V posledných dňoch som mala nejakú rozkývanú náladu – nie vyslovene zlú, ale nestabilnú. Je to dané tým, že zžívanie sa mačičiek mi robí starosti. Keď prišla posledná, Beruška, Lassiterko bol jej najväčší kamarát, pretože on taký proste je. Hneď sa spolu hrali. No ale posledné dva týždne sa to nejako pokazilo. Museli si niečo urobiť, lebo dnes po sebe syčia a bijú sa, až z toho škriekajú. No a v nasledujúcej minúte už nemajú problém žerkať z jednej misky. Tieto výkyvy sa zrejme premietajú aj do mojej nálady… Včera dávali v telke Avatara a tam som pochopila, že už aj my s mačičkami tvoríme jeden organizmus. Zmeny mojich nálad sa ukazujú na nich a zmeny ich nálad zasa na mne. A tak sa večne “ladíme”. 😛
Dnes ráno ma zobudil Lassiter pred šiestou a tak som nebola najvrlejšia (vlastne som bola hodne nevrlá, pretože som spať šla okolo jednej). Vyskočil na vankúš a zložil sa tesne pri mojej tvári. Mám to rada, zaborím si tvár do jeho kožúška a môžem spať ešte aj celý deň, ale tentokrát to malo dva maličké kazy – asi bol na záchodíku, nevyčistil si poriadne zadoček a smrdel a navyše sa chcel hrať a tak mi pazúrmi začal škriabať očné viečka. Na to som citlivá, tak som ho zhodila z vankúša a Lassiterko ukrivdene odkráčal. (On sa nedokáže uraziť. V tomto mi je celkom nepodobný. 😉 )
Potom tak o hodinu prišiel znova, s ostatnými mačičkami, vyskočil na paplón a začal mi cez paplón “loviť” nohy – teda vlastne driapať paplón. Párkrát som ho zavychovávala, ale nezabralo to a tak som ho zasa zhodila z postele. Nemám rada, keď si brúsi pazúry na posteľnej bielizni.
Keď odbehol, uvedomila som si, že ešte som ani nevstala, už mám nejakú zlú náladu… Tak som to začala rozoberať. Prečo? A vlastne… čo “prečo”?
Takto som sa dopracovala k tomu, že sa cítim previnilo. Ale prečo, prepánajána? Zato, že mám zlý pocit… že sa necítim absolútne hepi a vyšpičkovaná… Magorizmus, ale je to tak.
A keďže som to nevedela inak ošetriť, skúsila som zas raz ho’oponopono. To však na mňa nejako nezaberá; zakaždým, keď sa doňho pustím, sú to pre mňa len slová a vnútri sa nepohne nič okrem hladu… 😦 Asi robím niečo zle.
Takže som ležala a bola som celkom bezradná z toho, ako to ošetriť… a vtedy som si spomenula na citát z Ruiza, ktorý presne včera došiel mailom:
“Stvoriteľ, pomôž mi dnes obnoviť moje vnímanie tak, aby som ťa videl vo všetkom, čo vnímam očami, ušami, všetkými mojimi zmyslami. Umožni mi vnímať očami lásky, aby som videl lásku všade, kade kráčam, a videl ťa vo všetkom, čo tvoríš. Pomôž mi vidieť ťa v každej bunke môjho tela, v každej emócii mojej mysle, v každom človeku, ktorého stretávam.” — don Miguel Ruiz
(Today, Creator…help me to recover my awareness so that I can see you in everything I perceive with my eyes, with my ears, with all my senses. Let me perceive with eyes of love so that I find you wherever I go and see you in everything you create. Help me to see you in every cell of my body, in every emotion of my mind, in every person I meet.)
