Práca s tieňom je o zažití a akceptovaní každej časti z nás bez toho, aby sme ju chlievikovali ako “dobrú” či “zlú” a je to podstatná časť na ceste k tomu, aby sme sa stali “kompletným človekom”, ako to hovoria toltékovia.

Táto pasáž z Katie Weatherupovej k spôsobom využitia šamanských ciest patrila pre mňa k tým bolestivejším, ale aj tak hodne objasňujúcim. Keď pozerám na výpisky, tak to budem musieť prekladať dobreže nie vetu po vete 😕 … No, nevadí, my to nejako zvládneme 🙂 :

Takže dnešná téma je práca s vlastným tieňom. U Villolda sa mi táto práca zdala hodne prepsychologizovaná a málo šamanská, ale u Weatherupovej mi príde nejaká “ľudskejšia”, polopatistickejšia. Je to o tom, že po svete chodíme s dvoma časťami – jednou viditeľnou (alebo si ju aspoň uvedomujeme) a jednou, ktorú sme vytesnili a tak vedome ani nemusíme vedieť, že niečo podobné v nás drieme (alebo priam chrápe 😛 ). Tejto neuvedomenej časti hovoríme “tieň” a ak chceme byť kompletná bytosť, čo je podmienka i príznak vzostupu, tak potrebujeme, aby všetky aspekty našej bytosti pracovali harmonicky, v závislosti od okolností – a teda potrebujeme uvedomiť si a prijať aj náš “tieň”. (Pretože keď neviem, že to mám, nemôžem to rozumne nasadiť.)

Problém je v tom, že ako vyrastáme, učíme sa, že niektoré aspekty našej osobnosti sú “zlé” a “nesprávne” miesto toho, aby nám niekto povedal, ako ich vhodne používať. V podstate keď sa to tak vezme, aj rodina aj škola nás otvorene alebo skryto odvykajú byť sebou samými. Pre rodičov a učiteľov je často jednoduchšie mať do činenia s poslušnými, tichými, spôsobnými deťmi, ktoré neprejavujú pohoršujúce emócie.

Hehe, “pohoršujúce”… Na to, aby bol niekto “pohoršený” nad naším správaním, musí stáť nad nami a lepšie vedieť, čo sa má a čo sa nemá… 🙂 Ešteže existuje liberačná mudra. 😛

A tak si časom veľmi často vytvárame negatívny vzťah k častiam zo seba a začíname deliť našu osobnosť na “dobré” a “zlé” na nás. A našu sebahodnotu začíname merať tým, ako úspešne dokážeme tie “zlé” aspekty potlačiť alebo zamaskovať. Z týchto aspektov sa stáva to, čomu metafyzická komunita hovorí “tieň”: všetky tie veci na nás a okolo nás, za ktoré sa hanbíme a ktorých sa chceme zbaviť. Môže to byť množstvo vecí: “zlé” emócie ako hnev a smútok alebo povahové črty, ktoré iní zatracujú, či aspekty našej sexuality.

Aby sme odhalili náš tieň, potrebujeme sa pozrieť na to, čo na iných najostrejšie odsudzujeme, na správania alebo prejavy, ktoré v nás vyvolávajú nepatrične silnú negatívnu reakciu. Veľmi často odsudzujeme naše skryté “tieňové” vlastnosti na iných. (Nepripomína vám to tie “zrkadlá”?) Možno neznášame hlasných či neogabaných ľudí alebo ľudí s nadváhou. Ak nás skutočne veľmi vytáčajú ľudia s týmto aspektom, je to poukázanie na náš potlačený tieň. Paradoxne, čím viac sa snažíme skryť, potlačiť a kontrolovať tieto tienisté aspekty, tým častejšie sa objavia v našom živote v tých najnevhodnejších okamihoch a len posilňujú našu túžbu zbaviť sa ich. Tento proces spotrebováva obrovské množstvo energie a vitality a vďaka nemu sa cítime roztrieštení na kúsky a v stálom konflikte sami so sebou.

Hehe č. 2: Ako som písala tento odsek, doinkubovala sa jedna myšlienka, ktorú som vyštartovala, keď som hľadala tieň za “úžasnými mladými mužmi”. Asi si budem musieť zmeniť môj archetyp z “Kazateľ” na “Zmierčí sudca” – alebo moje skutočné ja by to asi tak chcelo a moja “upravená verzia” sa drží toho Kazateľa. Zistila som totiž, že moju negatívnu reakciu nevyvolávajú úžasní mladí muži – tých proste označím za “cvok” alebo “blbec” a ide sa ďalej – ale svet, ktorý im umožňuje buzerovať iných. 😕 Ak na tom popracujem, možno sa mi podarí zasa dostať moje vnímanie sveta trochu viac do “OK”. Možno potrebujem byť najprv Zmierčím sudcom a zosekať zopár hláv, aby som následne mohla pokojne Kázať… 😉

V niektorých prípadoch môže viesť potlačenie či zatratenie nejakého aspektu v nás k strate kúska duše. Miesto toho, aby sa z aspektu stal potlačený aspekt, ktorý je neviditeľný a nehlásime sa k nemu, ale je ešte stále súčasťou nás, môže sa osamostatniť a opustiť nás, pričom ale časť našej životnej energie pôjde s ním. To sa stáva často vtedy, keď dieťa má pocit, že nejaký aspekt nesmie byť jeho súčasťou, pokiaľ má prežiť – fyzicky či emocionálne. Tak ten aspekt pošle do kelu.

