Duhovymotyl, jedna z Anonymných stalkovačov, nám poslala svoje skúsenosti so stalkovaním a tým, ako málo pochopenia preň môžeme v svete postretnúť… Niekedy je ľuďom lepšie, keď sme orientovaní vyslovene na nich a nemáme vlastný život. Poznám… a viem, aké nesmierne ťažké je rozseknúť takúto situáciu bez toho, aby niekto z nej vyšiel poranený… 😦 Mne sa to nepodarilo.
Ale Duhovymotyl má lepší prístup ako ja a tak jej nesmierne držím palce 🙂 . Tu je jej článok:
Odkedy navštevujem tento blog /necelý rok/ a obzvlášť odkedy som bola na prvom stretnutí anonymných stalkovačov, ma to hádže z jednej strany na druhú, na tretiu,…
Nie, žeby to predtým tak nebolo, ale bolo to z pozície obete a teraz to chápem z pozície: toto je moja voľba, toto potrebujem. To hádzanie teraz je v pozitívnom zmysle, hádžu ma skôr vonkajšie okolnosti a ja potom vo vnútri hľadám rovnováhu tam, kde predtým bola naklonená rovina. To ustaľovanie je momentálne dosť rozkmitané, ale napriek tomu cítim v duši relatívny kľud.
Ešte na začiatku by som chcela zdôrazniť: Toto nie je sťažovanie sa, toto je o mne a o mojich dohodách, nie o druhej strane, ale neviem byť abstraktná, som veľmi, veľmi konkrétna. Všetko, čo prežívam, som si vytvorila ja s mojou slobodnou vôľou, každého jedného človeka a každú vetu som si do môjho príbehu vsadila len ja.
Už na prvom stretnutí anonymných stalkovačov som si uvedomila svoju asi najsilnejšiu dohodu: nesiem vinu za všetko „zlé“, čo postretne moje deti /ale nie len tie/ a z toho vyplývajúci strach zo zlyhania. Išla som tam s malou dušičkou, keďže môjmu manželovi sa nepáči, že navštevujem tieto stránky a hlavne to, že som aj fyzicky vstúpila medzi „sektárov, ktorí si onedlho podrežú svoje žily a medzi tých, ktorí nemajú čo robiť, nemajú svoje rodiny,…“. Nehovoriac o tom, že som mu prvýkrát na celý deň nechala doma 2 malé deti, ktoré každú chvíľu otázkami : „A kde je mama? A kedy príde?“ prilievali olej do ohňa. Takže keď som počas stretnutia telefonovala domov, či je všetko v poriadku a že to potrvá dlhšie, ako som si myslela, tak po otázke: „A Ty nevieš, kde máš rodinu?” a v pozadí: „Kedy príde mama?“, som sa rozplakala. Triasla som sa, ako sa vo mne všetko búrilo, ale na druhej strane som cítila neskutočnú, obrovskú vinu, že deti bez mamy asi nie sú v pohode. Vďačím všetkým prítomným za vyjadrenie podpory a Helar za pomoc, po tom, čo som sa o mojom pocite viny podelila s ostatnými. A tým, že som to povedala nahlas, pomenovala som svoj problém a spadol zo mňa obrovský kameň.
No a v praxi som precítila ešte jednu vec. Keď ja dodržujem nejakú moju dohodu, aj okolie sa riadi podľa nej. Keď ja sa cítim vinná, okolie ma bude obviňovať.
Moje manželstvo ešte z pozície obete som posledné asi 2 až 3 roky brala ako skúšku zmierenia sa so situáciou, s mojou povahou som v ňom nechcela zotrvávať, ale „musela som“, lebo čo deti, lebo ja budem vinná, že po rozvode budú nešťastné, lebo ja…
Zo zmierenia sa so situáciou sa vykľula hra na pštrosa, hlavu v piesku som mala dostatočne hlboko, až som musela prejsť žlčníkovými záchvatmi, aby som si uvedomila môj dobre maskovaný hnev.
