Toto je vybraný odsek z knihy Miguela Ruiza Voice of Knowledge (po slovensky zrejme Hlas toho, čo vieme, hoci kedysi som to prekladala ako Hlas poznania, ale teraz korigujem svoje vnímanie). Dospela som k názoru, že Ruiz hovorí o tom, čo “vieme”, berieme za fakt a nespochybňujeme ani neskúmame, či je to skutočne tak.
Úryvok je bližšia sonda do “nášho príbehu” (a miestami upravovaný preklad, takže je v ňom aj kus slovenčiny, pretože to už je veky, čo som dokázala písať po česky):
Jak poznáme, co je pravda, když skoro všechno, co jsme se naučili, je lež? Jak poznáme, co v nás je pravdivé? Ačkoli mi to trvalo dlouho, nakonec jsem na to přišel. Pravdivé jsou naše emoce. Každá emoce, kterou cítíme, je pravdivá, je. Zjistil jsem, že každá emoce přichází z našeho ducha, z naší integrity; je naprosto autentická.
Tu sa Ruizovo a moje poznanie dosť výrazne odlišujú. Mňa anjeli upozornili, že niektoré emócie, ktoré mám (a “cítim”), nie sú moje emócie, ale som bola naučená, že “v takejto situácii sa cíti toto-a-toto”. V skutočnosti necítim vôbec nič, vnútri je prázdnota, ale pretože beží program “v takejto situácii sa cíti toto-a-toto”, myslím si, že cítim.
Tak som sa naučila rozlišovať medzi pocitmi tela (fyzickou úrovňou cítenia) a pocitmi mysle (“emóciami”) a všetko, čo nemá za sebou fyzický pocit, sa snažím vynulovať. Nie potláčať, len rozpustiť. 🙂
Nemůžete předstírat, co cítíte. Své pocity můžete potlačovat, můžete je ospravedlňovat, můžete o nich lhát, ale, to, co cítíte, je autentické. Je to skutečné a vy to cítíte. Na tom, co cítíte, není nic špatného, ať je to cokoli. Neexistují ani dobré, ani špatné emoce; není nic špatného na hněvu, závisti nebo žárlivosti. [Aj keď cítite nenávisť,] vychází z vaší integrity. I když trpíte [smútkom alebo] depresí, když to cítíte, vždycky existuje důvod, proč to cítíte.
Objevil jsem něco zajímavého o lidské mysli [, niečo logické a dôležité na porozumenie]. Všechno, co vnímáte, vyvolává emoční reakci – všechno. Když vnímáte krásu, vaše emoční reakce je úžasná. Když vás něco bolí, vaše emoční reakce není tak úžasná. [Ale] Nevnímáte jen vnější svět; vnímáte také virtuální svět, který si vytváříte v hlavě. Vnímáte nejen své pocity, ale také své vědomosti – své myšlenky, soudy a názory. Vnímáte hlas ve své hlavě a [reagujete naň emóciou].
[Ale teraz prichádza otázka:] Co vám říká hlas ve vaší hlavě? Kolikrát už vám řekl: „Bože, já jsem tak hloupý, jak jsem tohle mohl udělat? Nikdy se nepoučím!“ Hlas [toho, čo vieme] vás posuzuje, [vy to zachytíte a reagujete emóciou]. Cítíte stud; cítíte vinu. Vaše emoce je [skutočná], ale to, co ji vyvolalo [, ten záver, že ste hlúpi], [skutočné] není; je to příběh. [Zasa: je to len akcia – reakcia.] Co je vaší akcí? Akcí je vnímání vašeho názoru, což znamená vnímání vašeho soudu. Co je reakcí? Reakcí jsou vaše pocity a na lži reagujete emočním jedem.
Ešte raz, pretože toto mi je extrémne dôležité: nereagujeme na nás v danej situácii, ale na našu predstavu o tom, ako by sme v danej situácii mali/nemali reagovať. Tá predstava nie je naša; my sme možno takú situáciu nikdy nezažili a preto nemôžeme vedieť, ako by sme “mali” reagovať… Tá predstava je produktom našej výchovy, toho, čo kto o nás povedal, ako sa svet k nám zasprával – a to všetko do veku nejakých 7 rokov, kedy naberáme väčšinu našich budúcich predstáv a hodnôt.