Niet prečo cítiť sa previnilo za to, že nie som vždy pozitívna… lebo aj to “nepozitívne” som ja. 🙂 Je to moja súčasť, s ktorou som bola stvorená – a môžem ju prijať alebo neprijať a cítiť sa previnilo… Blbosť. Prijímam. 🙂 Vidím Otca aj v mojej zlej nálade. Na niečo už len bude dobrá. 🙂
Navyše, keď som celý zážitok spracovávala do článku, spozorovala som slovné spojenie, ktoré mi prvýkrát uniklo: “emócia mojej mysle”. 🙂 Totiž presne to sú naše emócie – sú to produkty našej mysle. Pozitívne emócie sú ešte fajn, pretože nám aspoň dodávajú energiu, negatívne emócie však už nie sú fajn, pretože 1. sú to len produkty našej mysle, ktoré 2. nám energiu uberajú. Takže z nich máme 2x nič… alebo aj nie, možno napĺňajú nejaký účel, ktorý nám v danom okamihu zostáva ukrytý. Je to jedno; patria k nám. Zrejme aj Lao-Ce mal niekedy emocionálne poryvy… 😉 Spomínam si zasa na jeden diel z pôvodného Kung Fu seriálu: slepý mních s chlapcom idú lesom, prepadne ich zbojník a totálne ich orabuje. Keď spozoruje zvitok papiera za starcovým pásom, chce aj ten. Starý mních odpovedá, že ale veď to sú len jeho básne… Zbojník negramotný sa ich aj tak pokúsi zmocniť – a starký mu napriek slepote naloží palicou na kožuch, čo doňho vlezie… Keď sa chlapec pýta, ako to teda je, že na jednej strane sa nemajú protiviť násiliu a potom zbije zbojníka len pre zvitok básní, starký odpovie: “Kto už len dokáže zniesť toľkú drzosť?”
Takže nemusím sa cítiť previnilo, ak nie som stále v dobrej nálade. Možno o mne raz natočia seriál Helar Fu a bude v ňom diel, kedy vyženiem Lassitera z paplónu so slovami “Kto už len dokáže zniesť toľkú drzosť?” Dúfam, že si ho potom pozriete. 😀
P.S.: Moja nálada sa skokom zlepšila. A Lassiter sa mi odplatil tým, že ma pri raňajkách podriapal. 😀
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Veľakrát si spomeniem na nádherné myšlienky slepého mnícha zo seriálu Kung Fu a už teraz sa teším na jeho pokračovanie Helar Fu . . . . ale vážne, pamätám si aj na myšlienky mnícha, ktoré sa v určitom slova zmysle zhodujovola s druhou dohodou a to v tom, že mnohé veci musíme akcpetovať tak ako sú a nebrať si ich osobne, nehodnotiť ich. . . . niekde ale musí byť hranica, kde by sme nehodnotením mohli napomôcť k drzosti ” kto už len môže zniesť takú drzosť” a zároveń v sebe vytvárali negatívne emócie.
Páči sa miPáči sa mi
veru, nie kazdy den je posviceni…
dnes mam napriklad velice nehappy naladu…bola som rano vonku na prechadzke s Theom na luke, kde je volny vybeh… zial Theusko sa rozbehol za dvomi havcami a ja som ho uz nestihla stopnut, nechcel sa bit, len hrat…no dopadlo to tak, ze sme domov isli s bolavou labkou (ma kusanec na zahybe labky, dost to krvacalo a vobec sa mu nepacilo cistenie a dezinfekcia…) a teraz Theusko pokrivkava 😦 dufam, ze sa to bez komplikacii a rychlo zahoji…
Helar Fu 🙂 to je dobre 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Daj mu do brlôžteka malachit alebo ak nemáš, nejaký iný zelený kameň… napr. heliotrop, aventurín, amazonit, smaragd… Ale daj ho pod deku, nech ho nespapá (aspoň ten malachit by naozaj nemusel, ten zvyšok by prešiel tráviacim systémom v pohode).