Kde sa vzal tento pocit viny aj za to, čo nie je v mojich silách ovplyvniť? Sprevádza ma už od malička, ale asi pred 20mi rokmi som videla koniec jedného môjho života. Bola vojna, bombardovali nás lietadlá a ja ako učiteľka alebo mníška ponáhľajúca sa po ulici, som mala na starosti kopec detí. Stihli sme sa ukryť do nejakej budovy. Tie ich veľké očká, plné zdesenia, ale zároveň dôvery a nádeje vo mňa, ma prebodávali aj po tom, čo sa na nás zrazu všetko zosypalo a my sme tam zahynuli. Vina, vina, moja vina, prečo som ich práve tam zaviedla?… A to mi dokliklo až na stretnutí, predtým som zmysel toho, prečo som sa práve na toto rozpamätala, nechápala.
Mám sa oslobodiť z mojej viny, ktorú si nesiem stále so sebou.
Mám nájsť vnútornú slobodu a všetko okolo bude slobodné..
Na druhé stretnutie som akosi nechcela ísť. Možno som si to nechcela priznať, ale chcela som mať doma kľud. Tak som si to preinterpretovala. Už mi to stačilo, to, čo som potrebovala pochopiť, som už pochopila a aj tak nemám jednoduché prísť /cesta busom aj s prestupmi mi trvala 2 hod./ Takže som sa deň predtým zmierila so situáciou, že mi stačí stretko cez blog. Ale, opäť to nemalo ostať len pri zmierení…
Na druhý deň, keď stretko už bežalo, sa manžel opäť dostal k téme stalkovačov so zákazmi, s vyhrážkami o rozvode, ak by som tam ešte niekedy išla, s tým, ako som sa minule vykašľala na rodinu…, vtedy praskla moja kukla, vzala som so sebou deti a cestovali sme stalkovať. Keď sme prišli do BA busom, bolo už dosť neskoro a dosť zima na to, aby sme ešte ďalej cestovali a ukázali sa na nejakú pol hodinku, keďže na dlhšie by to s drobcami zrejme nešlo. Ale to, čo som prežívala, bol kľud a teplo pri srdci, usmievala som sa, nemala som v sebe ani kúsok hnevu, cítila som len obrovskú vďačnosť. Precítila som: „ja som slobodná, vnútorne slobodná a nenesiem vinu na tom, keď ma druhá strana nechápe, dávam zo seba to najlepšie a nenesiem vinu za nešťastie, hnev a strach nikoho iného.“ Spravili sme si iný program a mali sme fajn deň.
Aj keď fyzicky som sa nedostavila, ale Univerzum sa stará, aby som mohla neustále rušiť svoje dohody. ĎAKUJEM, ĎAKUJEM, ĎAKUJEM. Kráčam k nadobudnutiu slobody, ktorú vlastním odjakživa, k slobode krásneho dúhového motýľa, ktorý už nie je chránený tvrdým obalom, ale farbami dúhy . A hoci som ešte len v kukle, ale tá už je poriadne popraskaná…
A ja za seba: Mám ťa rada za tvoju silu, Duhovymotyl. Nenechaj sa dostať na kolená. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Yesss 😀
Páči sa miPáči sa mi
Prežívam s tebou odznova identické situácie spred sedemnástich rokov… moje skončili tak, ako skončili, a tebe držím palce najsilnejšie ako vládzem, to znamená obrazne, že ti posielam dúhové svetlo podpory.
