Už ti nikdy nebudem veriť.

Ako často sme to niekomu takto kategoricky povedali alebo sme si to o niekom pomysleli… Zameňme „ti“ za „mužom, ľuďom, ženám, sebe, anjelom“ a máme jednu zo základných chorôb ľudstva – nedostatok dôvery. V druhých alebo seba samých.

A to všetko možno len kvôli jednej skúsenosti. Tak ako sa v dospelosti bojíme psov, ak nás jeden v detstve napadol. Ani pohrýzť nás nemusel, ale táto jedna negatívna alebo až drastická skúsenosť je vo forme takzvaného imprintu vtlačená do nás a ovplyvňuje naše správanie aj po rokoch.

Ak sme stratili kvôli jednej alebo pár osobám schopnosť dôverovať, môže byť veľmi ťažké sa naučiť dôverovať znovu. Je pre nás zložité naučiť sa veriť iným aj potom, čo sme boli hlboko zranení v minulom vzťahu. Zo strachu, že zažijeme znova sklamanie sa radšej uzavrieme a necháme tým nejakú nehodnú osobu z minulosti, aby jej zrada poškvrnila všetky naše budúce vzťahy.

Ak v niečo veríme, naše podvedomie bude zbierať pre nás všetky stopy, ktoré nám potvrdia, že táto myšlienka je pravdivá. Naše podvedomie si nebude všímať niektoré dôležité udalosti, ktoré potvrdzujú opak a zameria sa na tie, ktoré dokážu, že ľudia nie sú hodní našej dôvery.
Tak sa dievča, ktoré je presvedčené, že nesmie nikdy veriť chlapom, zaľúbi s „pomocou“ vlastného podvedomia do klamára, ktorý ju bude podvádzať a potvrdí jej, že sa skutočne tým chlapom veriť nedá.
To je aj dôvod, prečo majú niektoré ženy tendenciu dostať sa opakovane do zlých vzťahov. Ak si myslia, že všetci chlapi sú zlí, ich podvedomie pre nich vždy nájde „vhodných“ grobianov alebo sukničkárov, na podporu ich presvedčenia.

Jasné, netreba byť naivný a myslieť si, že každému vrátane seba môžeme na sto percent dôverovať. Nie všetci ľudia sú anjeli 🙂 Všetkým ľuďom sa nedá veriť, ale napriek tomu niektorí môžu byť dôveryhodní. Treba im dať šancu. Je preto čas otvoriť svoje srdce a náručie a dotknúť sa ostatných dušou. Nedovoliť egu nasadiť si obranný štít, pretože nám navráva, že sú okolo nás nepriateľské sily pred ktorými sa musíme chrániť. Nie sú oni a my 🙂

Pozrime sa na svoj postoj – máme prekrížené ruky pevne pred vlastnou hruďou? Odvraciame svoje telo a oči pred tými, ktorí sú okolo nás? Držíme si od ostatných odstup so strachom spojiť sa s nimi a stať sa súčasťou ich života? Nedovolíme ostatným stať sa súčasťou nášho života? Naša nedôvera je náš strach zo zranenia.

Kedykoľvek budeme mať voči iným predsudky, pripomeňme si, že naše podvedomie môže preukázať túto myšlienku, aj keď by bola nepravdivá. Jediný spôsob, ako zistiť pravdu o ľuďoch, je vyhnúť sa akejkoľvek predpojatosti, a najprv zistiť, kto je hodný dôvery a kto nie. A ak aj sklame niekto našu dôveru, je to stále len jeden človek a nepredstavuje celý svet. Veď ani samých seba nezatratíme pri jednom omyle.

Priznajme si preto svoju potrebu veriť znova. Niektorí ľudia si navrávajú, že nemusia mať v živote dobré vzťahy s inými. Avšak ľudia sú sociálne tvory a potrebujú jeden druhého. Bez dôvery nie je možné mať blízky vzťah a bez blízkeho vzťahu sa život môže zdať prázdny.

Spomínajme na skúsenosti, v ktorých sme prejavili svoju dôveru a neboli sme sklamaní. Týchto skúseností máme desiatky, len ich naše ego zasúva do pozadia a do popredia vystavuje tie zážitky, ktoré nám negatívny imprint potvrdzujú.

Verme, že budeme v poriadku, ak nás niekto zradí opäť. V mnohých prípadoch, je strach z dôvery viac strachom, že nebudeme opäť schopní zvládnuť ďalšiu zradu. Avšak, ak si budeme istí, že budeme v poriadku, aj keď nás iná osoba zradí, bude oveľa jednoduchšie naučiť sa dôverovať znovu. Veď o nič vážne nejde.

Naša duša veľmi chce, aby sme sa s ostatnými spojili. Roztvorme svoje náručie, obráťme sa k ľuďom okolo seba a napriahnime sa k nim. Nemusíme veriť každému, ale musíme vedieť, že existujú niektorí ľudia, ktorí môžu byť dôveryhodní. Doprajme si čas a priestor, ktoré potrebujeme pre uvoľnenie a dôveru v inú osobu. Tak ako my chceme z hĺbky duše od ostatných, aby nám dôverovali, aj keď sa mohlo stať, že sme ich dôveru sklamali…