Páči sa miPáči sa mi
ano, mam doma malachit a tiez niekolko dalsich zelenych a nazelenalych kamienkov (samostatne kamienky: achat stromcekovy, serpentinit, avanturin, larimar, aj ked ten je tyrkysovy…; unakit – ako naramok) …
Páči sa miPáči sa mi
Malachit je najlepšia voľba. Aj ten stromový achát je fajn, ten sa dá použiť ako elixír – cez noc do vody a na mesačné svetlo a ráno piť (alebo oplachovať). Nie ty; havčo. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Tak dôverne to poznám… Najviac na svojho syna so zlosťou nakričím a najmenej znesiem, keď v noci neprestajne plače /keď je chorý, niečo ho bolí../ a hrozí, že zobudí aj malú, ktorá potom neprestajne plače a potom sa o mňa bijú a nikto nespí. A zo mňa hovorí moje unavené ja, ktoré to vníma ako riadnu drzosť, veď som pri ňom, veď ho držím v náručí a on plačeee.
A možno ma tá únava naučila necítiť sa až tak moc previnilo, vždy to končí happy endom, ten plač vždy niekedy skončí, a deti so mnou skôr, či neskôr zaspia. 😀
Páči sa miPáči sa mi
Deti a zvieratá sa na nás vždy ladia. Okrem toho, keďže ešte prirodzene nemajú okolo seba všetky tie dospelé obaly, z nás v snahe nám pomôcť automaticky scucnú naše úzkosti a strachy, ak sme chorí, častokrát preberú aj niečo z choroby. Keď mačky driapu, nemá význam ich trestať, už sú v tom … nabrali si svoju časť záťaže. Ja našich psov nechávam z toho sa vyštekať, alebo zoberiem rukavice a trocha ich nechám ich porúvať, aby to zo seba dostali von 🙂 .
V podstate sú zvieratá a deti vždy dobrým signálom ak sa v nás niečo deje, pretože nepredstierajú a nepotláčajú. Ak sú navyše aj zdravé a iba v našej prítomnosti, tak ak driapu/plačú alebo inak prejavujú svoju nepohodu, je to na 100% nás problém, nie ich. Mali by sme skontrolovať čo cez nás fičí dostať sa znova do pohody, ak sa nám to podarí, zvieratá aj deti sa už ľahko na našu pohodu naladia.
Páči sa miPáči sa mi
Nik,
neviem ako u psov, ale moje mačky driapu a hryzú stále. Driapu vtedy, keď sú v zápale hry a chcú niečo pridržať, napríklad ťa objíme labkami okolo ruky, zatne pazúriky, jemne sa zahryzne a zadnými labkami ešte aj “kuchá”… Mačke to normálne nevadí, pretože má kožuch a ten ju proti takejto intenzite driapania chráni, ale ja som “bezsrstá” a tak vyzerám ako po boji s ružovým kríkom. 😕 Keďže to robia 3 zo 4 mačiek, považujem to za normálne a kolegovi, keď sa chce s nimi hrať, ponúkam kožené záhradné rukavice. 😛
A niekedy, keď majú pocit nespravodlivosti, tak ťa pacnú a pritom drapnú (ale obvykle slabo), aby ti to dali najavo.
Hryzkajú aj vtedy, keď ti chcú prejaviť náklonnosť – myslím, že pritom “cmúľajú mamkin cecík”. Niekedy dokonca oblížu. Beruška sa bežne prišmajchlí, pootiera sa o môj ohryzok, potom ho oblíže a slabo uhryzne. Spočiatku som z toho mala zlý pocit, pretože je čierna a mne to prišlo ako upír 😳 … ale teraz už som sa toho pocitu zbavila, aby som ho nebodaj nezhmotnila… 😆
Lassitera som už naučila nevystrkovať pazúry, keď sa chce hrať, ale teraz naňho ide jar alebo fungujú nezhody s Beruškou a zabúda na svoju dobrú výchovu. Aj ja. 😕
V podstate som zistila, že mačky veľmi nevedia, ako sa cítim, pokiaľ to nejako nedám najavo: hlasom, pohybom, pachom… Napríklad nevedia, kedy ma bolí hlava. Nevedia, kedy som nervózna, kým nezačnem vychovávať.
