Predchádzajúca časť: Čo všetko vieme zmeniť?

Čo práve vnímate? Vnímate svoj dych? Vnímate, ako sa vám pri dýchaní pohybuje hruď? Spomínate si, čo ste mali na raňajky? Alebo aké to je, milovať niekoho?

Nech už sme si vedomí hocičoho, jedno je pravda: myšlienky, emócie, pocity, vnemy, spomienky, obrazy, nádeje a sny rovnako ako všetky ostatné, podvedomé činnosti mozgu do veľkej miery (ak nie dokonale) závisia od činnosti nášho nervového systému, menovite mozgu. A je zjavné, že hocijaké zmeny v hmote mozgu vedú k zmenám mysle(nia). To dokazujú následky úrazov, porážky, antidepresív, ale aj meditácie (a šálky silnej kávy 🙂 ).

V západnej medicíne všetka duševná činnosť (vedomá i podvedomá) vrátane pocitu “ja” má priame priradenie v nejakej fyzickej mozgovej štruktúre – čím máme na mysli tok neuroelektrickej energie. Proste istý typ informácií má priradenú zodpovedajúcu časť mozgu. Táto skutočnosť má tri dopady:

1. Ako sa mení naša myseľ (napr. čítaním tohto textu), zodpovedajúcim spôsobom sa mení aj náš mozog (vznikajú v ňom nové neurónové prepojenia dočasného alebo trvalého charakteru). Napríklad vedci dnes pomocou MRI skenu mozgu vedia povedať, či práve myslíte na kliešte alebo skrutkovač. Takisto mozog pianistu má hrubšiu časť zodpovednú za jemnú motoriku a mozog londýnskeho taxikára má zhrubnutejšiu časť zodpovedajúcu za vizuálnu a priestorovú pamäť. Takisto opakované záchvaty depresia menia mozog tak, že daná osoba je v budúcnosti citlivejšia na depresiu.
2. Ako sa mení náš mozog, mení sa aj naše myslenie. Výskumy ukazujú, že výron dopamínu do organizmu pôsobí blaženosť. Dopamín sa spája aj so závislosťami. Napríklad kokaín sa napája na receptory v mozgu, pôvodne určené pre dopamín. Alebo poškodenie kubického centimetra mozgovej hmoty na určitom mieste na ľavej strane mozgu nechá človeka so schopnosťou rozumieť jazyk, ale oberie ho o schopnosť používať ho na hovorenie. A poškodenie len o pár centimetrov ďalej bude mať zas práve opačný dopad. Elektrické stimulovanie určitých častí mozgu zas môže vyvolať spomienky alebo dokonca mimotelové zážitky.
3. A to znamená, že môžeme cielene použiť naše myslenie na to, aby sme zmenili náš mozog – a ten zas zmení naše myslenie. Jediné, čo na to potrebujeme, je “spätné inžinierstvo” – zistiť, čo robí mozog, keď je myseľ v optimálnom rozpoložení – šťastná, plná lásky a múdra. 🙂 Potom si vymyslíme, ako vyvolať tieto stavy mozgu, a častým opakovaním to fixujeme. Totiž keď sa niečo opakuje po istú dobu, vzniká z toho v mozgu pevné prepojenie neurónov – automatizovaná “cestička”. Tento poznatok nám umožňuje vnútornou prácou postupne, za istú dobu, preprogramovať náš mozog na iný spôsob myslenia.

Poďme si urobiť rýchlu obhliadku mozgu. Tak po prvé – veľkosť mozgu. Hoci mozog nie je veľký, má len nejakého 1,5 kg a konzistenciu pudingu, obsahuje 1,1 trilióna nervových buniek. 100 biliónov týchto nervových buniek tvorí sivú hmotu. Sivá mozgová hmota je čosi ako obal pre bielu mozgovú hmotu, ktorá tvorí väčšinu hmoty mozgu a sú to vlastne spojenia, ktoré spájajú vzájomne bunky sivej mozgovej hmoty.