Ja som túto situáciu, kedy sa zo mňa oddelil aspekt Zabijak, zažila pri smrti môjho otca. Už som spomínala, že som ho 45 minút udržiavala silou vôle pri živote. Volali sme záchranku, ale na centrále ju nejako zabudli poslať. Po 30 minútach sme volali znova – a potom trvalo 20 minút, než prišla… 5 minút prineskoro. Navyše vbehli do domu, hulákali, všetko komentovali a ja som mala pocit, že vezmem nôž a urobím jatky… a v tom okamihu ako keby niekto vytiahol štupeľ z vane, cítila som taký ťah i taký vír a celá moja zlosť niekam zmizla. Odišla naveky. Ešte keď som sa k lekárovi obracala, mala som vraždu v očiach a videla som, ako sa zľakol a okríkol tých druhých, nech prejavujú aspoň akú-takú úctu. V nasledovnom okamihu, keď sa ma pýtal, či nepotrebujem injekciu na ukľudnenie, už som bola schopná spôsobne povedať “nie, ďakujem, ja si to spracujem sama” a cítila som už len únavu… únavu… únavu… No, neviem, ale asi by som nebola celkom hepi, kebyže mám ísť a toho Zabijaka niekde hľadať. A asi ho už ani nepotrebujem, hoci dovtedy mi párkrát zachránil život. 🙂

Hehe č. 3: práve sa mi vynára ďalší vzorec – neschopnosť prijať pomoc od iných. Našťastie, tohto káma už poznám, ale fakt je, že som sa s ním zatiaľ nejako výraznejšie dopredu nepohla. 😛

To, či nejaký aspekt totálne odišiel, zistíme tak, že nám chýba nejaký aspekt, ktorý ostatní majú. (U mňa to bola napríklad aj schopnosť naozaj cítiť. To, čo som cítila, som si myslela, že cítim, ale boli to len naučené reakcie a pretože neboli skutočné, boli takmer vždy trochu preexponované.)

Môžeme si urobiť aj šamanskú cestu a spýtať sa sprievodcov, či sme utrpeli stratu kúska duše následkom neprijatia niektorých aspektov seba. Aby sme túto vec ošetrili a vyhojili, budeme potrebovať urobiť prinavrátenie stratených kúskov duše, čo už je energeticky náročná šamanská technika. Našťastie, väčšinou aspekty len potláčame a ignorujeme a tak ich vieme pomerne ľahko obnoviť.

Napriek tomu ľudia, a to aj tzv, pracovníci Svetla, neradi pracujú s tieňom.

“Pristupujú k tomu ako k energetickému ekvivalentu odporného lieku, ktorý zlepší spirituálne zdravie.”

Často mávame pocit, že náš tieň  je veľký, desivý a totálne nehodný lásky. Ale to, čo sa spočiatku zdá obrovské, sa pri práci často zmení na malé a v podstate príjemné a normálne. A keď si nejaký tieňový aspekt ošetríme, prináša nám obrovské dary – zvýši sa nám vitalita a životná energia, zlepší sa nám pocit úplnosti, prichodíme si silnejší a viac chránení a môžeme byť v dennom živote spontánnejší a prejavovať svoje skutočné ja.

Niekedy sa stane, že vytesníme aj naše silné stránky a potenciály, čím sa oberáme o možnosť žiť život, aký nás napĺňa. Zistíme to tak, že tieto veci vášnivo obdivujeme na iných.

“Čo najviac obdivujete je plne realizovaný aspekt nejakého potenciálu, ktorý máte.”

Takto spätne si uvedomujem, že som vždy na iných obdivovala schopnosť riešiť situácie, nestrácať hlavu a vedieť sa s každou situáciou nejako vysporiadať. Taká tá “skala v príboji”. A keď som spracovávala túto kapitolu z Weatherupovej, uvedomila som si, že skutočne to môže byť môj nerealizovaný potenciál – nerealizovaný preto, lebo moji rodičia mali o mne predstavu slabej, ochranu potrebujúcej bytosti, ktorá sa nevie postarať sama o seba. Tak som im tú predstavu naplnila – a moja sila pošla v čudy. Až neskôr pri stalkovaní som sa dopracovala k tomu, že niektoré opakujúce sa situácie v mojom živote môžu byť signál, že si mám znova vyžiadať svoju silu. Ešte stále som netušila, o akú silu ide… Ale pri tejto kapitole som si spomenula na všetky tie prípady, keď zdanlivo boli silní iní, ale pritom stavali na tom, že som im držala chrbát… 🙂 A uvedomila som si, že nejako som sa dokázala zatiaľ vždy postarať. Keď už nijak racionálne, tak som na situáciu poštvala svoju vôľu a frčalo sa. 😉

“Pri hocijakom talente alebo vlastnosti platí, že niektorí sú na tom lepšie a iní horšie, takže nemá zmysel sa porovnávať.”