Zato naopak to funguje pomerne spoľahlivo – len čo dostanem z nejakej mačičky “zlý pocit”, tak sa môžem staviť, že jej niečo je. Ja si z nich sťahujem nálady oveľa spoľahlivejšie ako ony zo mňa. Myslím, že to o “mačka ťa vylieči” je mýtus, preklopenie našej reakcie na zviera do reakcie zvieraťa na nás. Aspoň som zatiaľ nespozorovala nič, čo by to potvrdzovalo. A rovnako ani to o vyciťovaní negatívnej energie mačkami.
Páči sa miPáči sa mi
Zvieratá, vrátane mačiek veľmi dobre vedia, ako sa momentálne cítime. Druhou vecou ale je, ako na to reagujú, alebo ako ich naučíme aby reagovali. Keď ťa škriabu mimo hry, tak cítia tvoje úzkosti alebo stres a preto to robia. Navyše sú mačky ako aj psy telepatické. Nie je lepší barometer na vlastné úzkosti alebo stres ako sú zvieratá, prípadne malé deti. Ani jedny ani druhé neoklameš … 😉
To, čo ich potom učíme je skôr len ignorovať, čo cez nás fičí, keďže my samy to už moc nevnímame a preto si myslíme, že aj oni len tak blbnú …
Páči sa miPáči sa mi
co ja viem o mackach tak dokonca nahle agresivnejsie utoky su uplne normalne. macka je lovec a ona, kedze bezne doma nemame mysi, ktore by mohla lovit, tak ten lovecky instinkt nema ako uplatnit. Stava sa ze povedzme striehne a zautoci na tvoju nohu. Potom som sa na nete doctala aj to ze napriklad je dost caste ze macka casto krat zadrapne paradoxne vtedy ked je v klidku, v pohode, na kolenach, hladkana. Vraj ona nikdy nie je celkom stotoznena s tym ze sa natolko zblizi s clovekom, ze sa jej to hladkanie paci a je jej prijemne. Zrazu si to uvedomi ako sa jej to paci a to ju nasere 🙂 . Neviem ci je to pravda, ale moja macka to tiez robievala. Od isteho casu ale mna neposkriabe. Myslim ze je to tym, ze po case som sa naucila rozoznavat signaly a viem akosik tym utokom predchadzat. Aj ked to na prvy pohlad mozno nevidno, ona da signal (mozno nenapadny) ako ze bacha, teraz pride pazur. Nejak to uz poznam a poznam aj co mam urobit aby nedala. Mojho muza este sem tam poskriabe. Myslim ze len preto, ze on este tie jej signaly az tak dobre necita.
Páči sa miPáči sa mi
ale tu telepatiu a schopnost vyladit sa na cloveka mozem potvrdit. nasa macka napriklad vzdy vie, ked sa chystame cestovat niekam. Vtedy vzdy preventivne zalezie aby nam nahodou nenapadlo zobrat ju so sebou 🙂 u deti detto. ale napriek tomu ze su skvele zrkadla nemyslim ze by to bolo tak ze LEN odrazaju. Aj oni maju vlastne prezivanie a “vlastne problemy”, ktore nemusia vzdy suvisiet len s nami.
Páči sa miPáči sa mi
Vieš… “telepatia”… 😕 Ja myslím, že zvieratá nás “čítajú” pomocou lepších zmyslov. Mám jednu takú atavistickú schopnosť – keď sa niekto bojí, vyňuchám to. Normálne cítim, ako sa mu zmení telesný pach. Iní ľudia v mojom okolí na to nie sú až takí citliví a môžu si myslieť, že niekoho “čítam”, ale ja ho vlastne len “ňuchám”. Zvieratá majú oveľa jemnejší čuch. Zaňuchajú náš adrenalín, testosterón a čojaviemaké frasy a podľa toho sa zasprávajú. Možno sú schopné vycítiť aj serotonín a dopamín… neviem, ale ja si to vysvetľujem tak. Počujú jemnejšie a lepšie odčítavajú vibráciu hlasu. Kedysi som tak vychovávala susedovho psa. Oni po ňom vrieskali “ticho, ticho” a pes štekal ako divý; ja som povedala polohlasom “ticho” a bol ticho. To preto, že v tom okamihu som sa emocionálne dostala do stavu “ak neprestaneš, nadrapím ti krkavicu” – a on to vyňuchal/vypočul (psi nemajú až taký úžasný zrak, takže vidieť to asi nevidel).
