Sme uprosted vzostupu. Alebo niečoho iného. Všetko sa stále mení. Viem, vždy to bolo tak. Ale nedzá sa vám, že teraz sú tie zmeny rýchlejšie? Že sa všetko akoby rýchlejšie hýbe? Už v minulom článku som sa tým zaoberala.

Zhmotňovanie: Napríklad rýchlosť materializácie myšlienok. Buď som si to predtým neuvedomovala, alebo si to nevšimla – len v poslednej dobe mám pocit, že sa moje myšlienky tak rýchlo materializujú, že sa niekedy až miknem – aha – veď presne toto som pred chvíľou chcela – a vzápätí na to: uff, Tina, dávaj poriadne pozor čo si myslíš, pozri ako to rýchlo prichádza.

Okolnosti: Alebo precítenie okolností, v ktorých sa nachádzame. V tejto dobe cítim oveľa rýchlejšie ako predtým, či mi situácia sedí alebo nie. Hneď sa mi dostavuje nepríjemný pocit, ak mi niečo nesedí. Niekedy najprv ani neviem, čím to presne je, len viem, že sa akurát niečo deje, čo na mňa vplýva deštruktívne. Cítim ťažobu na hrudi, úzkosť. Vtedy začnem hľadať odkiaľ to prichádza a keď nájdem príčinu a odstránim ju, cítim neuveriteľnú ľahkosť na duši.

Vzťahy: Takto isto sa cítim a konám aj keď sa ma snaží niekto (alebo aj ja sama seba) vedome alebo nevedome vtesnať do nejakých pravidiel správania sa a cítim, že idem proti sebe, že sa tak správať vôbec nechcem, lebo sa do niečoho vtesnávam, škatulkujem, napasovávam, nejdem po prúde bezhraničnej lásky, nejdem bezhranične.

Všetko mi to pripomína aktívne rozpúšťanie hraníc, rozpúšťanie ohraničení – či už osobných, alebo spoločenských. Sme tvárni, náš život je tvárny. Kreatívna činnosť v tvorení života, v tvorení môjho života, v tvorení okolností v ktorých sa nachádzam ako vedomý akt myslenia, formovania myšlienok, je momentálne to najzaujímavejšie v mojom živote. Niekedy mám pocit, že zažívam hranice a ohraničenia preto, aby som si uvedomila že „tu na tomto mieste si ešte niečo nerozpustila“ a už aj sa ide do akcie.

Niektoré tieto akcie idú ťažšie, niekedy sa ťažko hľadajú slová na vysvetlenie čo cítim a hlavne vysvetlenie, že ide o moje pocity, voči mne a nie sú nasmerované proti inému človeku. Vždy sa snažím vysvetliť, aby to nebral dotyčný osobne, ba naopak, poďakujem sa vytvorenie situácie, v ktorej som si mohla veľa vecí uvedomiť.

Posledný pol rok som často v stave „nahúlenej hipisáčky“, ako ho ja volám. Cítim bezhraničnú lásku k celému svetu, mojich blížnych by som najradšej vyobjímala a vybozkávala od samej radosti. Mám pocit absolútnej lásky u všetkému čo je, tu a teraz je výnimočný okamih, kde je všetko čo potrebujem tu. Týchto okamihov je stále viac.

Viem, na čom ešte musím zapracovať, aby sa stal tento pocit esenciou môjho života. Napríklad môj strach o materiálne prežitie transformujem na dôveru. Čo zároveň pre mňa znamená, nesedieť nečinne a dôverovať, že všetko sa samé vyrieši, ale vedome a tvorivo rozvíjať okolnosti, v ktorých sa moja dôvera naplní. Viem, dôverujem že všetko tu a teraz je a zároveň sa o to postarám.

Pozorovaním mojich myšlienok prichádzam na to, kde si dávam sama sebe hranice. Mne a svetu naokolo. Veľmi sa teším, ak takúto myšlienku objavím a si ju uvedomím a rozmýšlam, aký dopad má na moj svet a čo sa udeje, keď ju rozpustím, keď v danej veci začnem rozmýšlať neobmedzene. Častokrát mi to vyvolá úsmev na tvári a pocit – “die Welt gehört mir” – “svet patrí mne” 🙂

Zároveň pozorujem v mojom okolí, že ak sa ja otvorím niečomu “netradičnému” a žijem to, tak sa tomu otvára aj moje okolie. Hlavne keď cíti, že som s danou situáciou stotožnená, v tom momente vyjadruje moje bytie.

Niekedy je to sranda, keď začnem niečo netradične žiť a idem to zdielať s mojím okolím – niekedy to sprevádza jemný pocit neistoty ako bude kto reagovať. Doteraz síce vždy počujem “Tina, ty nie si normálna :)” vyslovené s údivom a so smiechom a zároveň cítim, že tým, že si stojím za svojím, búram hranice aj ostatným. A ak ich nezbúram, aspoň pootvorím dvierka, čo všetko je možné. :))

Ďakujem všetkým, čo ma sprevádzajú životom a s ktorými spoločne búram hranice. Lebo – všetko je možné – stačí len otvoriť sa, myslieť bezhranične a nechať plynúť v láske 🙂

♥♥♥