii s energiou iných. – A to si napísala, že je pre teba v prípade vnučky naozaj problém.
Čiže ďalšou časťou je, že si zvolíš rekapituláciu, tensegrity, kineziologický odblok, zham zhung, bhakti ako navrhuje Lilah 😉 – t.j. niečo, s čím sa dá uskutočniť zmena a použiješ to na seba. A pozoruješ, čo sa zmení a stopuješ ďalej.
Páči sa miPáči sa mi
Nik, ďakujem
nemám s tým skúsenosti – idem sa učiť ..
Páči sa miPáči sa mi
Lilah, ďakujem
ja si práve myslím, že dosť cítim, alebo chápem iných.
Vidíš, vieš – a čo ďalej? Pokúsiť sa vysvetliť? Veľakrát mám dojem že áno – rozumieme si, ale nie je to tak. Presne, ako si písala – každý je jedinečný.
Čo som písala v príspevku – aj teraz by som sa zachovala rovnako. Je mi síce ľúto, ako zareagovali, ale s tým neviem nič urobiť.
prajem dobrú noc
Páči sa miPáči sa mi
Erika, môžem sa mýliť, ale ja som z toho pocítila strach zo straty lásky, konkrétne lásky detí a vlastnej lásky k sebe . Možno si to cítila v situáciach, keď si mala pocit, že Ty ako mama si nevieš dať pri niečom “rady” a prišiel niekto ďalší, čo tento problém pri Tvojich deťoch nemal. No a keď sa k tomu pridala nechuť vrátiť sa naspať k mame, tak tento strach, že ako mama zlyhávaš, mohol narásť do strachu zo straty lásky. Ešte raz opakujem, môžem sa mýliť a viem to posudzovať len zo svojho hľadiska, ale prečo máš teraz pocit, taký hmotný, že vnímaš Ty ale aj druhá strana, že berieš deti svojim rodičom? Že im berieš ich lásku? Že majú strach zo straty lásky svojich detí? A hlavne, že kvôli svojmu správaniu sa odsudzuješ a to, čo je prirodzené, vnímaš ako niečo monštruózne?
Len pre odľahčenie: moja 2 ročná malá vo vzdorovitom období sa vyzula na chodníku, ľahla si tam a nijako sa s ňou nedalo a ja som si povedala, že ju na ruky nezoberiem, keďže toto malo byť také je vydieranie 😀 Noo, skúsili viacerí okoloidúci všelijako, ale neúspešne. Až kým nešlo okolo jedno nám známe 3 ročné dievčatko, navlieklo sandálky malej na nohy, chytilo ju za ruku a poďho, akoby sa nechumelilo 😀 Jasné, zasmiali sme sa všetci.
Lenže, teraz som si to premietla, keby šla okolo moja mama a podarilo by sa to jej. Nepocítila by som popri vďačnosti aspoň trochu také malé zovretie pri srdci, že ja som to nedokázala a ona ľavou zadnou? A keby som potom bola babkou, ktorá by to ľavou zadnou spravila pri svojom vnúčati, nemala by som pocit, že som spravila niečo, čo zovretie pri srdci pocíti moje dieťa? Z môjho konania? Prečo by som tento pocit ináč mala mať, keby som nebývala aj ja v roli tej “porazenej”, ktorá má strach, že ju jej dieťa nerešpektuje, že ju jej dieťa nemiluje?
Toľko moje úvahy, predpoklady, takže neber to osobne, ak sa v tom nenájdeš. Ja som sa tu trochu aj našla. Viem, že Ty si pre svoje vnúčatá tá najlepšia babka na svete tak, ako sú ich rodičia tí najlepší na svete. Všetci máte čo odovzdávať svojim ratolestiam, každá vaša reakcia má svoj význam a svoje miesto. Pochváľ sa za svoju rolu babky, aj mamy /aj tej niekedy bezmocnej/, aj okoloidúcej, ktorá zoberie cudzie dieťa do vody bez štipky previnenia sa voči niekomu. Každá rola je krásna, pošli si lásku a vráť si ju aj do minulosti, kde si sa o ňu bála. O túto lásku nemôžeš nikdy prísť 😀
Páči sa miPáči sa mi
dúhovýmotýl,
zarezonovalo – vynorili sa mi pocity sklamania a smútok.