V každom prípade keď som naštvatá, ale som ticho, mačky nič necítia. Všimnú si to až z toho, že na ne prestanem reagovať, že sa im neprihováram a keď mi prídu žalostne mňaukať, nereagujem. Vtedy vedia, že prepískli. A keď mám migrénu, pozerajú na mňa ako potkan z múky, prečo som taká divná – takže bolesť asi nemá svoj extra pach. Horúčka im tiež nehovorila veľa… hoci tam sa pach určite menil, ovšem pri tých práškoch, čo som v tom čase hltala, som musela páchnuť ako dobre uležaná zdochlinka 😉 už pár dní…
😀 Hehe, Beruška ma práve “pohrýzla”. Leží mi na kolenách, pradie, je jej dobre a aby mi to dala najavo, štípla ma trochu tými svojimi zúbkami. 😀 Nabudúce jej to už asi oplatím – ovšem potom budem ešte týždeň vypľúvať chlpy. Pĺzne. 😛
Hehe, a ešte som si všimla. Je jej dobre, naťahuje labky a vytŕča pazúriky. A potom ich oprie o môj sveter. Pre ňu vyznanie lásky a ja práve dostávam akupunktúru. 😛
Páči sa miPáči sa mi
Mam 6 maciek a 4 psov..macka je samostatna jednotka, zahladena do seba a osobita v tom, ze je neskrotitelna clovekom. je to absolutne slobodomyselny tvor a v svojej podstate velmi sebecka.:P, s clovekom bude len do tej doby, pokial jej z toho plynu urcite vyhody a pre tie vyhody dokaze urobit vela divadielka..nikdy neurobi nic proti svojej voli. perfektne si vie cloveka podmanit aby jej zobal z ruky:D..pes je cloveku absolutne oddany, vie lubit bezpodmienecnou laskou, aku my ludia cely zivot hladame:P..
obaja , myslim si ze aj pes aj macka sa vedia vcitovat do cloveka, macka svojou prirodzenostou vsak neprejavi taku oddanost ako pes..moji psi su na mne nalepeni ako zuvacky ked si idem lahnut a nieco ma boli. v jednom kuse ma pozoruju a snazia sa mi pomoct ako vedia ked vidia ze sa nieco so mnou deje. ci uz negativne a dobiedzaju na hranie ked mi je fajn. mali by sme sa od zvieratiek ucit ako zit:P
Páči sa miPáči sa mi
Ja toto delenie na “verných psov” a “falošné mačky” naozaj nemusím… 😦 Mám skúsenosť len s mojimi mačkami a tie sú všeličo, ale nevyrábajú mi nijaké divadielka len preto, že si idú za svojou výhodou. A takisto nemám pocit, že by si ma podmaňovali. (Jedna to skúšala, bola tak navyknutá, ale moja huňatá banda jej to okamžite zrušila.) Podľa mňa mačky majú mentalitu malého dieťaťa (hah, hooovadský odborník na malé deti, ale v pondelok som mala na chvíľku pri sebe jedného takého štvorročného šracíka a vtedy mi tá podobnosť došla..). Sú autentické. Neprispôsobujú sa len preto, aby boli obľúbené (čo asi psi robia, je to dávno, čo som mala psa a už si to veľmi nepamätám, takže to je len úsudok). Keď je im dobre, dávajú to najavo všetkými