Nech už je to hocijako. v hlave máme poukladanú spústu takýchto predstáv. Tieto predstavy nám vykresľujú nás, hrdinu bez bázne a hany – teda niečo, čo nie sme… a zakaždým, keď to dostaneme pocítiť, reagujeme na to nejakou málo príjemnou a ešte menej užitočnou emóciou.
Podívejme se, zda to můžeme [pochopiť] lépe. Představte si, že máte psa. Jak víte, pes je pes, a je dokonalý [pes], že ano? Co se [však] stane, když s ním zacházíte špatně? Co když ho nakopnete, kdykoli ho vidíte? Pes se vás brzy začne bát. Jeho emoce můžete vidět. Může se rozzuřit a pokousat vás, nebo může utéci. Je s jeho emocemi něco v nepořádku? [Robí z neho jeho hnev zlého psa?] Ne, jeho reakce jsou [len] důsledkem toho, že s ním špatně zacházíte. Jeho emoce mu pomáhají bránit se. Vycházejí z jeho integrity.
A teď si představte psa, [ktorý žije v úplne úžasnom prostredí s ľuďmi, ktorí ho vždy milujú a rešpektujú.] Takový pes je to nejmilejší zvíře na světě. Protože se s ním zachází dobře, chová se podle své přirozenosti; miluje každého, kdo miluje jeho. [Nuž,] Vaše fyzické tělo je jako ten pes. Reaguje stejným způsobem. Proč reagujete hněvem? Protože vás někdo nakopl, že ano? Ale kdo vás nakopl? Hlas ve vaší hlavě, hlavní postava vašeho příběhu – ten, za koho se považujete.
Vnímáte také svůj obraz dokonalosti, neboli to, co si myslíte, že nejste, a to ve vás také vyvolává emoční reakce. Jak se cítíte, když nejste schopni [naplniť tento obraz]? Vaše emoční reakce není příjemná, ale je [skutočná]; vy ji cítíte. Ale je pravda, že musíte odpovídat svému obrazu dokonalosti? Ne, to je lež. To, co vnímáte, je lež, [v ktorú ste sa dohodli veriť]. [Prijali ste ju za svoju] a ona se stala součástí vašeho příběhu.
Lidé jsou oběti toho, co vědí. Když před někým uděláme nějakou chybu, snažíme se ji ospravedlnit, abychom chránili představu, kterou jsme si o sobě utvořili a kterou prezentujeme druhým lidem. Později, když jsme sami, vzpomeneme si, co se stalo, a [znova a znova sa za to trestáme]. Proč? [Pretože hlas toho, čo vieme, nám opakuje to, čo sme urobili, z toho istého uhla pohľadu, ktorý sme mali, keď sme to robili. Hlas sa stáva mocným sudcom a hovorí nám]: „Podívej se, co jsi udělal!“ A komu to říká? [Veď práve on nás doviedol k tomu, že sme konali tak, ako sme konali!]
Hlas [toho, čo vieme] poškozuje naše emoční tělo. To, co není skutečné, poškozuje to, co je skutečné. Naší akcí je víra v lež; naší reakcí je emoční bolest. Naše emoční tělo slyší hlas[], reaguje na něj a útočí, [presne ako tiger]. Ztrácíme []kontrolu a děláme a říkáme věci, které dělat a říkat vlastně nechceme. Hlas [toho, čo vieme] se bojí naší emoční reakce, a proto ji kritizuje a nutí nás stydět se za naše vlastní pocity.
Pak vnímáme pocit studu a prostřednictvím [toho, čo vieme] se snažíme jej ospravedlnit, což znamená, že hlas [toho, čo vieme] mluví o tom, co cítíme. Hlas neříká pravdu o našich pocitech a dokonce se snaží popírat, co cítíme. Hlas nás odsuzuje a my máme další emoční reakci. Cítíme se vinnými, protože jsem reagovali emocionálně. [To, čo vieme] se pak snaží vysvětlit náš pocit viny. Emoční bolest roste a my začneme trpět depresí. Vidíte ten cyklus?