Väčšina “myslenia”, teda spracovávania vzruchov, sa deje v sivej mozgovej hmote. Každá z týchto sivých mozgových buniek (ktorých je nejakých 100 biliónov, čo neviem, koľko je, ale vyzerá to ako slušná hromada) má približne 1.000 napojení na predchádzajúce neuróny a 1.000 napojení na nasledujúce neuróny. Týmto napojeniam nadávame synapsy. Mozog je ako obrovská počítačová sieť, v ktorej sú mnohé body a mnohé prepojenia aktívne v tom istom čase. Každý z neurónov má dva stavy – buď je zapnutý a posiela informácie ďalej, alebo je vypnutý a nič neposiela. Ak je zapnutý, posiela signál tým svojím 1.000 nasledujúcim neurónom, s ktorými je spojený, a každý z nich tento signál interpretuje buď ako pokyn poslať informáciu ďalej, alebo ako pokyn nikam ju neposielať. No a tento typ pokynu dostáva v každom okamihu každý neurón od svojej tisícky predchádzajúcich neurónov. Suma týchto pokynov rozhodne, čo v danom okamihu daný neurón urobí/neurobí.

Väčšina tých biliónov neurónov v našej hlave sústavne niečo vysiela – mnohokrát za sekundu. Sú také zaneprázdnené, že mozog ako relatívne malý orgán (len asi 2% našej hmotnosti) spotrebuje približne 25% kyslíka a glukózy z krvného riečišťa. Dokonca aj v najhlbšom spánku alebo hlbokej kóme, kedy už potrebujeme byť napojení na prístroje, si mozog tíško bzučí – možno trošku pomalšie, ale frčí vo dne v noci.

A teraz k rýchlosti, akou neuróny vysielajú. Pohybuje sa medzi 10-100x za sekundu. Väčšinový typ mozgových vĺn, ktorý pozorujeme na povrchu mozgu, osciluje okolo 10x za sekundu. Takže náš mozog bzučí rýchlosťou, ktorú si ani nevieme predstaviť. Máme dokonca problém predstaviť si rýchlosť myšlienky – a z hľadiska rýchlosti mozgu myšlienky patria k tým pomalým, ťažkým prejavom, čo sa vlečú ako smola v porovnaní s tými elektrochemickými bleskovkami, čo v ňom obvykle prebiehajú.

Mozog má úžasnú schopnosť učiť sa. Ak už nie sme jediné “učenlivé zviera”, tak sme aspoň to hlavné “učenlivé zviera”. Napríklad: pamätáte si, čo ste robili minulú noc? Šaty ešte stále ležia tam, kam ste ich položili, keď ste si ich vyzliekali – a mozog sa to “naučil”. Nemusíte si to pamätať, ba dokonca ani nemusíte vedieť, že ste sa vyzliekali – ale váš mozog to zaznamenal. A keď sa takto vyzliekate noc čo noc a noc čo noc, v mozgu sa pre “vyzliekanie” ako činnosť vytvorí pevný chodníček a jeho štruktúra sa zmení. Takto sa v priebehu nášho života mozog prispôsobuje. Tento proces má niekoľko výrazných čŕt:

1. Už od okamihu narodenia existuje v mozgu niečo ako “neurónová redukcia” – nepoužívané neuróny sa strácajú. Je to forma prirodzenej selekcie v našom vlastnom mozgu: makaj alebo skap, založená na skúsenostiach, ktoré v živote zažijeme.
2. Zmeny výživy jednotlivých neurónov zvyšujú alebo znižujú ich aktivitu. Napríklad do častí mozgu, ktoré sú práve aktívne a niečo spracovávajú, je zvýšený prísun krvi (a tým aj živín). A cez menej aktívne časti mozgu v tom istom okamihu zas preteká menej krvi.
3. Po dlhodobom častom používaní istých častí mozgu dochádza u nich k zhrubnutiu podporného vyživovacieho tkaniva.
4. Neuróny, ktoré sa často vzájomne prepájajú, vytvárajú pevné prepojenia, “vybehané chodníčky”. Častým používaním sa tieto chodníčky rozširujú a hrubnú a sú prechodnejšie.

Výsledkom tohto všetkého je, že letmé myšlienky a uvedomovanie, ktoré prebieha naším mozgom, na ňom zanecháva zmeny – v niektorých prípadoch (pri opakovaní) dokonca zmeny trvalé.