desiatimi. Keď je im zle, dávajú to najavo všetkými desiatimi. Žijú naplno bez strachu, čo sa stane, ak… A ešte jedno viem – kamkoľvek po dome sa pohnem, mačky chodia so mnou. Nič z toho nemajú. Dám im žrať, potom idem k počítaču a než sa nazdám, na rôznych stoličkách už sú pri mne a spia. Vedia, že v najbližších hodinách si ich nebudem všímať. Nič nechcú, len byť nablízku. Niekedy si stačia aj navzájom, ale väčšinou pochodujú za mnou ako kuriatka. Neviem, či to je “láska”, ale je to rozhodne náklonnosť, keď majú pocit, že im je dobre tam, kde je človek. 🙂 (Pokiaľ ten človek práve neprská tak ako ja dnes. 🙂 Vtedy sa ide z cesty a tvári sa, že sa tu vlastne ani nie je…)
Páči sa miPáči sa mi
Ja som sa zle vyjadrila, nepisala som ze su macky falosne, chcela som poukazat na rozdiel medzi psami a mackami a ich spoluzitim s clovekom,,ale ten spravnejsi vyraz je ako si napisala ze su autenticke:P /darmo majster slova si/..roky , vlastne od malicka som so zvieratkami, vzdy som mala aj macky aj psov a vidim tie rozdiely v ich prirodzenom spravani smerom k nam.psika treba vychovavat, macka sa nauci sama pozorovanim spoluzit:D vzdy ma fascinuje a musim sa smiat ako vyzerame ked ideme na prechadzku..4 psi a huf maciek za nami..ale macky nas len vyprevadia na kraj pozemku, potom sa im uz nechce.clovek si vazi ze to robia z dobrej vole:D.ved co dodat k tomu ze sa tolki znasaju v jednom dome a na dvore..nejaky prirodzeny respekt tam vladne.
Páči sa miPáči sa mi
A preco mi nejdu smajle, to netusim..
Páči sa miPáči sa mi
Pred smajlom a za ním musí byť medzera, aby to systém premenil na smajl. Toto nebude smajl:), ale toto bude 🙂 . Medzera, dvojbodka, (delítko), pravá zátvorka, medzera.
Páči sa miPáči sa mi
dakujem za polopatisticke vysvetlenie 😛 ,tu je nazorny priklad toho, ze aj ten rozum treba pouzivat 😛 .
Páči sa miPáči sa mi
Prečo niečo vo mne odmieta prijať slovné spojenie “emócia mojej mysle”?
Páči sa miPáči sa mi
🙂 No prečo? 😆
Páči sa miPáči sa mi
Neviem… implantovaná emócia…?
Páči sa miPáči sa mi
Skúsim to takto (“môj príbeh”): Cítime sa oddelení od zvyšku sveta. Naša telesná veľkosť a sila sú v porovnaní so zvyškom sveta neveľmi uchvacujúce (keď odhliadneme od hmyzu, ale ten zas vie byť pekne jedovatý) a tak sa cítime ohroziteľní. Hormonálny systém sa stará o naše prežitie: emócie o bezprostredné, pohlavné hormóny o prežitie rodu. Takže ľudské emócie sú úplne prirodzené a sú reakcia na prostredie, ktorá ide mimo mysle a preto je oveľa rýchlejšia ako vedomé konanie. To je aj v poriadku takto, hlavne v detských rokoch, keď ešte myslíme značne chaoticky a nie zrovna efektívne.