Hlas [toho, čo vieme, si okolo našich emócií zostaví príbeh], my příběh vnímáme a snažíme se své emoce potlačit. Vnímání této represe vyvolává další emoční reakci, a my se brzy snažíme potlačovat všechno, co cítíme. „Takhle by ses neměl cítit. Co jsi to za člověka? Jsi slaboch nebo co? Opravdoví muži nebrečí.“ Předstíráme, že nás to nebolí. Bolí to, ale [] proto, že [vytvoríme príbeh, vnímame príbeh a vťahujeme doňho ešte viac emócií].
Proč nenávidíme? Protože nám někdo ubližuje. Proto nenávidíme. Proč trpíme? Protože nás něco bolí. Proto trpíme. [Je to normálna reakcia na ublíženie.] Ale [čo] nám ubližuje? Odpověď je jednoduchá. Ubližuje nám hlas lháře v naší hlavě, který nám říká, čím bychom měli být, ale čím nejsme. Nenávist, hněv i žárlivost jsou normální emoční reakce, které pocházejí z toho, co je skutečné, což znamená, že pocházejí z naší integrity, nikoli z toho, [ako sa tvárime].
Na nenávisti není nic špatného. Cítíme-li nenávist, hlas [toho, čo vieme] v naší hlavě nás nutí nenávidět. Tato nenávist je zcela normální; je prostě reakcí na to, čemu věříme. Začneme-li věřit něčemu jinému, nenávist se změní v lásku. Všechny naše emoce se změní, jakmile přestaneme věřit hlasu [toho, čo vieme], protože emoce jsou důsledkem, nikoli příčinou. Emoční bolest je známkou toho, že nám někdo ubližuje; tato bolest nám říká, že musíme něco udělat, abychom to změnili.
Poučka trochu pretextovaná: Naše emócie sa zmenia, ak sa zmenia naše presvedčenia o nás, o iných a o svete, v ktorom žijeme.
Proč nám lidé ubližují? Protože jim to dovolujeme, protože [sami seba súdime a] věříme, že si to zasloužíme. Jdeme-li hlouběji, brzy si uvědomíme, že sami sobě ubližujeme víc, než nám ubližují druzí. Můžeme obviňovat lidi, kteří nám ubližují, můžeme říkat, že nám bylo vždycky ubližováno, a můžeme si vymýšlet různé výmluvy. Ale kdo vám ubližuje v tomto okamžiku? Jste-li upřímní, musíte přiznat, že to je [váš vlastný] hlas [toho, čo viete].
Kdykoli lžeme sami sobě, vždycky si ubližujeme.
Kdykoli nadáváme sami sobě, vždycky si ubližujeme.
Kdykoli se kritizujeme nebo odmítáme, máme nepříjemnou emoční reakci.
[A ak sa nám naša emocionálna reakcia nepáči, zasa to nie je o potláčaní toho, čo cítime, ale o opravení tých lží, ktoré tú emocionálnu reakciu zapríčiňujú.]
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Pravda je nekonečné slovo …
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Pravda nie je “slovo”. Pravda je… a potom si rozprávame príbeh. 😛
Páči sa miPáči sa mi
@ Sun – si len v stave, kedy nevieš niekomu niečo povedať tak, aby to zapadlo tam, kde to dokáže rozpoznať. Toto sa ľudia učia desaťročia a toto je aj jeden z hlavných dôvodov, prečo si to chodím trénovať sem na tento blog (a ešte tvoja priama energetická skúsenosť samozrejme … 🙂 ). Že ti niekto momentálne nerozumie nie je tvoj problém, máme rôzne časové horizonty pochopenia a uvedomenia si vecí, nechal by som to plynúť … 🙂 Zober si, koľko tebe anjeli, Gabriel, Gaja vysvetľovali niektoré veci a kedy sa to nakoniec v tebe zoplo … 😉
@ Iskra – materská škôlka alebo prvá trieda, gymnázium a pod. a kto je už kde nie je zrozumiteľná pointa, pretože vieme ako to v škole chodí, sú piataci ktorí ako tak preliezli a napr. druháci, ktorí by ich strčili s prehľadom do vrecka … 😉 . Pointa je cítiť sa za každých okolností dobre v tomto tele. A ja ti garantujem, že sú situácie, kedy som cool a je mnoho ďalších situácii, kedy je mi ešte stále na grcanie. Garantujem ti tiež, že je mnoho osvietených bytostí, ktoré už majú niektorú kategóriu za sebou a mohli by si len tak plávať na obláčiku, ale vracajú sa sem na Zem, pretože v tých ďalších oblastiach je aj im stále na grcanie … 😉 To sa mi zdá ako prínosnejší barometer toho, kde sa kto nachádza … 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Tak toto som umiestnil presne v duchu témy … 🙂 🙂 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Nik, berem to tak, ako si napísal a možno až prestanem mať potrebu to triediť tak, ako to robím teraz, tomu budem rozumieť 🙂 Niečo šípim, ale je to na úrovni pocitu a nerozumiem tomu, takže teraz sa tváriť, že fajn – chápem ešte nemôžem.