Preto sú naše zážitky a skúsenosti veľmi dôležité. Nielen že ovplyvňujú momentálnu kvalitu nášho života, ale aj trvale menia štruktúru nášho mozgu – a tieto zmeny potom ovplyvňujú náš pocit pohody, naše fungovanie a niekedy aj naše fyzické zdravie. No a pretože my potom ovplyvňujeme ľudí okolo nás, naše skúsenosti sú skutočne dôležité. A to je vedecky podložený dôvod 😛 na to, aby sme k sebe boli milší, láskavejší, a vytvárali si sami pre seba lepšie prostredie.

V mozgu panuje napríklad aj rovnováha medzi špecializáciou a tímovou prácou. Rôzne časti mozgu napríklad robia špecializované úkony. Napríklad vzadu na pravej hemisfére sa nachádza systém určený na spracovanie výzoru rôznych tvárí. Ale všetky takéto špecializované systémy navzájom veľmi úzko spolupracujú. Ako povedal Robert Heinlein: “Špecializácia je pre hmyz.” A táto spolupráca je vlastne podstatou fungovania mozgu – je to dobre vodivá sieť prepojení jednotlivých špecializovaných centier, ktorá vedie informácie z miesta na miesto. Táto vodivá aktivita dokonca vytvára “šum”, podľa ktorého sa dá zistiť, či daná časť mozgu dostatočne pracuje.

Niektoré informácie, napr. dlhodobá pamäť, sú rozptýlené po celom mozgu a nie uložené na jednom jedinom mieste. A v mnohých prípadoch pri poškodení jednej časti mozgu tá druhá je po čase schopná prebrať aspoň časť jej funkcií. No a čo je zaujímavý poznatok: veci, o ktorých myslíme ako “ja” či “môj”, nie sú umiestnené v nejakej špeciálnej časti mozgu, ale sú distribuované po takmer celom mozgu.

Mozog pulzuje medzi obdobiami stabilnej organizácie a štruktúry, potom príde destabilizácia a reorganizácia. Toto pulzovanie môže byť veľmi pomalé a trvať celé roky, ale môže byť aj veľmi rýchle, napr. niekoľkokrát za sekundu. Stabilitu potrebujeme, aby sme fungovali, nestabilitu potrebujeme, aby sme sa rozvíjali.

Mozog je komplexný a jednoduchý súčasne. Začína to jednoduchým spínačom zapnuté/vypnuté v jednotlivých neurónoch a potom sa z tejto jednoduchosti postupným nabaľovaním prepojení stáva vysoko komplexná záležitosť, takže jediný mozoček má niečo ako 100 triliónov synapsí a každá synapsa je stimulovaná 1-50 x za sekundu. Pri všetkých tých kombináciách je počet možných stavov jediného ľudského mozgu vyšší ako počet častíc vo vesmíre.

Činnosti prebiehajúce v mozgu sú často cirkulárne, teda neurón A spustí neurón B, ten spustí neurón C, ten spustí neurón D a ten zas spustí neurón A. Takáto cirkularita je potrebná pre rekurzívne procesy samoregulácie – umožňujú nám myslieť o našom vlastnom myslení, sledovať naše vlastné správanie a kontrolovať ho. V najjednoduchšej podobe nám umožňujú zabezpečiť, že lyžica polievky skončí v našich ústach a nie v našom oku.

Ale naša slučka A-B-C-D-A má ešte aj iné vlastnosti. Napríklad neurón C v tejto slučke, ktorá zodpovedá napr, za to, že lyžicu polievky dáme do úst, môže byť zapojený aj v iných slučkách – napr. v slučke, ktorej výsledkom je, že lyžicu polievky vmietneme do tváre sestre. Je to tým, že sa rôzne slučky prelínajú. A tak ak náš okruh A-B-C-D je aktívny, je dobre možné, že sa aktivuje aj ten druhý okruh vychádzajúci z C – najmä v prítomnosti sestry. 🙂 Táto vlastnosť zodpovedá za istú nepredvídateľnosť nášho správania.

Na tomto základe fungujú aj asociácie; napr. kvapkajúci kohútik takýmto mechanizmom môže vyvolať spomienku na babičkine koláče, pretože u nej v kuchyni tiež kvapkal kohútik.

Keď si to celé poskladáme, náš mozog je možno najkomplexnejší útvar v známom vesmíre. Ako je však možné, že s takouto úžasnou mašinou v hlave väčšina ľudí v meste nevyzerá až tak úžasne vytešene?

Nabudúce: Prečo ľudia nie sú šťastní?