Moja prílišná snaha a čas, ktorý som venovala iným na úkor seba a odozva bola neprimeraná, tak hľadám chybu na sebe.
Spúšťačom bol susedov chlapec, lebo to som vôbec nepredpokladala. Ako napísala Tina – čo sa skrýva za ľutovaním sestry? – to je môj problém posledné mesiace, ktorý má podobný základ a dopomohol k tomu, že som sa nazvala “monštrum “. Tam som ale posielala energiu na liečenie (dospelý človek po úraze) a teraz neviem, či to je príčina. Možno si veľa namýšľam. Ospravedlňujem sa, ale v tomto nebudem konkrétnejšia.
prajem pekný deň
Páči sa miPáči sa mi
“Moja prílišná snaha a čas, ktorý som venovala iným na úkor seba a odozva bola neprimeraná…”
Tak toto ma oslovilo.
Ty niečo robíš kvôli odozve? Máš očakávania a robíš predpoklady?
Stalkovať, stalkovať, stalkovať 😀
Pekný zvyšok víkendu.
Páči sa miPáči sa mi
krásny večer prajem …
jarah? chcem sa spýtať a a neboj, nesledujem tým nič, iba ma to zaujíma, … som prosto zvedavec … 🙂
“Tak toto ma oslovilo.” …
a Prečo? …
vopred ďakujem za odpoveď …
Páči sa miPáči sa mi
lilah, len preto, že tá veta prezrádza veľa. Aspoň mne. (Pozri moju úplne prvú reakciu pod týmto článkom: …”Nájdi v sebe odpoveď, či je tvoj prístup nezištný alebo má nejaký skrytý zámer, či máš vedomé kritériá alebo …”).
Páči sa miPáči sa mi
neviem, prečo by mala byť láska a súcit nesprávna??
každého živého tvora to ťahá tam, kde sa cíti lepšie. prečo by niekto dobrovoľne odchádzal z láskavého prostredia?
rodičia to označili za “kradnutie”? a čo oni deti vlastnia?? že niekto umožnil inému tvorovi narodiť sa do tohto sveta mu nedáva žiadne vlastnícke právo na túto bytosť. vznikne vzťah/puto medzi rodičom a dieťaťom či už chcú, alebo nie, ale nikto nikoho nevlastní. keď milujem, chcem pre toho druhého to najlepšie, nie? a keď ma bolí, že to dostáva inde, tak asi v tom našom vzťahu nebude všetko na poriadku..
klasika, najskôr sa chyba hľadá vonku, nie vnútri.
Páči sa miPáči sa mi
Jarah,
odozvu chápem ako “dôsledok” konania, nie v zmysle nejakej odmeny.
Páči sa miPáči sa mi
Aj ja som to tak pochopila.
Páči sa miPáči sa mi
hm,
toto som nepochopila …
“odozvu chápem ako “dôsledok” konania, nie v zmysle nejakej odmeny.”
odozva je dôsledkom konania … odmena či trest je už však len naše vnímanie … nedokonalé vnímanie
Páči sa miPáči sa mi
lilah, áno. Tak nejako to cítim aj ja…
Páči sa miPáči sa mi
toto je už stará debata, ale nedá mi nezareagovať: Dobré úmysly dláždia cestu do pekla. (myslím, že to je ľudové porekadlo, alebo niečo také) dobrý úmysel nestačí. Môj názor podložený osobnými skúsenosťami je taký, že dôležitý je rešpekt. Rešpekt k tomu, že – toto je rodič tohto dieťaťa. Ak matka berie dieťa do vody a dieťa sa vzpiera, tak nejdem za tým dieťaťom aby som predviedla ako to ja s deťmi viem. Ak ma ta matka požiada – prosim vas/ta, ty to s detmi vies, neskusis ho nejako naviest aby isiel do vody? Vtedy na to zareagujem. a ak chcem pomoct, tak na to idem spolu s rodicom, zapojim do toho aj rodica, nie ze ja som ta dobra ktora vie a on tam bude stat ako puk, co to s dietatom nevie.
Páči sa miPáči sa mi