Páči sa miPáči sa mi
To máš naučené z knihy? Čiže zo slova? Čiže zo lži? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
A nie je jedno, odkiaľ to viem – keď je to tak?
Keď sa obvykle niekto pýta “to máš odkiaľ”, tak sú to najčastejšie tieto dve situácie: 1. nepoznal tú myšlienku, zaujala ho a chce si to dopátrať sám a urobiť si svoju predstavu, alebo 2. chce z toho, koho sa pýta, urobiť blba poukázaním na podradnosť jeho zdroja. Tretia možnosť ma momentálne nenapadá.
Z mojich skúseností s tebou ťa zaujíma skôr tá dráma a tak možnosť číslo 1 neprichádza do úvahy. Ale ďakujem ti, že si tu a komentuješ. Učí ma to brať ľudí takých, akí sú, bez túžby “vylepšovať” ich.
Páči sa miPáči sa mi
2. povedaná inak. Chce poukázať na možnosť že sa mýliš a pravda je iná
Páči sa miPáči sa mi
…. to presne hovorím … 🙂
@ Sun – na dovysvetlenie – vyjadril som sa k tomu, čo je v texte, tam sú slová, preto v tom kontexte je “pravda” použitá ako slovo. Chápem čo hovoríš, ale platí to len v tom prípade, že ju vnímaš priamo, energeticky a aby ti to potvrdil aj niekto ďalší, musí ju vnímať aspoň tak dobre ako ty – a to sa deje naozaj zriedka, preto je nekonečná, ako sme aj my odlišné a nekonečné bytosti v tom, ako ju vnímame.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Ja beriem pravdu ako “všetko”. Ale dobre; to, čo je hore v článku, zodpovedá tomu, ako ja vnímam svet. Vysvetľuje to moje doterajšie skúsenosti. Preto mám tendenciu hlásiť sa k tomu názoru – hoci to nie je nič iné než “názor” a tam, kde sa nekryje s mojím poznaním, som to napísala.
V mojom príbehu je to pravda o ľudských emóciách. A pretože nepoznám iný než môj príbeh, pre mňa tento názor vyzerá ako najpravdepodobnejšia možnosť. 🙂 Bližšie k pravde sa neviem dostať, ale rozhodla som sa, že mu budem veriť – kým sa neukáže niečo, čo by s ním bolo v príkrom protiklade a potom sa bude pracovať na novom názore. 🙂
Mimochodom, v texte sú naozaj slová… Nepoznám text, ktorý by si vystačil bez nich. Žiaľ, slovo je jediný nástroj, ktorý máme, aby sme komunikovali s inými – pokiaľ zrovna nie sme telepati, čo ja nie som.
Ale som s tebou, keď hovoríš o priamom energetickom vnímaní – ovšem to môžeš použiť jedine v komunikácii so sebou samým, pretože pochybujem, že by dvaja ľudia len tak mali kotviace body zafixované v tom istom čase v tej istej pozícii. Je to málo pravdepodobné. A potom: priame energetické vnímanie je rovnako neoveriteľné ako čokoľvek iné, napríklad slová, pokiaľ nepoužiješ presne ten istý postup ako u slov – neporovnávaš svoje priame energetické vnemy so slovami niekoho iného (pretože momentálne si neviem predstaviť, ako ich porovnávať priamo s jeho priamymi energetickými vnemami).