Potom nás “domestifikujú” cez to, čo všetko nám porozprávajú ako “zaručené pravdy” a my tomu uveríme, pretože to robia v období, kedy ešte nemáme ako rozmýšľať o tom, čo nám hovoria, a robiť si vlastné úsudky. Aj to je úplne v poriadku, lebo nemusíme vynaliezať koleso znova a znova. Problém spočíva v inom – okrem spústy interpretácií a “zaručených právd” si z detstva prinesieme aj program, v ktorom my sme tí menej múdri a na svete sú múdrejší, ktorí nám môžu dať odpovede. A s týmto debilným programom potom frčíme po celý zvyšok dospeláckeho života, kedy už máme rozum i skúsenosti, ku ktorým môžeme prirovnávať. Ovšem aj toto je v poriadku, pretože z nás robí ľudí ochotných prispôsobovať sa mienke iných a žiť s nimi v jednom spoločenstve, aj keď ich vnímame ako “ksichtov”. Preto sa tomu hovorí “domestifikácia” – potlačenie prirodzeného pudu a vybudovanie ochoty socializovať sa.
Ale pretože sa s týmto programom cítime ako tí na “prijímajúcej” strane múdrosti, každou novou nepredžutou situáciou sa cítime ohrození a reagujeme emotívne.
A teraz prichádza überhammer (neviem povedať po slovensky, niečo ako “mechom medzi oči”): keďže realita je nám dostupná len cez našu interpretáciu, naša emocionálna reakcia nie je na realitu, ale na našu interpretáciu reality – a tá je len z malej časti “naša”… Proste reagujeme na “náš príbeh” a reagujeme naň emotívne. Emócie sú úplne autentické. Problém je, že to, na čo reagujeme, autentické nie je – je to len interpretácia.
Ale kým reaguješ (emotívne), dovtedy zostávaš uväznená v starých vzorcoch správania a si len Obeť/Sudca (to sú dve typické emotívne pozície, iné menej typické sú archetypy ako Učiteľ, Kazateľ 😉 , Pomocník… atď. a v podstate by sa dali vopchať buď pod Sudcu alebo pod Obeť, čo sú vlastne dva póly emotívneho reagovania) Preto sa bosoráci snažia vypnúť emócie, pretože tie môžu reagovať na čokoľvek a tým pádom aj na konštrukt v hlave, a idú na úroveň pocitu, ktorá bez emócií reaguje len na realitu; ak sa do toho ešte pripletú emócie, aj fyzický pocit reaguje na konštrukt v našej hlave (to sú napr. tie namýšľané choroby).
Takže vyčistiť emócie a reagovať len vtedy, keď telo povie, že reagovať treba (hlad, potreba ísť na záchod, …) Ale tým sa stávaš nesocializovateľná a to už nie je v poriadku. 🙂
🙂 Koniec “môjho príbehu”.
Páči sa miPáči sa mi
Niečo na tom bude.
Pri tomto slovnom spojení moje vnútro zareagovalo, akoby sa do mňa tlačil nejaký votrelec. Hneď som v duchu reagovala – prečo by mi mala myseľ diktovať, ako mám reflektovať na informáciu? Zasa ma ide niekto riadiť? 😆
Podvedome sa bránim tomu, že mozog riadi moje city. Ja ich vnímam ako prichádzajú z iného miesta aj keď sú moje. Naopak, tie, čo akoby prichádzali z mojej mysle sa mi zdajú cudzie. Vyzerá to na hlavu, ja viem 😀
Páči sa miPáči sa mi
Každý máme svoje vnímanie… Ty máš to šťastie, že to dokážeš rozlíšiť. U mňa všetky emócie prichádzajú z toho istého miesta a až to miesto nájdem, mám zarobený vagón betónu, ktorým ho zasypem voľne podľa vzoru Černobyl. 😛
Páči sa miPáči sa mi
… pri tej príležitosti sa mi zobrazuje reklama, kde chlapík dojí farebné lentilky…
Takto podobne vyzerá moja intuitívna predstava emócií. Vonkajší vplyv sa dotkne príslušných meridiánov a tie sa rozvibrujú v zodpovedajúcej farebnej a zvukovej stupnici. Takže niekedy nadojím viac odtieňov šedej, ale väčšinou farebné more 😆 aspoň sa k tomu nesystematicky vediem 😀 Je to vážne na hlavu 😆
Páči sa miPáči sa mi