Páči sa miPáči sa mi
držím palce motýlik… kukla ťa postupne uvoľní a ty budieš lietať, čoskoro 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Všetko zvládneme,máme tú silu.Duhovymotyl,držím prsty.Tento článok ma potešil (aj kvôli znameniu 🙂 ).Je to aj o mne,o mojej minulosti.A okolie sa k nám správa tak,ako sa my správame sami k sebe.To mi neustále potvrdzujú moje decká.Občas sa cítim ako tá najväčšia obeť.Mojim deťom som dávala od malička slobodu rozhodovania sa,mali voľnosť(to som ja nemala,vždy som bola riadená ako robot).Ale viete,občas by sa patrilo správať sa k mame…no povedzme to,ako k mame.A moje decká mi z mosta do prosta povedia.Mamka správame sa k tebe tak,ako sa ty správaš sama k sebe.Takže,a to mám potvrdené,iba niekedy sa tým neriadim,správajme sa k sebe s láskou.Ak budeme vyžarovať lásku,tak ju aj dostaneme.Neuznávam spôsoby našich starých materí (teda v mojej rodine),najprv muž,potom deti a nakoniec my.Zabudli sme na to,že ak sme spokojné my,tak potom sú spokojní všetci okolo.To neplatí iba na nás,ale o každom.Takže posielam veľa lásky,spokojnosť a harmóniu.Mám vás rada a prajem krásny slniečkový deň.A nech je každý deň krajší ako ten predchádzajúci.A nezabudnime,že problémy si vytvára iba naša myseľ.Takže ju s veľkou radosťou kopnite do povedzme citlivého miesta a bude nám fajn.A usmejte sa!
Páči sa miPáči sa mi
Ahoj,
krásne si to napísala, tak od srdca a priznám sa, že sa mi v hrdle urobila hrča, keď som to čítala a do očí tlačili slzy. Bolo to také úprimné vyznanie a od srdca. Ďakujem za tento článok a za to, že si mala odvahu sem dať svoje pocity a “vyzliecť sa do naha”:)))
Prajem pekný deň
Páči sa miPáči sa mi
nooo tuto hru hram aj ja. Moj muz je majster vo vyvolavani pocitov viny, takze mi velmi efektivne pomaha vykutrat aj tie najnenapadnejsie. Jedna vec ma napadla, skus sa moc nefixovat na ten zazitok z minuleho zivota, mozno to nie je pociatok, kde tie pocity viny vznikli. Za tu situaciu si taktiez neniesla ziadnu vinu a napriek tomu si si ju prisudila. V podstate, je to aj do istej miery jedno, kde to ma povod. Mozno to niekedy malo svoj ucel, neviem si ho sice predstavit, ale to je fuk. Dolezite je, ze si si vedoma ze tieto pocity uz tak ci tak nepotrebujes a je cas poslat ich prec.
Páči sa miPáči sa mi
Veľmi pekne vám všetkým ďakujem za vaše dúhové svetlo podpory a za to, že ste.
Helar, prekrásny a výstižný obrázok! Vďaka.
Hviezda123, mala som trochu obavy, či mi moja nahota nebude vadiť, ale nie, je oslobodzujúca.
Matrioshka, máš pravdu, netreba sa fixovať na minulosť a rozumom sa silou/mocou snažiť niečo pospájať, ale ono sa to u Helar spojilo samé, zrazu sa mi to vybavilo. Nemyslím si, že to bol pôvod, ale zrejme som vtedy končila život s rovnakými emóciami ako so mnou lomcovali na stretnutí a teraz mám šancu pokračovať.
Páči sa miPáči sa mi
napadlo ma teraz, ci to, ze sa ti to vybavilo vtedy u Heli, ci to nemala byt nejaka pomocka k tomu, aby si si uvedomila, ze tvoja pritomnost ci nepritomnost pri detoch nie je tym faktorom, ktory dokaze ovplyvnit co sa stane. Proste aby si si uvedomila ze to, ze teraz nie si pri detoch, im vobec nemusi priniest nejaku skodu, tak ako napriklad vtedy, to ze si pri detoch bola, im neprinieslo zachranu. Chapes? Ze to, aka velka je momentalna vzdialenost medzi tebou a detmi, je vo vztahu, k tomu co sa stane, irelevantne…
Páči sa miPáči sa mi
Áno, presne tak, teda sa nemám viniť za to, že pri nich nie som a ani za to, čo sa stalo, stáva a stane. Práve to som pochopila nielen teoreticky, ale hlavne som to precítila na plné pecky 😀 .
Páči sa miPáči sa mi
Super 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Klobúk dole. Vôbec si neviem predstaviť, že by ma niekto obmedzoval vo voľnom pohybe. Týmto vzdávam úctu všetkým tým, ktorí toto zažívajú a napriek tomu sa ešte vedia smiať.