A teraz metarovina: všimni si, že diskutujeme nie o myšlienkach, ktoré sú v článku, ale o tom, odkiaľ mám to, čo viem, alebo či som to nazvala správne… Prečo je osoba zaujímavejšia ako princíp? A v urazenej ješitnosti 😛 ma ešte napadá: prečo by som potom mala písať články, keď sa z diskusií k nim nedozviem viac než názory niektorých ľudí na iných ľudí? Sorry, ak som nebola bezchybná so svojím slovom a brala veci osobne a robila predpoklady a nedala svojich 100% a nakopla jednu dramatickú prdelku… ale aspoň som všetko brala so (z)dravou nedôverou. 😉
Páči sa miPáči sa mi
Povedal by som, že sa rozprávame priamo k tomu, čo je v článku a ten začína slovom “pravda”. Je to dôležité slovo a mne trvalo dlho, kým som pochopil, že ak rozprávam o veciach vnímania tak mi rozumie zopár ľudí a to, čo mi zahaľovalo schopnosť vidieť, že mi spústa ľudí nerozumie spočívala v tom, že som sa s nimi chcel vo všeobecnom spoločenskom kontexte cítiť dobre (bez ohľadu na to či to bolo reálne možné). Preto som ignoroval, že hoci si navzájom chápeme slová, nechápeme až tak prečo a o čom ten druhý vlastne hovorí. Sú tam samozrejme aj ďalšie aspekty, ale to len na ilustráciu, ako schopnosť porozumenia a komunikácie “pláva” aj na vlne toho, čo s druhými vlastne chceme prežívať …
Keď tak sledujem ľudí, ktorí reagujú primárne na mňa a nie na to, o čom komunikujeme, je to skoro vždy preto, že sme mali nejakú karmickú väzbu. Mnohé životy = mnoho väzieb. Čo bolo skoro vždy najhumornejšie je, že moje odpadávanie nad stupiditou iných (trocha arogancie nezaškodí … 😉 ) prekonalo len to, keď som videl sám seba ako som v inom čase reagoval minimálne rovnako stupídne ako v súčasnosti oni a že si vlastne len vyberám svoju investíciu … Pracujem na tom, aby som sa na sebe dokázal smiať aspoň trocha tak, ako Don Juan s Genarom, keď v Carlitovej blbosti poznávali svoje staré ja … 😉 🙂
Články píšeš dobré a ako si sama poznamenala, rada robíš most, dosť si toho už premostila a užívaš si to, kedy ti môže byť ľahostajné, kto po ňom prejde a kto nie 🙂 , no a preto prichádzajú aj takí, ktorí si na ňom občas zatancujú alebo len tak zadupú … 🙂 .
Páči sa miPáči sa mi
Vieš, to nie je o tom, či sú články “dobré” alebo nie… Neviem, ako to vyjadriť… Čím ďalej, tým silnejší pocit mám, že nemám komu čo povedať… Že môj príbeh je len môj a je zbytočné doňho otvárať dvere iným, pretože aj tak ho nemajú ako pochopiť… a že to nemá význam, pretože každý aj tak ide presne tou cestou, akou má ísť… Proste nebaví ma doťahovať sa s ľuďmi, ktorí ma chápu len čiastočne a ja nemám ako im to vysvetliť, pretože na to, aby ma pochopili, by museli byť mnou… No, vyšla z toho pekná kravina. Skúsim na úroveň pocitu – máš vnútorný tlak niekomu niečo dôležité povedať, ale potom máš pocit, že zasa sa pri tom budeš cítiť blbo a aj tak to na druhú stranu nedôjde a nastúpi rezignácia, že už sa ti ani nechce – a potom mlčíš a necháš svet, nech si robí po svojom. Nemusí byť podľa mňa. Nie som Otec. Možno vôbec neviem, ako by veci mali byť. Hej, už som našla vhodné slová: Komunikácia má dve formy. Jedna slúži na prenos mentálnych modelov, ich skúmanie, overovanie, spochybňovanie/akceptovanie – čiže na poznávanie. Druhá slúži na obhajobu svojho názoru. Pričasto sa stretávam s tou druhou a pričasto sama spadám do tej druhej a potom sa cítim blbo, ako že som zas raz podliezla svoju vlastnú latku, pretože mám na viac. No a už ma nebaví ani hovoriť ušiam, ktoré nechcú počúvať, ani robiť zo seba vola. Keby som nepotrebovala pozornosť davu, už dávno čuším a len som, ale niekde v mojej DNA mám zakódované vychovávať a viesť iných a tak vždy keď si oddýchnem, tak sa to znova prihlási o slovo a ja ako debil zas vyleziem a snažím sa zmeniť svet.