Na rozvinutie potenciálneho talentu treba úsilie a koncentráciu. Môžeme sa vedome rozhodnúť, že tento talent rozvíjať nebudeme – ale musí to byť vedome. Mnoho ľudí sa rozhoduje takto podvedome a vravia, že niečo na niekom obdivujú a nikdy nebudú takí ako on(a), tak práve popierajú časť zo seba a dávajú si dovolenie nerásť, zakrnieť – bez toho, aby si túto voľbu vôbec uvedomili.

Šamanská cesta je výborný spôsob, ako porozumieť vytesneným aspektom seba samých a ako si ich pripojiť. Tým, že s nimi narábame neverbálne, cez symboly, mýty a archetypy, dokážeme ich pochopiť v miere, ktorú by sme nedokázali dosiahnuť, keby sme k nim pristupovali z každodenného uhla pohľadu. Navyše ich šamanskou prácou dokážeme dokonale znova integrovať.

“Keď som v svojej posvätnej záhrade našla čakať moje tieňové aspekty, mala som možnosť jednať s touto časťou zo mňa, ako keby to bola samostatná bytosť. Môj vytesnený tieň vyzeral presne tak, ako som si ho vykresľovala – ohavný a desivý. Navyše bol ešte aj nazlostený a urazený. Prišiel ako moja časť so samými darmi a dobrým úmyslom podporovať ma na ceste životom a ja  som ho kategoricky zavrhla a odobrala som mu všetku lásku a uznanie. /…/

Ale keď som prekonala svoj vlastný strach a videla som veci z tohto zorného uhla, môj tieň mi mal hodne čo povedať.”

Ak sa teda rozhodnete cez šamanskú cestu preskúmať svoje vytesnené aspekty, zvoľte si na to čas, kedy sa cítite extra bezpeční a ukotvení. To, čo uvidíte, sa vám totiž možno nebude páčiť a možno vás to emocionálne rozhodí – ale ak by to malo byť priveľa na jeden raz, hocikedy môžete cestu ukončiť. Weatherupová:

“Ako som už vravela, neverím na spirituálny masochizmus alebo mačizmus, najmä nie pri práci s tieňom. Ak sa príliš bojíte, narobíte viac škody ako úžitku.”

😕 No, ja síce rozhodne nie som masochista, ale “spirituálny mačizmus” ma vystihuje dosť presne… Niekde vnútri mám potrebu dokázať si, že hoci sa bojím, aj tak do toho pôjdem. Blbý program, ale dobre dopĺňa moju netrpezlivú povahu – len čo niečo objavím, ide sa do toho nezávisle od bolesti – ba čím viac to bolí, tým lepšie, pretože to súčasne značí, že to tým skôr skončí a tým viac času mi zostane na zotavenie, než zas niečo objavím… 🙂

Ak by sa práca s tieňom ukázala byť extrémne desivá, môžeme začať samostatnou cestou, na ktorej si vyžiadame zdroje a vyhojenie, ešte než sa skutočne stretneme so svojím tieňom. Požiadajme sprievodcov o radu, ako to urobiť s čo najmenšími duševnými oderkami a predsa dokonale. Možno nás budú sprevádzať a radiť nám (aspoň moji sprievodcovia to robievajú), možno nám pomôžu vyhojiť nejaké staré rany, ktoré viedli k vytesneniu daného aspektu. Možno nám poradia aj, čo máme robiť inak v bežnom živote, aby sme sa pripravili na stretnutie s tieňom.

Keď sa ocitneme zoči-voči nášmu vytesnenému aspektu, môžeme si ho vypočuť a zistiť jeho pohľad na vec. Pre nás je to výborná príležitosť porozumieť, čo nás donútilo daný aspekt vytesniť. Môžeme sa aspektu spýtať, aké dary a schopnosti so sebou prinesie a čo máme urobiť na to, aby sa cítil dobre. V tomto je práca veľmi podobná práci na osobnom toteme.

Keď sa dostaneme do bodu, že ho reintegrujeme, doslova cítime, ako sa k nám vracia kúsok z nás. Všetok vnútorný konflikt spôsobený odmietaním časti zo seba sa vytratí a energiu, ktorú pohlcoval, môžeme presmerovať na niečo iné.