Páči sa miPáči sa mi
Ahoj, Dúhový motýľ, prajem ti, aby všetko dopadlo čo najlepšie.
Asi najlepšie bude odpustiť si ten minulý život, veď si robila to najlepšie, čo si vtedy vedela.
Čo sa tej nahoty týka, najväčším orieškom je odhaliť sa sama pred sebou. Gratulujem ti.
A ďakujem že si sa s nami podelila o svoj príbeh.
Páči sa miPáči sa mi
Duhovy Motyl, velmi drzim palce, aby si zila v sulade so svojimi hodnotami a presvedceniami a nenechala nikoho Ti to prekazit. Zvladnes to 🙂
Páči sa miPáči sa mi
…”Keď ja dodržujem nejakú moju dohodu, aj okolie sa riadi podľa nej. Keď ja sa cítim vinná, okolie ma bude obviňovať” – krásne si to popísala a vystihla. Až teraz mi to fakt doťuklo a celý čas to pritom mám “pred očami”…Ďakujem a zároveň ti veľmi držím palce, veľmi Dúhový motýlik.
Páči sa miPáči sa mi
Táto veta dostala aj mňa… Dnes som sa potkla o ďalšiu moju dohodu, čo vôbec neviem, odkiaľ pramení, ale pokúsim sa ju pomocou tejto vety rozptýliť… Ďakujem, Duhovymotyl! 😀
Páči sa miPáči sa mi
Aj ja vám ďakujem.
Páči sa miPáči sa mi
DAKUJEM DAKUJEM DAKUJEM 😀 ja tebe DuhovyMotyl, teraz mi niektoré veci docvakli. Hoci som tu čítala článok za článkom, hoci som im rozumela a s nimi súhlasila, stále som nevedela čo to všetko znamená. Teraz to už viem a moje okolie, ktoré sa ma rovnako ako teba snaží zrážať k zemi (môj priatel je tiež majster v obviňovaní :D, ale aj tak ho ľúbim) vždy, keď sa snažím venovať sebe, prameni z dákej mojej dohody. Rovnako sa nemôžem cítiť vinná za to, že moje rozhodnutia, ktoré ma oslobodzujú, oni považujú za to, že im ubližujem….ešte raz ďakujem, jednoducho mi to docvaklo a už chápem, že ak sa chcem vydať na cestu sebarozvoja a pochopenia seba samej, neznamená to, že všetkých ostatných, ktorí to nechápu musím poslať preč, ale len toľko, že je na nich, či to v konečnom dôsledku budú chcieť chápať, alebo nechajú odísť mňa. Ešte raz vďaka a držím palce 😉
Páči sa miPáči sa mi
Ďakujem, Eva, že si mi pripomenula..
Môžem Ti napísať, že kráčanie za vnútornou slobodou je už sloboda sama o sebe. Predtým som rozmýšľala a bola v kuse na vážkach: manželstvo áno, alebo už nie?
Teraz už nad tým nerozmýšľam. Po tom, čo som sa začala oslobodzovať od svojich vlastných strachov, sebaobviňovaní, po tom, čo som prestala posudzovať svoje skutky na dobré a zlé, po tom, čo som sa dostala k svojim dohodám /čo tak napr., že v manželstve nemôžu byť ľudia spolu šťastní… Veď som sa mu aj bránila zubami nechtami asi 13 rokov a biele šaty som si ani na svadbu neobliekla 😆 /, zažívam slobodu v svojom vnútri oveľa intenzívnejšie. A cítim ju aj zvonku. Naše manželstvo je momentálne viac úprimné, možno si zase viac pokričím, ale tak isto sa aj viac smejem z úprimného srdca. Viem, že nie som ničím obmedzovaná, nemám prečo rozmýšľať dokola áno, či nie. To, že nie som ničím obmedzovaná, myslím aj tak, že sa môžem v tu a teraz vždy rozhodnúť zo svojich 100% v danom okamihu bez viny, bez výčitiek, bez strachu zo zlyhania 😀
Páči sa miPáči sa mi