🙂 Takto nejako znie vojak tesne predtým, ako prehrá bitku. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
No, ja zese trochu cucnem Drnuvala. Ten totiž prirovnáva nás, v stupni vývoja v ktorom sa nachádzame, k deťom. Tieto také naťahovačky, čo tu predvádzame a myslím, že sa nám vďaka pestrému obsadeniu naozaj veľmi darí :D, sú vlastne ťahačky za vlasy detí v škôlke a možno sú to jasle a trieskame sa navzájom plyšovými hračkami a sem tam aj kusnem 😆
No a potom je tu zopár “mudrlantov”, čo už vedia “chodiť a chodia čúrať a kadiť na záchod”, ako napr.: Hela, Nick, Slobodná cesta a pod., ktorý už chodia do 1. tredy v škole, alebo je to posledná v škôlke a na tých kukáme s otvorenou pusou, aký sú to už frajery – dospeláci a úplne ich žerem(e). Samozrejeme sa snažím ukázať “ostatným”, že aj ja som taký “dospelák” ako oni 😆 Je to nádhera 😛 Chcem tým ale aj povedať, že tie ukážky, ako to “môže” vyzerať až vyrastiem, naozaj potrebujem, resp. sú pre mňa užitočné, ako simulácia predstavy, kam sa môžem dostať. Jasne, že môj výsledok tohoto snaženia, bude mať svoju jedinečnú formu a podstatu. Takže pre mňa je všetko, čo sa tu odohráva niečo ako pieskové ihrisko, kďe môžem trénovať, aby som sa potom nepokaky od strachu, keď príde napr. ten prechod cez prázdnotu/temnotu, alebo keď už budem potom každou myšlienkou zhmotňovať, aby som mal pod kontrolou svoj strach dokonale a moja láska bola na toľko rozvinutá, pochopená a precítená, že strach sa ku kormidlu už nedostane. Je to niečo ako “práca v hre”, kde prostredníctvom sebaspoznávania, makám na svojom vývoji v priamom prenose a učím sa to robiť to vedome s prevzatím zodpovednosti za to robím a čo to prináša, takže ja teda idem makať dalej. Aj keď teraz moje makanie spočíva vlastne v nič nerobení a oddychovaní 😆 Loďka ide ďalej, ja mám vyložené nohy a vychutnávam si jazdu. Môja dôvera/viera v dokonalosť tejto jazdy je stále silnejšia a silnejšia 🙂
Páči sa miPáči sa mi
😛 Hoooovado… Vraj “chodiť na záchod”… To sa poriadne mýliš! Ja každé ráno čistím koberce a len preto som si zohnala mačičky, aby som to mohla váľať na ne… 😆
Páči sa miPáči sa mi
iskra ale vratit sa do detskych cias nie je krokom spat 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Matrioshka, ja si myslím to isté, pretože z pohľadu medzidimenzného vývoja sa vlastne presúvame z 1 fázy detstva do ďalšej, tak nejako to teraz chápem ja 🙂 Postupom z 1 dimenzie do ďalšej, sa opäť učíme rozumieť novémmu prostrediu a od znova sa v ňom učíme pohybovať a vnímať ho, používať svoje “nové” zmysly.
Učenie sa chodiť, je podobné, ako učenie sa cestovať astrálom.
Učenie sa vidieť/vnímať svet očami, ušami, dotykmi je podobné ako učenie sa vidieť, počuť, cítiť “auru”.
Učenie sa komunikovať s anielmi, je podobné ako učenie sa rozprávať s ľudmi.
Učenie sa chodiť na záchod a umývať sa je podobné, ako učenie sa zbavovať blokád a iných energo-nečistôt/odpadov. Učenie sa jesť tuhú stravu je podobné, ako učenie sa živiť “pránou”.
Učenie sa dýchať vzduch je podobné, ako učenie sa dýchať “pránu”…atď
No a tieto činnosti sa učí dieťa do 5-6 rokov, takže tu niekde sa nachádzam aj ja, resp. keďže neviem ešte vedome cestovať astrálom, tak som v stave batolaťa a to je koľko – 6 mesiacov?
Valstne ešte som sa ani nenarodil, lebo neviem ani samostatne prijímať potravu a len ledva-ledva viem pránicky dýchať, takže buď som sa len práve narodil, alebo som ešte stále v stave plodu, možno niekde tesne pred pôrodom…toto je namakané 😆
Páči sa miPáči sa mi
Ľudia, práve som v pošte našla tento obrázok… Ja nemôžem inak… proste musíííííím… (a toto je jediný článok, kam mi to ako-tak témeticky zapadá 😉 )
(Kliknite naň pre zväčšenie.)
Páči sa miPáči sa mi
🙂 🙂 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Páči sa miPáči sa mi
dnes na skoleni odznela jedna dolezita a PRAVDIVA veta: najcastejsim a najpravdepodobnejsim vysledkom komunikacie je nedorozumenie.
to len na margo “slov” 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Pre mňa veľmi zaujímavý článok, je to také jednoduché a logické, aj keď… 😀 V praxi mi príde neskutočne ťažké počúvať ten môj hlas a tým pádom niekedy chápať príčinu tej/ktorej emócie.
A neviem sa dostať na koreň veci, ale stále mám pocit, že príčinou je okrem toho hlasu ešte aj niečo iné, taká zmes viacerých vecí. Možno to tak vnímam preto, že je to skutočne neskutočne zacyklené a krútim sa dokola… 😀 Ale aj milované psy sa od seba odlišujú a sem/tam niektoré zaútočia a naopak okopávané môžu byť prítulné a vďačné za nejaké nečakané pekné slovo.
PREČO niekto počuje hlas: “Si nemožný”, keď to ako malý stále počúval alebo vnímal od svojho okolia a prečo jeho hypotetické dvojča počuje hlas: “Kašlem na to, čo mi hovoria, ja to zvládnem”, pričom od okolia počúval tiež “Si nemožný”. Akoby sme mali nejakú predispozíciu k tomu, aké hlasy si budeme v hlave vytvárať. Čo je to za predispozíciu? Kde je teda tá prvotná príčina našich emóciÍ?
Možno je to poriadna blbosť, ale takto som sa v tom zamotala. 😆
Páči sa miPáči sa mi
z trucu :)… a just nebudem ako vy hovorite! 😆
Páči sa miPáči sa mi
moje zlate, nebud. 🙂 bud len taky, aky chces byt ty. 🙂 je to predsa tvoj zivot, tvoj svet, tvoj pribeh, tvoja cesta, tvoja pritomnost, tvoja buducnost, tvoja karma,…. vsetko, co len chces, je v tomto tvojom pribehu len a len tvoje, a len ty si o tom rozhodujes a nesie za to nasledky. mam ta rada, alinael, aj ked ta vobec nepoznam, ale prave som to silne takto pocitila, a tak ti to posielam. prijem ci neprijem ci cokolvek je tvoja volba. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
myslim ze je to viacmenej jedno, lebo su obaja rovnako zavisli na tej povodnej vete “si nemozny” a ta urcuje ako sa budu citi a ako sa budu chovat. To ze si niekto vyberie moznost och boze mate pravdu som nemozny alebo jeho dvojca a just nebudem je podla mna uz vedlajsie.
Páči sa miPáči sa mi
Podľa mňa nie, Matrioshka, pretože ten prvý sa bude skôr stretávať s pocitom zlyhania, smútkom, depresiami, bude sa stále s niekým porovnávať a bude závislý na mienke a uznaní druhých, ten druhý, možno na pohľad arogantný, skôr spozná hnev, keď mu niekto postaví nejakú prekážku do cesty, ale pôjde si ďalej svojou cestou bez obzerania sa na ostatných.
Jasné, je to vykonštruované a obaja sú hraniční a berieme len jednu vetu z tisícich, ktoré si v hlave vytvorili.
Páči sa miPáči sa mi